Čo odjakživa priťahovalo pozornosť ľudí? Pri čom každý zbystrí pozornosť, pri čom ožívajú všetkoprinášajúcou dobou znudené davy, čo je pre nás vzrušujúce, neodmietnuteľné, čo je neodolateľné?
Tieto a podobné otázky si kladú stovky psychológov, filozofov, húfy analyzátorov, či marketingových odborníkov, špecialistov a mediálnych stratégov. Zaujíma ich „po čom davy túžia“. Vŕtajú sa v psychike človeka - človeka ako živočícha, ako kultivovanej bytosti, človeka ako súčasti davu, ako zvrhlíka, ako člena stáda. Hrajú hry s naším vedomím, s našim podvedomím, ktoré by malo ostať len naše, no je verejné, je odhalené, len my o tom ešte nevieme. Sme bábky ovládané trhom, alebo trh je ovládaný nami? Odpoveď je v každej z týchto možností. Sme bábky ovládané trhom utvoreným našimi túžbami zakorenenými v tých najhlbších častiach našich ľudských duší.
Čo je teda to, za čím sa naše hlavy otáčajú ako na špagátiku, čo je tým magnetom, ktorý s toľkou radosťou využívajú všetky médiá na manipuláciu s nami. S nami divákmi. S nami – publikom, davom, stádom. Davom 21. storočia, ktorého zdá sa už ani nie je možné ničím prekvapiť, ktorý je zvyknutý pozerať sa deň čo deň na stovky mŕtvych a ranených, nešťastných, plačúcich, ubitých, utýraných, znásilnených, bez domova, bezmocných, duševne zlomených, v havarovaných autách pozasekúvaných, bez končatín, bolesťou kvíliacich, vystrašených, trasúcich sa, krvácajúcich, postihnutých, anomálnych.
Existuje veľké množstvo stratégií, ktorými médiá zvádzajú a udržujú pozornosť svojho diváka. Či už ide o formáty, ktoré pritiahnu pozornosť, šablóny, podľa ktorých sa upravuje štruktúra vysielania, alebo predmet zobrazenia, médiá to majú dobre premyslené, odsledované a odskúšané.
Hana Pravdová vo svojej štúdii Kritériá tvorby zábavného priemyslu v televíznom vysielaní uvádza: „Výskumy sa zhodujú v skutočnosti, že najobľúbenejšími programami vysielania televíznych staníc sú zábavné programy, ktoré tvoria viac ako tri štvrtiny televízneho vysielania.“[1]
Sem možno okrem iného zaradiť dnes veľmi populárne reality show. Tvorcovia týchto formátov vedia, že v každom človeku je poriadna dávka voyerizmu, túžby niekoho sledovať (akoby cez kľúčovú dierku), sledovať jeho snahu, emócie, trápenia, radosti, jeho najvnútornejšie pocity, túžby, eufórie, jeho život. Sú hrdinami dnešnej doby, kto je extrémnejší, zvrhlejší, kto je otvorenejší vyhráva. Esemeskové hlasovanie v nás navyše vyvoláva pocit moci. Pocit zúčastnenosti na priebehu „deja“, pocit, že osud daných súťažiacich závisí na nás. Dodáva nám pocit dôležitosti. A médiá to vedia.
Koniec častí jednotlivých relácií, či seriálov „v najlepšom“ núti divákov neustále sa vracať k tej ktorej televízii v rovnakom čase. Médiá tak okrem iného pracujú s naším časom, ovplyvňujú harmonogram našich dní.
Popri zábavných programoch sú divácky veľmi atraktívne programy so scénkami presýtenými sexom, násilím a utrpením. Podľa mňa je však jedným z najväčších lákadiel pre oko diváka nešťastie iných, z čoho popri všetkých tých pseudocharitách, formátoch typu Modré z neba, Pošta pre teba, Srdcové záležitosti, Reflex atd. najviac ťaží televízne spravodajstvo.
Pamätám sa na jednu reportáž odvysielanú v televízii markíza vo večernom spravodajstve a pre jej očividnú atraktívnosť následne aj v relácii Reflex. Išlo o príbeh asi päťdesiatročného muža, kamionistu, ktorý po dopravnej nehode s iným autom zostal zakliesnený v kabíne svojho zošrotovaného kamióna. Pohotovému reportérovi televízie markíza sa na miesto tejto nehody podarilo dostať krátko po tom ako k nej došlo a tak úspešne nafilmoval celú záchrannú akciu. Celé utrpenie raneného. Všetok ten chaos okolo záchranných prác. Paniku, pobehujúcich záchranárov a hasičov, okoloidúcich šoférov, zdevastované auto, svedkov nehody, ktorí do kamery ochotne prerozprávali ako sa to celé vlastne stalo, všetky tie kliešte, nástroje, techniku, infúzie, hadičky, strach v šoférových očiach, jeho bolesťou chvejúce sa telo, vzlyky, výkriky, nosítka, na ktorých ho nakoniec, po úspešnom vykliesnení z kabíny auta záchranári preniesli na krajnicu, proces oživovania, injekcie, defibrilátor, kameramanov detailný záber do očí umierajúceho, posledný výdych, smrť. A k tomu hudba, naratívne sa stupňujúca, odtikávajúca posledné minúty jedného života, miestami smutná, miestami napätá.
Ľudská dôstojnosť? Úcta k umierajúcemu? K príbuzným toho muža? K človeku vôbec? Nie. Vzrušenie! Adrenalín! Sledovanosť! Dopyt! Biznis!
Lebo čo je to vlastne ľútosť? Nie je to len ukájanie si našich zvrhlých chúťok vidieť niečo neobyčajné, zvrátené, niečo trpiace? Nie je to len dobrý pocit z toho, že JA som na tom lepšie, MNE sa také niečo nestalo, nemôže sa stať a nikdy sa nestane? Možno nám robí dobre byť veľkodušný a „zasúcitiť“ si s trpiacimi, ukázať okoliu, že nám osud a nešťastie druhých nie je ľahostajné. Podľa Thomasa Moora je však v každom z nás kúsok sadovstva, typického pre markíza de Sade - človeka, ktorý sa ukájal násilím a všetkými jeho formami. Avšak v procese kultivácie, či hlavne moralizácie, ktorou sme si azda všetci „spoločensky“ prešli, sme boli zbavení nánosu násilia, ale len povrchovo, v každom z nás zostalo niečo z markíza de Sade a všetci chceme vidieť utrpenie a bolesť, cítiť strach a zúfalstvo. A to médiá dobre vedia. Preto parazitujú na nešťastí iných, preto majú istotu, že keď nám ukážu umierajúcu ženu na lôžku každý sa rád pozrie. Keď nám ukážu psa, mačku, koňa upáleného za živa, len tak pre potešenie, pre zábavu, z nudy, dlhej chvíle mladými výrastkami, ktorý svoj čin ešte aj nahrajú na video a s hrdosťou svoje veľdielo následne prezentujú na internete každý sa rád pozrie. Možno len preto aby sme si mohli povedať: „Ach to je strašné.“ Lebo je to strašné, hrozné a ľudská duša niekde tam hlboko v najtemnejších hlbinách túži po strachu a túži po hrôze. Médiá vedia, že keď nám prinesú reportáž z hrôzostrašne vyzerajúcej dopravnej nehody každý sa rád pozrie. Riadia sa heslom „čím horšie, tým lepšie“. Viac utrpenia znamená „úprimnejšiu“ ľútosť, viac zošrotovaných áut znamená väčšiu husiu kožu, väčšie muky obetí znamenajú intenzívnejší divácky zážitok.
Pri písaní tejto práce mám zapnutú televíziu markíza. Ide nejaká kriminálka. Volá sa to NCIS. Je presne 14:42. Nejakej žene vybuchlo auto. Bola v ňom bomba a na zadnom sedadle malý pudlík. Vyšetrovateľka upokojuje vystrašenú majiteľku auta, že páchateľa akiste čoskoro nájdu, že nech sa nebojí, z majiteľkiných úst sa trasľavým hlasom vyderie „Nášho Timiho nám to už ale nevráti“. Nasleduje záber na pitevný stôl, kde vtipný patológ, berie obhorené telo Timiho do jednej a dve odtrhnuté labky do druhej ruky, hodí nejaký vtipný komentár akože „tak ty si už dobehal kámo“ a začína pitva. Najskôr mu len tak od oka odtrhne aj zvyšné dve ešte neodpadnuté labky, niečo ako keď si počas nedeľného obeda trháte stehno z kuraťa a následne začína pitvať. Berie skalpel, nareže ho, hrabe sa v ňom hrabe, hrabe, vyberá obhorené vnútornosti, vopchá do neho ruku, humus. Potom nájdu nejakého podozrivého a chcú ho vystrašiť, aby sa priznal, tak ho vyšetrovateľ zavedie do pitevne kde mu patológ na jednom z tiel ukazuje ako by ho „načal“ ak sa neprizná. Urobí rez cez brucho, vystrekne krv, podozrivý a spolu s ním aj divák môže vidieť tkanivo, hladké i priečne pruhované svaly brucha chudáka nebožtíka, postupne aj celý obsah dutiny brušnej, patológ niečo vyťahuje, asi hrubé črevo, podozrivému sa po čele rynú kvapky potu, patológ vytrhne črevo, ďalej žalúdok, ďalej niečo čo neviem identifikovať, všetko to hádže na zem, vopchá ruku hlbšie, hlbšie – opäť niečo vyberá, niečo veľmi, veľmi krvavé, zase vopchá ruku dnu, hrabe sa v teraz už úplne otvorenom tele, ktoré by ideálne poslúžilo študentom medikom, pri poznávaní vnútorných častí ľudského tela, pretože všetky vnútornosti vidíme ako na dlani. Patológ, stále s rukou v tele po niečom úpenlivo pátra, následne víťazoslávne vytrhne srdce mŕtveho a hádže ho na misku, po ktorej okrajoch sa rozprskne krv. 14:42. Deti, vracajúce sa zo školy si sadajú k obedu a zapínajú televízor. Úcta k mŕtvemu? Úcta k zvieraťu? Je to taký začarovaný kruh. Teraz sa nejaký 10 ročný chlapec pozerá na obhorené telo Timiho a na to ako vyzerá zvnútra, večer pôjde s kamarátom von, na sídlisku nájdu zatúlaného psíka, chlapec si spomenie ako zaujímavo vyzeral obhorený Timi, psíka chytia, priviažu, upália, dajú na youtube, lebo veď na tom nič nie je, aj poobede v telke také bolo. A zajtra vo večerných správach televízie markíza odvysiela príspevok ako malé deti utýrali bezbranné zviera, a že je to strašné, že sa množia takéto prípade, je to hrozná doba, kam tie deti na to chodia???
Nuž, sme dobytok. Sme stádo, ktorým je možné manipulovať a médiá to vedia. Vedia, že keď v upútavke na večerné správy ukážu hrozivo vyzerajúcu nehodu, najlepšie s množstvom mŕtvych a vzlykajúcich pozostalých, alebo deťmi utýrané zviera, najlepšie so zachyteným procesom týrania na kameru, alebo sexuálneho násilníka, čo zneužil stovku detí tak budú mať sledovanosť. Budú, lebo sme ľudia, lebo nás zaujíma nešťastie iných, adrenalín, sme zvedaví, čakáme na „svoj“ príspevok, pri sledovaní najhorších záberov z neho máme zimomriavky, adrenalín, stupňuje sa vzrušenie, prichádza vyvrcholenie, pár informácií na záver, vzrušenie klesá, adrenalín klesá, chvíľku o tom možno ešte premýšľame, väčšinou zaznie: „chudák, úbožiatka, bóže, hrozné, strašné, ó aké nešťastie, katastrofa, to je smutné,...“. A potom si pozrieme film, alebo niektorú z bohatého výberu relácií, ktoré nám jednotlivé televízie ponúkajú na dobrú noc, vypneme telku, umyjeme si zuby a jediné čo nám z toho všetkého zostalo v hlave a nad čím premýšľame je, že už došla zubná pasta, zajtra treba kúpiť novú.
Takže všetky tie „chudák, úbožiatka, bóože, hrozné, strašné, ó aké nešťastie, katastrofa, to je smutné,...“ sú pravdivé. Je hrozné, že svet prahne po nešťastí druhých, strašné, že dav citovo otupel, že sme tak presýtení nešťastím a násilím, že ho už sledujeme len nezúčastnene, okrajovo, je to bežná vec, sme zbavení citu, otupení, pozrieme sa, poľutujeme dotyčného, ale je to klam. Pseudosúcit. Je katastrofa, že médiá, ktoré sa tak rady štylizujú do úlohy morálneho kazateľa sú jedným z najväčších zvrhlíkov dnešnej doby, tvária sa, že kážu o morálke, že diktujú: „Tak toto by sa robiť nemalo, pozrite názorne vám to ukážeme, aha ako ten vrah rozštvrtil svoju obeť, no nie je to hrôza? Tam je hlava, tam noha. Fíha aká sledovanosť, vážení diváci tak vám sa to páčilo? Dobre, potrebujeme ďalšieho vraha a ďalšieho a ďalšieho, jé super, ďalšia obeť, ďalšia nehoda, koľko mŕtvych? Len traja? Á to je málo, škoda no. Možno zajtra sa niečo stane, nejaký trhák, niečo strašné, teroristický útok v Londýne, koľko? 1200 mŕtvych? Paráda....milí diváci, vidíte? Strašné, však?“ Sme chudáci a sme úbožiatka na špagátiku, ktorý majú v rukách médiá.
Ako hovorí Tadeusz Zasepa „Morálka a médiá koexistujú v dosť zamotanom vzťahu.“[2] Médiá sú mienkotvorné a to aj napriek tomu, že stratili morálku, etika je zatláčaná kamsi do úzadia. Svet už nie je o láske, je o násilí, egoizme a bezcitnosti a tak je to aj prezentované. Neexistuje už takmer žiadne tabu, resp. existuje, no láka nás a médiá to dobre vedia. Láka nás ako koniec koncov každé tabu, vždy to tak bolo. Avšak s tým rozdielom, že kým v minulosti ostalo len pri „lákaní“, dnes nám ho médiá s radosťou servírujú na pozlátenom podnose priamo do našich obývačiek. Médiá dobre vedia, že publikom možno manipulovať. Že možno manipulovať každým z nás, že naše vnútro je už také aké je.