Ľudovít Štúr - Slovanstvo a svet budúcnosti ( stručná charakteristika diela )
( Pôvodný originál tohoto diela nájdete v sekcii - Dokumenty pre Vás )
Dielo samotné Štúr rozdelil na 3 časti. Hneď v prvej sa zamýšľa nad nepriaznivou situáciou slovanstva, v druhej rozoberá postavenie západu a v tretej venuje sa 3 možnostiam oslobodenia sa slovanstva z pod jarma cudzích národov.
Jeho úvahy z prvej kapitoly majú charakter výčitiek ale aj poľutovania k slovanskému národu. Spomína rôzne fakty, ako napríklad veľkú početnosť slovanov, avšak zároveň aj veľkú rozdrobenosť a nutnosť spojiť sa do jedného celku skôr, než slovania zaniknú v područí iných národov.
Asi najlepšie tento svoj postoj a bolesť k slovanskej situácii vyjadril v 27 iksrici, ktorá začína slovami „Roztrhané sú tvoje údy, drahý slovansky národ “ a končí „buďme činný, aby sme si námahou a prácou vydobyli ťažkú korunu našej blahodárnej slobody.“
Štúr píše, že slovanstvo už dlho spí , zároveň spomína určité hlasy, ktoré k nemu prehovárali a snažili sa ho prebudiť. Medzi takéto hlasy radí sv. Cyrila a Metoda, Nestora, sv.Prokopa, Dalimila Piaseckého ale aj ďalších. Spomína tiež na Rusa Jelagina ktorému dáva za pravdu proti Palackému, keď tvrdí, že v husitstve ožili spomienky na pravoslávnu cirkev našich otcov ktorá bola podľa Štúra kedysi spoločná všetkým našim kmeňom. Vysvetľuje, že o to isté sa pokúšali aj iný, menovite – Samo, veľkomoravský Rastislav a Svätopluk, chorvátsky Ljudevit, srbský Dušan, český Bretislav a poľský Boleslav Chrabrý. Avšak všetky tieto snahy stroskotali a stali sa neúspešnými kvôli driemajúcemu sebavedomiu našich kmeňov.
Ďalej sa Štúr venuje úvahe, ako je vôbec možne, že slovanský svet podľahol takému bezpríkladnému nešťastiu a stal sa korisťou cudzincov. Tu spomína jeden z možných dôvodov. Tvrdí, že slovania sú závislý na rodinnom živote a to oveľa viac ako iné národy. Prepája tento rodinný život s občinou, kde bolo sústredených niekoľko rodín a kde vidí ideálnu formu územnej správy, na ktorú sa bude odvolávať ďalej , v celom jeho diele. Tu vysvetľuje, že keďže je slovanom tak blízka občina, kde sa viac menej všetci poznajú a všetci rozhodujú o jej chode, tak vytvorenie nejakej silnej nadnárodnej vlády či sily, im bolo cudzie až neprirodzené a tým pádom si nevytvorili veľmi silný a veľký štát a práve preto ľahko podľahli nepriateľovi. Tu s poľutovaním poukazuje na to, ako sa slovania delia a ako príklad ďalej uvádza slovanov na rieke Labe a Odre, kde napriek tomu že sú pod nemeckou správou, ďalej sa delia na malé skupiny. Spomína 3 hlavné – Bodričov, Lutičov a Srbov ktorí sa ďalej delia na nespočetné menšie čiastočky kmeňov. Pričom takýmto delením sa len uľahčuje konkrétne v tomto prípade germanizácia, pričom spomína zvyšky Srbov na Lužiciach, kde je situácia už viac než kritická.
Ďalej v diele dáva za vinu túto zlú situácie slovanom samým, keď spomína historické fakty, keď odstúpili dvaja český kráľovský synovia Spytihnev a Vratislav a dali sa pod ochranu Nemcov, len aby takto uspokojili svoje vlastné mocenské záujmy. Veľká Morava tak bola zo strany Česka obnažená a nemohla viac odolávať Nemcom v takej sile ako tomu bolo predtým.
Čo sa tíka zriadenia, ktoré by slovania mali ustanoviť, tu Štúr jasne tvrdí, že by to mali byť občiny ktoré by boli pospájané do žúp a tým by mal vládnuť silný monarcha. To odôvodňuje tým, že je to slovanstvu prirodzené, keďže od nepamäti v rodine ako základnej bunke slovanstva dedil majetok najstarší syn ktorého prirovnáva k onému monarchovi. Vzhľadom na túto skutočnosť, sa pozerá do histórie a spomína rôzne okamihy, keď práve odstránenie najstaršieho syna jeho bratmi prípadne podriadenými viedlo k pádu slovanských štátov. Spomína Svätopluka, ktorí túžiac po moci zosadil svoje knieža Rastislava, následne jeho dvoch synov ktorí zvrhli svojho staršieho brata. Ďalej spomína srbské knieža Štefana Dušana, Togumíra z Branibora, Bankoviča ktorí tiež zradili len kvôli posilneniu svojho postavenia. A ako najlepší príklad takéhoto konania poukazuje na delenie Poľska, pri ktorom sa vynorili priam zástupy zradcov.
Ďalej sa uvádza, že slovanské občianstvo nepoznalo majorát. Avšak mnohý slovanský vládcovia, odkukali tieto im neprirodzené zákony od západu a tak ich ríše po ich smrti zanikajú. Takto pred smrťou rozdelili medzi svojich potomkov svoje ríše Svätopluk vo Veľkej Morave, Boleslav III v Poľsku, Vladimír Veľký v Rusku a taktiež mnoho delení nastalo aj v Česku u Premyslovcov.
„Ak človek raz vypustí dušu, stane sa z neho mŕtvola, a tak ukončí svoj život aj každý jav, každá ustanovizeň, keď sa zriekne svojho poslania. A keď pretrvajú ešte nejaký čas, je to len mechanická existencia, podobne ako keď sa mŕtvola ihneď nerozloží.“ A našim kmeňom, ako tvrdí Štúr, chýbala práve takáto zjednocujúca a pozdvihujúca myšlienka.
Zlé postavenie slovanov vidí aj v tom, že sú zle umiestnení na mape Európy. Všetka nová múdrosť ako tvrdí, sa k nim dostávala ako k posledným, postupne cez germánov, ktorí ju poberali priamo, hraničiac s talianskom a inými západnými štátmi.
Túto kapitolu Štúr ukončuje povzbudzujúcou a motivačnou myšlienkou :
„V predchádzajúcej dobe nebol vhodný čas pre náš život. Nie všetko rastie rovnako rýchlo a nie všetko kvitne v prírode súčasne, každý tvor a každý národ má pod božím slnkom svoj čas a lipa kvitne až vtedy, keď dub už dávno odkvitol.“
V druhej kapitole sa Štúr venoval porovnaniu západu a východu. Táto kapitola je najrozsiahlejšia.
Skúma tu fungovanie západnej Európy a jej súčasný postoj k východu. Prechádza históriou, kde spomína Grékov, Rímsku ríšu, germánov či galov. Taktiež tu vyriekne myšlienku, že dejiny sa začínajú Áziou pričom sa pýta, prečo sa dodnes oslavujú Perikles, Platón, Gracchus a tisíce iných. Postupne prechádza až do stredoveku, kde dáva veľkú dôležitosť vzniku kresťanstva, ktoré prináša oslobodenie aj keď nie politické. Následne nato, však kritizuje západ, že sa vo svojej nadutosti začína od cirkvi odvracať a tvrdí že to preň bude záhuba. Dokonca niektorí ľudia doslova broja proti náboženstvám, spomína Rugeho, Bruna Bauera a ich súputníkov, ktorí sa snažia vedecky dokázať a zdôvodniť jeho nevyhnutné zničenie. Za vinu to dáva napríklad aj Francúzku a ich revolúciám a voľnomyšlienkárstvu. A keď aj nejaký štát pridržiava sa cirkvi, tak je to len preto aby tým posilnili a presadili svoje záujmy, tak ako to robí Rakúsko, ktoré náboženstvo využíva na svetské účely ako nástroj útlaku. Avšak jeho kritike sa nevyhne ani sama cirkev, pričom porovnáva prvé roky kresťanstva v dobe Rímskej ríše a tesne po nej a roky potom, kedy sa z cirkvi stala o moc usilujúca inštitúcia. Tu ako luterán spomína aj reformáciu, pričom tvrdí že ona mala k moci vždy pasívny postoj.
Západ zožal kritiku aj za veľký úpadok mravov. A zatiaľ čo tieto skutky existujú aj na východe, kde sa však snažia zaliezť do tmy, na západe k takýmto rôznym nemravným skutkom dochádza za bieleho dňa. Spomína tu opäť Rímsku ríšu, ktorá podľa neho tiež fungovala dobre, kým nezaznamenala mravný úpadok.
Ďalej sa stručne venuje Komunizmu, ktorí odsudzuje pričom spomína predstavy Babeufa, Saint-Simona, Fouriera, Proudhona alebo Cabeta, ktoré sú podľa neho všetky zlé, lebo rušia štát ako taký. Každého zrovnoprávňujú, privlastňujú mu toľko isto majetku čo podľa Štúra vedie k strate akejkoľvek iniciatívy u jednotlivca, čo ďalej smeruje k úpadku spoločnosti. Tu kritizuje západ, keďže tvrdí, že komunizmus je práve tam veľmi rozšírený a začína sa tešiť popularite.
Ďalej kritizuje Francúzku republiku a jej zriadenie kde rozhodujú milióny ľudí. Tieto podľa neho nemajetné, nevzdelané masy, nemôžu správne rozhodovať a to najme v dôležitých rozhodnutiach štátu. Pričom poukazuje na Grécko, kde to bolo možné preto, že to boli malé, mestské štáty. Po republike sa kriticky vyjadruje o západnej aristokracii ktorá začala postupne stále viac prepadať rôznym nerestiam a výstrednostiam podobne, ba možno ešte väčšmi ako dvory. Čo sa tíka meštiactva, podľa štúra na západe dospelo ku katastrofálnemu stavu, pričom žije v chudobe a najväčšie bohatstvo je sústredené v rukách niekoľkých osôb.
Ešte než sa Štúr v tejto kapitole začne venovať jednotlivých západným štátom, spomenie poľnohospodárstvo a konkrétne stredne veľké hospodárstvo, ktoré má podľa neho najväčšie výhody, ďalej priemysel, ktorý podľa neho ochudobňuje ešte viac už tak dosť chudobných ľudí a tiež vedu a umenie ktoré podľa neho klesajú zo svojich predošlých výšin.
Potom už prechádza k jednotlivých štátom, pričom začína Francúzkom, ktorému pripisuje hlavný podiel viny na všetkom čo sa západu v predošlých riadkoch vytklo. Podľa Štúra sa totižto všetko objavuje vo svojom prvom štádiu práve tu. Čo sa tíka ďalších románskych štátov, tam tvrdí, že niet o nich veľmi čo povedať. Spomína prisilnú až šialenú španielsku inkvizíciu ako aj bohatstvo vo forme zlata z Ameriky, ktoré však nepomohlo ale prispelo k veľkému úpadku Španielska, ktoré dnes už dávno nemá taký vplyv ako kedysi. V Taliansku zase spomína rozdrobenosť a nejednotnosť.
U Nemcov tvrdí, že svoj vrchol už dosiahli a to za vlády Karolingov. Od vtedy podľa neho nemecká ríša už len upadá, stala sa nejednotnou a rôznorodov.
Ako najzdravší a najsilnejší štát z pomedzi západu označuje Štúr Anglicko. Pripisuje to viacerým aspektom. Kladne hodnotí fakt, ktorí posúva Anglicko stále vpred a to hľadanie si stále nového poľa pôsobnosti. Za pozitívum tu tiež vidí fakt, že sa tu šľachta vždy v pravý čas dokázala vzdať svojich práv. Okrem toho, že vlastní veľkostatky, nelíši sa tu od ľudu v ničom a tieto veľkostatky, ďalej dedia len najstarší synovia. Tu vidí podobnosť so slovanskými zvyklosťami, čo mu len posilňuje jeho slovanské zmýšľanie.
Na záver kapitoly sa Štúr opäť vracia k náboženstvu. Kritizuje tu katolicizmus aj keď mu priznáva aj určité pozitíva a to najme v rannej fáze jeho pôsobenia. Tvrdí, že to, ako katolícka cirkev dokáže viesť národy a podporovať vzdelanie, najlepšie vidno na príklade krajín, ktoré ostali čisto katolícke, ako napríklad Španielsko, Portugalsko, ďalej v nemecko-katolíckom Bavorsku ale aj slovansko-katolíckom chorvátsku. Vyzdvihuje tu protestantizmus, avšak vidí negatívne fakt, že ten samotný je závislý na katolicizme. Pretože pri živote ho udržiava neustále oponovanie práve katolicizmu a sám od seba nemá iniciatívu rozširovať sa. Uznáva mu ďalej fakt, že jeho slávou je veda.
Na samí záver sa po kritike západu Štúr opäť vracia k vyzdvihnutiu vlastností slovanov. Pričom zdôrazňuje, že už je na čase zbaviť sa neznesiteľného cudzieho jarma. Vzhľadom na pomery, v ktorých slovania žijú, sú podľa neho len 3 možnosti, ako to dosiahnuť. A konkrétne týmto trom možnostiam sa venuje v poslednej, tretej kapitole.
Hneď na začiatku sa venuje ako prvej možnosti slovanským tzv. federatívnym štátom, ktoré by sa realizovali vo forme jednotlivých republík. Tu však ako prvé, hneď vylúčil Rusko, v ktorom by sa podľa neho republika nikdy nemohla ujať. Súvisiac s tým, ďalej vylučuje slovanské kmene, ktoré sú pod ruským vplyvom, ako Srbské kniežactvo, všetky slovanské kmene v Turecku, Bulharov, Slovanov v Bosne, Hercegovine, Albánsku a v Čiernej Hore.
A teda pre myšlienku federatívneho štátu ostávajú Čechy, Morava, Lužice, Sliezko, Poznaň, Slovensko, Halič, slovanské kmene v Krajine, Korutánsku, Štajersku, Istrii, Chorvátsku, Slavónsku, Dalmácii, Vojenskej hranici a srbskej Vojvodine.
Ako hlavný problém vidí, že ani jeden z týchto slovanských kmeňov nieje samostatný a teda si musí najskôr slobodu vybojovať. Ďalším problémom je fakt, že vo svojom vnútri sú všade proti sebe stojace dva znepriatelené tábory v podobe slovanského národa a národa iného. Navyše, aj každý jeden slovanský kmeň, sa od druhého líši rôznymi zvyklosťami a hlavne množstvom nárečí a svojou vlastnou literatúrou. Treba spomenúť aj náboženské rozdiely a geografické rozpoloženie jednotlivých krajín, ktoré netvoria jednoliaty celok. Problematické je aj to, ako by reagovali na vznik nového slovanského štátu jeho nový susedia. Štúr sám tvrdí, že ako hrozbu nevníma Rakúsko, ktoré je už teraz staré a slabé a bojazlivo očakáva ďalší vývoj. Pýta sa, ako by sa k novému štátu zachovalo Nemecko, Maďarsko či Taliansko. Dokonca sa pýta, ako by zareagovalo samotné Rusko na vznik nového slovanského štátu, keďže ono samo sa vníma ako hegemón v rodine slovanských národov.
Preto, kvôli tomuto množstvu nedostatkov, Štúr zavrhol túto možnosť ako málo pravdepodobnú a ďalej sa venuje ďalšej a to tej, v ktorej by sa Rakúsko stalo centrom všetkých južných a západných slovanov. Túto možnosť však hneď od začiatku nazýva ešte nezmyselnejšou a horšou ako bola tá prvá, pričom sa odvoláva na úlohu Rakúska od jeho samotného pôsobenia ako ponemčovateľa Veľkomoravskej ríše. Tvrdí, že je to niečo nemožné a že samotné Rakúsko by tým stratilo svoj zmysel existencie. Navyše poukazuje príkladmi z praxe, kde sa Rakušania zo všetkých síl snažia o vybudovanie silnej, nemeckej monarchie za cenu ponemčovania. Tiež si nevie predstaviť, že by Rakúsko pripustilo akési zrovnoprávnenie slovanov, keďže tí by tak získali početnú prevahu nad ním samotným. Táto myšlienka vytvoriť z Rakúska oporný bod slovanov si získala jedine Čechov, ktorí tým sledovali svoje vlastné záujmy stať sa hegemónom slovanov v habsburskej monarchii. Tu spomína najme myšlienky a názory historika Palackého, o ktorom však neskôr píše, že si uvedomil svoje omyly a to najme potom, čo sa sklamal v Rakusku a sám bol po slovanskom kongrese, konajúcom sa v Prahe, označený za akéhosi protištátneho rebela.
A tak ako jedinú reálnu a správnu možnosť na zjednotenie slovanov, vidí Štúr pripojením sa slovanov k Rusku. Tu pochopiteľne prináša veľmi veľa dôvodov, prečo to je najlepšie možné riešenie, apeluje na jednotlivé slovanské kmene aby si to uvedomili lebo to je jediná šanca ako sa môžu zachrániť pred cudzincami, ktorí ich už takú dlhú dobu ovládajú a utláčajú. Štúr si však uvedomuje, že to nebude zadarmo a že musíme priniesť určité obete. Všetci by mali prijať ruský jazyk za svoj vlastný a tiež ruské písmo a tiež by sa mali vzdať svojich náboženstiev v prospech toho ruského, pravoslávneho. Na Štúrovi tu možno vidieť, ako veľmi bol sám odhodlaný pre svoju myšlienku všeslovanského ruského štátu. Keďže sám bol autorom spisovného jazyka slovákov, ktorého by sa takto musel vzdať na úkor ruského a tiež bol sám evanjelik a musel by teda prestúpiť na novú, pravoslávnu vieru. Za najmenšiu jeho obetu z pomedzi týchto sa počíta fakt, že by uznal ruského monarchu miesto rakúskeho, v ktorého službách istý čas pôsobil. Takto sa teda 3 krát zaprel a obetoval sám seba v prospech slovanstva.
Svoje dielo končí motivačnou výzvou ktorou apeluje na všetkých slovanov aby sa konečne začali činiť
„Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s božou pomocou odvahy k činom ! Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo, ktorého členmi sme spolu s ostatnými národmi.“
„Také je naše posolstvo ! nech je prijaté tak, ako sme ho zamýšľali.“
Autor : Pavel Lepiš
Foto : wikipedia