Antropológia je v porovnaní s inými vedami pomerne mladá. Napriek tomu v rámci nej už existujú viaceré rôzne teórie. Môže zato zrejme fakt, že v sebe zahŕňa množstvo smerov a tiež veľa iných vied. Môžeme do nej zaradiť aj pojem totemizmus, ktorému sa v rámci nej venovalo mnoho autorov. Na základe toho vzniklo aj viacero teórií, často podobných no snáď ešte častejšie protichodných. V tejto práci sa pozrieme na vnímanie tohoto pojmu prostredníctvom dvoch autorov, ktorí používali pojem totemizmus v rámci svojich prác ako jeden zo základných. Autorom jednej práce je známy Francúzky antropológ Claude Lévi-Strauss s jeho kriticky ladenou prácou Totemizmus. Druhou bude práca popredného sociológa Émile Durkheima, ktorého predstavy o pôvode náboženstva v spojení s totemizmom interpretoval jeho žiak Maurice Halbwachs v diele Pôvod náboženského vedomia podľa E. Durkheima. V práci sa pokúsime zhrnúť hlavné myšlienky z oboch diel, ktoré sa zdajú byť prelomové a ktoré do problematiky totemizmu prinášajú nové pohľady. V rámci možností sa taktiež pokúsime o určité porovnanie obidvoch diel navzájom.
Halbwachsova úvodná charakteristika náboženstva a Lévi-Straussova kritika k rôznym teóriám v rámci totemizmu
Na začiatku svojho diela sa Lévi-Strauss snaží o akúsi charakteristiku totemizmu, pričom spomína viacerých popredných autorov zaoberajúcich sa touto problematikou. S každým väčšinou v niečom nájde zhodu, avšak na druhej strane ich teórie vyvracia a spochybňuje, odvolávajúc sa na svoje či na teórie iných autorov. V celom diele prevažne poukazuje na rôzne nezrovnalosti v tvrdeniach jednotlivých teórií o totemizme. Poukazuje tak na nejednotnosť v pojme totemizmus a na veľkú rozdielnosť jednotlivých teórií a často aj vedecky uznaných, zaužívaných faktov, ktoré sa snaží vyvrátiť.
Halbwachs sa narozdiel od neho nevenoval prioritne totemizmu, snažil sa zhrnúť prípadne aj rozšíriť Durkheimom dovtedy prezentované teórie o náboženstve a jeho pôvode, ktoré napokon záverom vyústili k myšlienke a poznaniu o totemizmue ako základe náboženstiev. Halbwachs teda v Durkheimovom diele vidí totemizmus hlavne ako pôvod náboženstva., čo sa snaží v diele aj dokázať. Na rozdiel od neho, Lévi-Strauss pochybuje, že totemizmus v tej forme v akej je prezentovaný vôbec existuje.
V prvých Halbwachsových kapitolách vidíme snahu zadefinovať pojem náboženstvo. Keď hovoríme o náboženstve, podľa Halbwacha hovoríme o systéme vzájomne súvisiacich predstáv a zvykov, ktoré zjednocujú do rovnakého duchovného spoločenstva všetkých tých, ktorí sa k týmto zvykom hlásia. Tieto zvyky a predstavy sú potom posvätné. ( Halbwachs, s.19) Podľa Halbwachsa však nie je ani tak dôležitá správna definícia náboženstva ako jeho pôvod a vznik. A tak nastoľuje ďalšiu otázku, či medzi tým veľmi veľkým množstvom existujúcich náboženstiev, či už v minulosti alebo budúcnosti existujú také, ktoré by sme mohli označiť prívlastkom hlavné, elementárne a to v tom zmysle, že v sebe nezahŕňajú žiadne iné formy, z ktorých by mohli vychádzať. Poukazuje pritom na vedecky dokázané fakty o tom, že doteraz v každom náboženstve možno rozlišovať dve združené prípadne aj splývajúce náboženstvá, ktoré sú si navzájom odlišné. (Halbwachs, s.20) Tieto dve často splývajúce a pritom odlišné druhy ďalej charakterizuje. Prvou formou sú určité veci spojené či vychádzajúce z prírody, ako sú veľké kozmické sily, rieky, obloha, rastliny, živočíchy, ale aj neživé predmety ako napríklad skaly. Táto časť sa nazýva naturimus. V druhej forme, v opačnej pozícii, sú rôzne duchovné bytosti, démoni, duše či božstvá ktoré na rozdiel od predošlej skupiny unikajú ľudským zmyslom a zraku. Táto forma náboženstva duchov sa nazýva animizmus. (Halbwachs, s.20-21)
Otázkou podľa Halbwachsa je, ktorá z týchto dvoch foriem je základná, teda ktorá sa vyvinula ako prvá. V diele sa prezentuje niekoľko možných teórii, pričom niektoré hovoria v prospech jednej, iné v prospech druhej. Avšak aj keby sa toto podarilo určiť, Halbwachs tvrdí, že naturizmus ako ani animizmus nedokážu vysvetliť vznik náboženstva ako takého. Jeho pôvod teda podľa neho treba hľadať niekde inde. (Halbwachs, s.34)
Následne svoju pozornosť presúva na výskumy známych etnografov v Amerike a Austrálii, ktorí sa venovali veľmi primitívnym spoločenským zriadeniam ,ktoré nesú spoločný názov totemizmus. Na rozdiel od Lévi-Straussa sa však nezameriava na kritiku jednotlivých autorov. Prichádza s vlastnými konštruktívnymi teóriami a keď aj kritiku použije, nevenuje jej tak veľký priestor. Naopak podstatná čast diela Lévi-Straussa sa nesie v duchu kritiky jednotlivých autorov, predstavenie ich hlavných myšlienok týkajúcich sa totemizmu a následne ich postavenie protichodným myšlienkam iných autorov. A začína tým hneď od začiatku. Jedným z prvých takýchto bol Škótsky antropológ James George Frazer pričom pokračoval ďalšími.
U Frazera napríklad spomína, že údajne mieša dohromady totemizmus a ignorovanie fyziologického otcovstva, následne nato iný antropológ Alexander Aleksandrovich Goldenweiser popiera oprávnenosť spájania troch javov – klanovej organizácie, pripisovania mien alebo emblémov zvierat klanom a vieru v príbuznosť medzi klanom a jeho totemom a nato uvádza vyjadrenie ďalšieho opäť antropológa Roberta Harry Lowieho, ktorý vyčíta predošlému Goldweiserovi, že ku koncu svojho pôsobenia vo výskume zľavil zo svojho skepticizmu, keď súhlasil so spojením medzi totemizmom a klanovou organizáciou. (Lévi-Strauss, s.6,9,10)
Poukazuje tu teda na rozštiepenosť jednotlivých tvrdení, ktoré sú odlišné a napriek tomu ich zastrešuje jeden jednotný a ten istý názov – totemizmus. Aby vyzdvihol svoje tvrdenia o doterajšom chybnom ponímaní totemizmu, Lévi-Strauss spomína ešte istú prácu Gladys Reichardovej, ktorá si tiež ako on všimla, že pod názvom totemizmus sa zhromažďujú rôznorodé javy – zoznamy mien alebo emblémov, viera v nadprirodzený vzťah k bytostiam, ktoré nie sú ľudské, zákazy tikajúce sa stravovania či určite pravidlá exogamie a iné. (Lévi-Strauss, s.11)
Hovorí teda o doterajšom zlom používaní pojmu totemizmus. Snažil sa touto kritikou poukázať na fakt, že pod týmto pojmom sa v priebehu antropologickej histórie nahromadilo množstvo pojmov, ktoré sú často rozdielne možno až nezlučiteľné. Podľa neho je zbytočné hľadať homogénny objekt, ktorý zodpovedá pojmu totemizmus, pretože totemizmus sám je len spôsob klasifikácie.( Lévi-Strauss, s.125 )
Halbwachs podobne ako Lévi-Strauss spomína pri hľadaní zrodu totemizmu miesta ako Amerika a Austrália kde sú po ňom najpočetnejšie a najzachovanejšie stopy. Dodáva tiež, že zatiaľ čo v Amerike sa považuje už za prekonaný, v Austrálii sa približuje k svojim počiatkom. Je za tým podľa neho hlavne fakt, že Austrálske spoločenstvá sa považujú za najjednoduchšie (najprimitívnejšie v zmysle jednoduchosti).A preto často prevláda názor, že sa tu na základe toho nevytvorilo náboženstvo ako inde a odôvodňuje sa tak zaužívaný totemizmus.
Tu však Halbwachs nesúhlasí a spomína istú štúdiu pátra W. Schmidta, ktorý porovnával Austrálčanov s Pygmejmi. Tých charakterizoval ako kmene, ktoré žijú absolútne bez usporiadania. Podľa jeho názoru, si takto nejako môžeme predstaviť primitívne ľudstvo v jeho počiatkoch. Avšak napriek tomu u Pygmejov nenachádzame totemizmus, ale akési pozostatky náboženstva , predstavy o jednom bohu, či o duši, ktorá je oddelená od tela. Austrálske kmene predstavujúce totemizmus teda neboli primitívne akurát len chybne plnili túto predstavu degenerovaných či duševne ochudobnených kmeňov a časom teda už pochopiteľne odporovalo všetkým metódam ak by sa niekto rozhodol, hľadať u nich pôvod náboženstva. (Halbwachs, s.35-37)
Halbwachs sa ďalej venoval totemovému klanu. Ako sa neskôr ukáže, tento pojem v jeho tvrdeniach nadobudne kľúčový význam, keď v spojení klanov do kmeňov a kmeňov do spoločnosti uvidí vznik prvých božstiev. Totemový klan je podľa neho charakteristický dvoma hlavnými črtami. Jednotlivý členovia ktorí ho tvoria sa považujú za príbuzných avšak nie na základe pokrvného príbuzenstva, ale preto, že sú nositeľmi rovnakého mena, ktoré väčšinou vychádza z mien rastlín a živočíchov. (Halbwachs, s.39) Totem pritom nieje meno: je to symbol, skutočný erb, na ktorého podobnosť s heraldickým erbom sa často poukazovalo. (Halbwachs, s.41) Spravidla sa členovia klanu snažia dosiahnuť podobu svojho znaku – svojho totemu. Najme teda pri náboženských slávnostiach alebo rôznych takých obradoch. Totem preto nieje len menom, ale je zároveň aj náboženským symbolom. (Halbwachs, s.42) Často na základe toho vyhotovujú kmene rôzne predmety, ktoré sa považujú za vrcholne posvätné, napríklad čuringy, nurtundze, waningy ktoré v mysliach domorodcov predstavujú totem. Avšak posvätný je iba totemový symbol, nie predmet, na ktorom je stvárnený. Posvätný ráz totemového zvieraťa alebo rastliny sa spozná podľa toho, že sa nesmie jesť, tvrdí tiež Halbwachs. (Halbwachs, s.43-45)
V tomto poslednom bode môžeme nájsť medzi Halbwachsom a Lévi-Straussom rozpor. On totiž tvrdí opak, prípadne popiera univerzálnosť tohoto tvrdenia, že výber totemu súvisel s jedlosťou daného zvieraťa či rastliny. Lévi-Strauss tu rozoberal prácu istého významného antropológa Bronisława Kaspera Malinowského. Ten, na rozdiel od neho, prijal skutočnosť totemizmu, pričom aj definoval základné otázky totemového problému a ako hlavnú uviedol - prečo sa totemizmus zaoberá zvieratami a rastlinami. Jeho odpoveď na ňu bola - lebo poskytujú človeku potravu a tá je prioritná vo vedomí primitíva. (Lévi-Strauss, s.63) Lévi-Strauss z toho vyvodzuje aj keď s tým nesúhlasí, že totemiznus by sa teda mohol zdať požehnaním, daným náboženstvom primitívnemu človeku v jeho úsilí vyťažiť z prostredia to, čo mu môže byť užitočné v jeho boji o existenciu. Z toho by ďalej podľa neho vyplývalo, že totemizmus by už nebol len kultúrnym javom ale hlavne prirodzeným výsledkom prírodných podmienok. Akoby zrazu teda viacej patril do psychológie a biológie, nie do etnológie. Lévi-Strauss je však skeptický a prichádza so zásadnou otázkou, prečo sa tým pádom totemizmus nevytvoril všade? (Lévi-Strauss, s.65) Halbwachs by mohol reagovať tým, že keďže je totemizmus prvotnou formou náboženstva, nenašiel sa všade preto, lebo bol prekonaný vyššími formami náboženstiev.
Lévi-Strauss ďalej vo svojej kritike ešte pokračuje. Keď sa zameriava na ďalšieho obhajovateľa tejto teórie o výbere totemov na základe úžitkov z nich. Alfred Radcliffe-Brown, Anglický sociálny antropológ totiž tvrdí, že je univerzálne doloženým faktom , že každá vec alebo každá udalosť ktorá významne a kladne vplýva na materiálnu či duchovnú klímu spoločnosti, smeruje k tomu, aby sa stala predmetom rituálneho postoja. (Lévi-Strauss, s.68) Podľa Radcliffa-Browna ako aj podľa Malinowského a z časti aj Halbwachsa sa teda zviera stáva totemovým iba vtedy, keď je predtým „dobre na jedenie“. (Lévi-Strauss, s.69) Avšak na margo tejto teórie Lévi-Strauss uvádza, že takéto hľadanie užitočnosti „za každú cenu“ naráža na nespočetné prípady u ktorých totemové zvieratá alebo rastliny neposkytujú z hľadiska domorodej kultúry nijaký poznateľný úžitok a predsa sú uctievané ako totemové. (Lévi-Strauss, s.70-71)
Oveľa pravdepodobnejším je podľa neho potom napríklad usporiadanie prírodných druhov do párov protikladov, pričom sa vyberú druhy, ktoré majú aspoň jednu spoločnú vlastnosť umožňujúcu ich porovnať. (Lévi-Strauss, s.96) Jednému zvieraťu z dvojice podobných sa pritom prisúdia dobré vlastnosti, druhému naopak tie zlé. Toto prisúdenie je pritom takmer vždy spojené s určitou legendou a naráža na určité charakteristické vlastnosti určitého zvieraťa. Znamenalo by to teda, že prírodné druhy sa nevybrali preto, že sú „dobré na jedenie, ale pravdepodobnejšie preto, že sú dobré na myslenie. (Lévi-Strauss, s.98)
Halbwachsov vznik totemizmu ako vznik náboženstva a Lévi-Straussova štruktualizácia tohto pojmu
Po tom ako Halbwachs zameral svoju pozornosť na totemizmus, musel sa venovať aj jeho vzniku. Podľa neho pravdepodobne vznikol na báze klanov. Takéto usporiadanie je najjednoduchšie aké poznáme, pričom dodáva, že doteraz neboli nájdené spoločenstvá bez neho, prípadne bez zložitejšieho. Iní odvodzujú vznik totemizmu z kultu predkov, ktorý je podľa nich prvotnejší. Ďalší za jeho vznikom zase videli potrebu zabezpečiť si ochranu pred všetkými druhmi nebezpečia. ( Halbwachs, s.56-58)
Halbwachs však nastoľuje podľa neho základnejšiu otázku. Vzhľadom nato, že existujú dva druhy totemov, kolektívny a osobný, pýta sa, ktorý z nich sa objavil ako prvý. Aj tu poukazuje nato, že rôzne fakty hovoria pre obidva druhy. Nakoniec však prichádza so zistením, že nad oboma stojí akási myšlienka rozptýlenej a neosobnej vyššej sily. Tá má v sebe obidva tieto prvky a je podľa neho zdrojom náboženstva. Osobitne posvätné veci sú len ich individualizovanými podobami avšak niet božskej osobnosti, ktorá si nezachovala aj niečo neosobné.( Halbwachs, s.58-59, 66-67)
Halbwachs teda nakoniec prichádza k myšlienke, že boh na samom začiatku vzniku náboženstva je samotná spoločnosť. Pretože ak je v rámci totemizmu jeden znak, symbol označujúci boha a ten istý symbol zároveň označuje aj kmeň - spoločenstvo, znamená to teda, že sú totožné. Boh klanu ako totemový princíp nemôže byť teda ničím iným ako samotným klanom. (Halbwachs, s.69)
Spoločnosť má totiž podľa Halbwachsa všetko potrebné k tomu aby v jednotlivcovi vyvolala pocit božského. Pretože keď sa spýtame, čo je to vlastne boh, odpoveď by bola, že je to nejaká bytosť, od ktorej je človek závislý a človek je ňou nútený konať určitým spôsobom. Tieto atribúty však spĺňa takisto aj sama spoločnosť. Podľa Halbwachsa teda len preto, že sme členmi spoločnosti, vnímame sily ako náboženské sily. Ako dôkaz poukazuje na jav zo života Austrálskych spoločenstiev, ktorý prechádza dvoma odlišnými fázami. V prvej je obyvateľstvo roztrúsené v malých skupinkách, ktoré sa venujú svojej práci aby prežili. V druhej fáze sa obyvateľstvo sústreďuje dohromady a istý čas žije spolu. Počas tohto obdobia prebiehajú náboženské obrady. Na základe nich a toho, že sú ľudia spolu, prebúdzajú sa v nich pocity mimoriadnej intenzity. Pocity jedných sa odrážajú v pocitoch druhých. Človek je potom v akomsi vrcholnom vytŕžení a dokonca sám seba nepoznáva, je totiž v akomsi tranze. Cíti sa ovládaný a unášaný akousi neznámou silou. Sú tu teda dva svety. Prvý, v ktorom človek vedie obyčajný život a druhý, v ktorom sa dostáva do styku s neobyčajnými silami. Jeden svet je teda obyčajný, druhý posvätný. (Halbwachs, s.71-72)
Klan je teda skutočným bohom, otázkou ostáva, prečo je zjavovaný v podobe rastlín či zvierat. Odpoveď Halbwachs prináša v zložitosti predstavovania si klanu ako boha. Preto klan pomenujú takýmto znakom. Okrem mena, tieto symboly umocňujú zážitok jednotlivca pri obrade. Pri výkriku znaku viacerými to pôsobí silnejšie ako osamotený výkrik. Nevyhnutnosť znaku potvrdzuje aj fakt, že klan nemožno spájať osobou náčelníka, ktorého pozícia je neistá a ani územím, keďže sa jedná o kočovníkov. Ani podľa totemov keďže na základe exogamie tu exituje premiešanie. Preto jednota skupiny je zjavná len na základe určeného znaku – kolektívneho mena. A prečo je toto meno najčastejšie menom rastlín a zvierat Halbwachs vysvetľuje tým, že bolo potrebné aby tento znak bolo možné nakresliť a aby to bol znak, ktorý ľudia poznajú a stýkajú sa sním. Túto podmienku najlepšie spĺňajú práve zvieratá a rastliny. (Halbwachs, s.72-74) Takýto znak je potom zobrazovaný všade a nadobúda v mysliach ľudí výnimočnosť. Emócie prežité pri náboženských obradoch potom následne neustále ožívajú pri videní tohto znaku, ktorý bol prevažne v ich pozornosti počas vytŕženia zažitom pri obrade. Totemový znak je potom teda viditeľné telo boha vždy, keď ho v obyčajnom živote uvidia. (Halbwachs, s.75) Napokon, dodatočne si ľudia predstavili príbuzenstvo medzi nimi a zvieratami na základe znaku, ak ho niesli zvieratá, aby si sami vysvetlili rituály a viery, ktorých pôvod a hlboká príčina im už časom unikali. (Halbwachs, s.76)
Neskôr sa takéto myšlienky spojili aj s kultom predkov a s dušami. Domorodci si v snahe vysvetliť priebeh a podobnosť týchto obradov vytvorili predstavu, že ich ustanovil ich jeden spoločný predok, ktorý prišiel a zjavil sa celému kmeňu. Potom sa často dostal takýto dávny duch do podoby uctievania. (Halbwachs, s.85)
Vznikali tak potom rôzne legendy ktoré Halbwachs spomínal už skôr, ako napríklad predpoklady, že predok bol ľudská bytosť, ktorá však v istom období odišla žiť k zvieratám a získala aj ich vlastnosti a podoby. Čo je však dôležité je fakt, že človek sa teda nenachádza voči zvieratám a rastlinám v podriadenom vzťahu. Z toho dôvodu zvieratá nie sú uctievané tak ako veriaci uctievajú svojho boha ako sa doteraz chybne predpokladalo. (Halbwachs, s.48)
Halbwachs potom ako prišiel na túto myšlienku pôvodu náboženstva v totemizme, pokúsil sa následne porovnať totemizmus so systémom bohov s starovekom Grécku a Ríme. Musíme povedať, že sa mu to viac menej podarilo úspešne. V podstate poukázal nato, že podobne ako v totemizme aj v gréckej mytológii tu je ustanovených niekoľko bohov, ktorým sú charakteristické určité špecifické javy nad ktorými vládnu. Ten istý systém vidí Halbwachs aj v systéme klanov a totemov v Austrálii. Napríklad klan havrana má k sebe priradené také prírodné úkazy ako dážď, hrom či blesk. S takýmto priraďovaním sa stretávame v takmer každej pokročilej forme náboženstva, končiac až modernými monoteistickými náboženstvami. (Halbwachs, s.50-51)
Austrálčania teda zašli na náboženskej ceste ďaleko a oveľa vyššie ako sa kedysi vôbec predpokladalo. Dnes už je potvrdené, že minimálne niekoľko kmeňov dospelo časom ku koncepcii, ak aj nie zrovna jediného tak aspoň jedného najvyššieho boha s rozhodujúcim postavením voči iným, menším a jemu podriadeným duchom. Takýmito predstavami o veľkom bohu sa teda totemizmus priblížil ku známejším a komplexnejšie vnímaným náboženstvám (Halbwachs, s.86,88)
A teda kým na začiatku sa v totemizme videla len akási zoolarita, dnes už niet pochybností o tom, že nájdeme spoločné znaky so všetkými dnešnými najvyspelejšími náboženstvami. Ako príklad Halbwachs uvádza rozlíšenie vecí na sakrálne a profánne, pojmy ako duša, duch či mýtické bytosti alebo obetné a iniciačne obrady. (Halbwachs, s.90)
Ďalej ešte obhajuje svoje názory tým, že divosi mohli veľmi často postrehnúť, že sa mýlili, keď sa riadili svojimi predstavami. Im však išlo o niečo iné ako o to, vysvetliť a pochopiť chod prírody ako to bolo prezentované doteraz. Oni sa totiž snažili vyvolať v sebe ten pocit radosti a vytŕženia, ktorého blahodárne účinky okúsili na svojich kmeňových zhromaždeniach.( Halbwachs, s.92) Halbwachs teda podobne ako jeho učiteľ Durheim chápal viery a predstavy starých Aborigenov ako najprimitívnejšiu formu náboženstva. Primitívnu tak ako je primitívny a jednoduchý aj ich sociálny poriadok na báze kmeňov. Dospel teda v diele k záveru, že totemizmus v podobe akej existoval doteraz bol chybne vykladaný. Nieje to podľa neho konečná forma niečoho ale naopak, prvotná forma náboženstiev. V tomto teda môžeme nájsť zhodu medzi ním a Lévi-Straussom, ktorý tiež tvrdí, že totemizmus je v doterajšom čase zle vykladaný čo sa vo svojom diele aj snažil dokázať. A to hlavne tým, že zhromaždil mnoho rôznorodých teórií, ktoré tento jeden pojem zastrešuje.
Lévi-Strauss má k vzniku totemizmu totiž vlastný, svojský prístup. Radšej ako by sa zaoberal vznikom, snaží sa totemizmus charakterizovať ako pojem. Dôležité je podotknúť, že v ňom vidí pojem, ktorý je chybne používaný dalo by sa povedať až zneužívaný.
Lévi-Strauss nehovorí v náznakoch, už hneď na začiatku svojej prvej kapitoly uviedol, že tento pojem totemizmus nie je skutočný, pričom sa snaží načrtnúť akýsi jeho vlastný pojmový aparát vysvetľujúci jeho používanie. Ďalej sa ale venuje aj pôvodu, pričom sa snaží totemizmus deliť na základe rôznych znakov. Uvádza 4 spôsoby ako spojiť prvky pochádzajúce z rôznych súborov.
Podľa jeho hypotézy by to bolo nasledovné delenie :
1 2 3 4
Príroda Kategória Kategória Indivíduum Indivíduum
Kultúra Skupina Osoba Osoba Skupina
Na základe tohoto jeho delenia následne vymenúva ku každej skupine reálny príklad z praxe. Uvádza, že sú všetky ekvivalentné, avšak len prvé dve boli doteraz začlenené do oblasti totemizmu. Poukazuje tak na to, že totemová ilúzia operuje predovšetkým pomocou skreslenia semantického poľa. (Lévi-Strauss, s.23)
Lévi-Strauss teda poukazuje na fakt, že totemizmus ako je vnímaný doposiaľ, je ilúzia. Uvádza veľa rôznorodých príkladov, ktoré sú napriek tomu začleňované spoločne a označované jedným pojmom totemizmus. Napríklad zatiaľ čo jedna skupina odvodzuje svoj pôvod od splynutia svojho kmeňa s akýmsi nadprirodzeným zvieracím predkom z čoho vyplýva ich inklinovanie k nemu, druhá si zvolí ochranného ducha na základe čoho potom existuje. Rozdiel v týchto dvoch je napríklad v tom, že ochranný duch vyžaduje priamy kontakt. Núti nás to teda oddeliť kolektívne totemy od individuálnych ochranných duchov. Avšak napriek tomu je podľa doterajšie uznávaných faktov oba tieto odlišné pôsobenia možné chybne zaradiť pod jeden spoločný názov - totemizmus (Lévi-Strauss, s.25)
Ďalej sú spomínane rozličnosti v totemoch zákazových, potravinových či už rastlinných alebo živočíšnych ale aj pôvodových z ktorých sa odvodzuje vznik života ako voda, vzduch či zem. Ako by toho nebolo málo, komplikuje to ešte ďalej napríklad aj systém duchov pomenovaný manido. (Lévi-Strauss, s.37) Zložitosť zaradenia totemizmu v rámci jednej oblasti potvrdzuje aj faktom, že už v roku 1920 spomína Arnold van Gennep až 41 rozličných teórii totemizmu. Väčšina najdôležitejších bola vybudovaná hlavne v Austrálii. Ako uvádza Lévi-Strauss neprekvapuje ho preto, že špecialista na Austráliu Adolphus Peter Elkin vychádzal z tých istých faktov. Jeho výklad Lévi-Strauss rozoberá v celej druhej kapitole s názvom Austrálsky nominalizmus. (Lévi-Strauss, s.39)
Lévi-Strauss pripisuje Elkinovi originalitu preskúmania Austrálskych spoločností z hľadiska totemizmu. Celkom kladne vidí aj jeho stanovenie troch kritérií na definovanie totemového systému. A to na základe formy, významu a funkcie. Elkin podľa neho ešte ďalej uznáva špeciálne miesto dvom formám totemizmu – individuálnemu a pohlavnému. Pričom z pohlavného potom ďalej vychádzajú patrilineárne a matrilineárne rozdiely. (Lévi-Strauss, s.43)
Delenie ako je teda možné vidieť je naozaj široké vzhľadom nato, že patrí jednému pojmu. Je teda očividné a nutné rozlišovať jednotlivé druhy totemizmu ako napríklad – individuálny, sociálny (pohlavný, moiety, oddielu, pododdielu, klanu), kultový, náboženský ktoré sa ešte navyše delia aj ďalej. A akoby toto množstvo nestačilo, spomínané sa ešte môžu navzájom premiešavať a kumulovať. (Lévi-Strauss, s.50-51)
Čo sa individuálneho delenia tíka, môžeme nájsť zhodu s Halbwachsom. Ten tiež rozlišuje od klanového, hlavného totemu ešte osobný. A zatiaľ čo klanový sa prenáša zvyčajne z otca či matky na syna a odvodzuje sa od neho pôvod človeka, osobný sa získava iným spôsobom a neodvodzuje sa od neho pôvod. V Austrálii napríklad existuje len v obmedzenej forme pričom niekedy je vyhradený len pre čarodejníkov a nie pre každého. (Halbwachs, s.54)
Podľa Lévi-Straussa sa Elkin teda obmedzuje na popieranie jednoty teórie totemizmu ako keby veril, že skutočnosť totemizmu môže zachrániť pod podmienkou, že ju ohraničí na mnohosť heterogénnych foriem. Podľa neho neexistuje totemizmus ale totemizmy, z ktorých každý existuje ako neredukovateľná entita. (Lévi-Strauss, s.52) Lévi-Strauss však na záver kapitoly Elkina tiež kritizuje a vyčíta mu, že keď sa mu podarilo rozkúskovať totemizmus na rozličné entity, usiloval sa následne z nich urobiť akúsi jednotu. Dopustil sa teda tej istej chyby ako viacerí pred ním. (Lévi-Strauss, s.62)
Na záver
Keď si porovnáme diela oboch autorov, zistíme niekoľko zhodných tvrdení ako aj niekoľko rozdielnych. Podstatné však je, že ako Lévi-Strauss tak aj Halbwachs sa vo svojich dielach snažia poukázať na niečo odlišné, čiže ich diela v podstate nestoja proti sebe. Lévi-Strauss sa snaží dokázať, že keď hovoríme o akomsi jednotnom totemizme, hovoríme vlastne o akejsi ilúzii, pretože takýto jednotný ucelený totemizmus podľa neho neexistuje. Podľa neho je totiž totemizmus len akýsi spôsob klasifikácie. Častejšie spomína, že existovala príliš veľká snaha zaradiť jednotlivé výskumy do jedného celku, až sa to robilo na silu, čoho následkom bol vznik jednotného pojmu totemizmus ktorému však zároveň zodpovedá veľa nejednotných, často protichodných teórii, ktoré by nemali pôsobiť pod jedným rovnakým pojmom. Totemizmus teda vníma len ako jeden z pojmových systémov, ktoré pomáhajú integrovať mytologický svet. Lévi-Strauss sa teda snažil zrušiť dovtedy zaužívané predstavy o totemizme. Na porovnanie, o to isté v podstate usiloval aj Halbwachs. Aj keď iným spôsobom a za iným účelom. Vo svojom diele totižto vyvracal zaužívané pravdy o tom, že totemizmus nemožno spájať s klasickými náboženstvami a že je voči nim menejcenný, vyhradený najprimitívnejším ľudským populáciám. On ale prichádza s teóriou, že totemizmus je základom týchto náboženstiev, pričom prvotné božstvo vidí práve v ňom vo forme akéhosi spoločného kmeňového spoločenstva.
Použitá literatúra
1. Lévi-Strauss, C. Totemizmus. Bratislava: Chronos, 1998 . 127s, ISBN 80-967138-2-5
2. Halbwachs, M. Pôvod náboženského vedomia podľa E. Durkheima. Bratislava: Chronos, 1997. 107s, ISBN: 80-967138-9-2
Autor : Pavel Lepiš
Foto : wikipedia