V tejto kapitole sa autor zaoberal základnou otázkou – či je a ak áno, aký je rozdiel medzi konsenzuálnou ( pluralitnou ) demokraciou a majoritnou ( väčšinovou ) demokraciou. Zameriava sa tu hlavne na účinnosť, efektivitu a kvalitu oboch typov spomínaných demokracií a tiež ich vplyvom na ekonomiku (makro-ekonomiku ) krajín, v ktorých sú zaužívané.
Spomína tu všeobecne zaužívane pravdy o jednotlivých výhodách jednej či druhej demokracie. Na jednej strane je výhodou pluralitnej demokracie lepšie zastúpenie menšín a široká participáciu na rozhodovaní. Na strane druhej však zdôrazňuje, že zastupiteľská vláda nemôže len reprezentovať, ale musí hlavne riadiť a to čo najviac efektívne. Tu má podľa neho navrch majoritná demokracia , pretože rozhodovanie je rýchlejšie a teda aj efektívnejšie. Aj keď hneď nato dodáva, že bleskové rozhodovanie nie vždy znamená efektivitu. Chcel tu hlavne poukázať na fakt, že v pluralitnej demokracii existuje viacero vládnucich subjektov s rôznym pohľadom na svet a často trvá pomerne dlhý čas, kým sa dokážu dohodnúť na nejakom riešení problému, ak vôbec.
Po krátkom úvode ku kapitole sa autor vracia k spomínanej efektivite majoritnej demokracie. Opäť nastoľuje zaužívanú konvenčnú múdrosť o jej väčšej efektivite v porovnaní s pluralitnou demokraciou. Tu však tvrdí, že existuje aj niekoľko proti-argumentov. Väčšinové vlády môžu byť schopné urobiť rozhodnutie rýchlejšie, než vlády pluralitné, ale rýchle rozhodnutie nemusí byť vždy aj tým najmúdrejším rozhodnutím. Práve naopak a tu spomína teoretikov, ktorí tieto myšlienky zastávajú už dlhší čas. (spomína tu Hamiltona a Madisona ).
Ako príklad svojej hypotézy uvádza konkrétnu situáciu z Británie : Zavedenie takzvanej dane z hlavy (nová miestna správa daní v Británii v roku 1980) je podľa neho jasným príkladom zbrklej politiky. Tvrdí, že dnes už je všeobecne uznávaným faktom, že táto vtedajšia politika bola katastrofálna a že to bol práve produkt rýchleho väčšinového rozhodovania. S najväčšou pravdepodobnosťou by sa daň z hlavy nikdy nebola schválila keby bol jej postup prijímania pomalší a hlavne otvorený väčšej, širokej diskusii akú napríklad poskytuje práve pluralitná demokracia.
Ďalej spomína, že pluralitným demokraciám sa ako negatívum vyčíta príliš časté striedanie vlád. Tu však dodáva, že v majoritnej demokracii sa to deje tiež - striedanie zľava doprava a naopak môže mať za následok výrazné zmeny v hospodárskej politike, ktoré sú príliš časté a príliš výrazné.
Navyše rôzne politické rozhodnutia podporované na základe širokého konsenzu pluralitnej vlády, majú väčšiu šancu byť vykonané úspešne a zostať na ceste pôsobnosti dlhšiu dobu, ako keď sú nasilu uložené rozhodujúcou väčšinovou vládou, často proti vôli významných neštátnych sektorov v spoločnosti.
A na samí záver, pre udržanie občianskeho pokoja v rozdelených spoločnostiach, kde je priam až nutné zmierovacie konanie a politika kompromisov má jednoznačne navrch práve konsenzuálna demokracia. V takejto spoločnosti existujú ciele, ktoré si vyžadujú najväčšiu možnú participáciu súperiacich skupín v rozhodovacom procese a sú pravdepodobne oveľa dôležitejšie, než príliš rýchle a väčšinové rozhodnutia majoritnej demokracie.
Tieto argumenty a proti-argumenty sa zdajú byť aspoň o niečo silnejšie v prospech väčšinových vlád, aj keď je to veľmi tesné. Hlavné výhody, aj napriek proti-argumentom sú práve v rýchlosti rozhodovania. Empirické dôkazy, ktoré by však dokazovali väčšiu efektívnosť väčšinovej demokracie nie sú úplne dostačujúce.
Napríklad Peter Katzenstein a Ronald Rogowský poukázali na fakt, že malé krajiny ktoré prijali pluralitné systémy a korporatívne postupy, tým do istej miery dokázali vyrovnať nevýhody ich malej veľkosti v rámci medzinárodného obchodu: to je napríklad dôkaz, že tieto prvky konsenzu môžu slúžiť ako zdroj sily a nie slabosti.
Richard Rose zas nedokázal nájsť žiadne významné rozdiely v hospodárskom raste, inflácii a nezamestnanosti medzi konsenzuálnymi a majoritnými systémami u priemyselne vyspelých demokraciách.
G. Bingham Powell zas prišiel s tvrdením, že reprezentatívne demokracie majú lepšie výsledky než majoritné demokracie, pokiaľ ide o ovládanie násilia v spoločnosti.
Sám Lijphart ďalej tvrdí, že práve tieto dva ukazovatele – makro-ekonomické riadenie a kontrola násilia sú hlavné pri porovnávaní jednotlivých typov demokracii. A to hlavne z dôvodu, že zahŕňajú kľúčové funkcie vlády.
Následne prichádza s jeho pracovnou hypotézou, že konsenzuálne demokracie majú určitý náskok v efektivite, avšak dodáva, že rozdiely sú len veľmi malé až zanedbateľné.
Tiež tvrdí, že rozdiely v žiadnom prípade nemožno určiť presne.
Odvoláva sa tiež na Richarda Rosa, ktorý upozorňuje, že mnohé vplyvy na ekonomiku sú mimo kontroly vlády. Napríklad rozhodnutia prijaté nezávisle na vláde investormi, priemyselníkmi, spotrebiteľmi a aj takí zamestnanci môžu zmariť zámery vlády zo dňa na deň.
V otvorenej medzinárodnej ekonomike je napríklad neustále ovplyvňovaná Británia a to najme na základe rozhodnutí prijatých v prípade Japonska, Washingtonu, New Yorku, Bruselu či Frankfurtu.
Sám Rose ďalej tvrdí, že tento vplyv by samozrejme nemal byť prehnaný. Ďalej, skutočnosť, že vláda nemá dianie úplne pod kontrolou ešte neznamená, že nemá kontrolu vôbec. Navyše, keď ekonomika funguje dobre - ak je ekonomický rast vysoký a inflácia, nezamestnanosť a rozpočtové schodky sú nízke - vlády budú viac menej stabilné aj napriek tomu, že sú silne ovplyvňované zahraničnou ekonomickou situáciou.
Avšak takáto situácia, keď vláda nemá plnú kontrolu, by nemala trvať v žiadnom prípade príliš dlho.
Lijphart tvrdí, že štát musí mať monopol na moc a mať dostatok síl, regulovať aspoň vnútornú ekonomiku. Spomína tu Maastrichtskú zmluvu, uzavretú v roku 1992 medzi členmi Európskej únie. Bola tiež založená na predpoklade, že vlády majú schopnosť kontrolovať svoje vnútorne sily, pretože signatári sa okrem iného zaviazali udržať nízku infláciu – ktorá bola definovaná maximálne ako priemer troch krajín s najnižšou mierou inflácie pričom by bolo možné maximálne prekročenie o 1,5 percenta. Navyše sa ďalej zaviazali udržať svoje národné rozpočtové deficity pod 3 percentá hrubého domáceho produktu.
Ďalej ešte dodáva tretí ukazovateľ ( popri makro-ekonomických ukazovateľoch a kontrole násilia ) Tým je počet obyvateľov. Tu prichádza s predpokladom, že veľké krajiny sa stretávajú s väčšími problémami verejného poriadku, ako menšie. A teda nieje úplne jasné, či je veľkosť obyvateľstva pozitívom alebo negatívom. Okrajovo je spomenutá aj rozloha štátov. Veľké krajiny majú väčšiu silu v medzinárodných vzťahoch, ktoré môžu použiť napríklad na získanie ekonomickej výhody pre svojich občanov. Avšak takáto veľká medzinárodná sila tiež znamená väčšiu zodpovednosť a teda vyššie náklady najmä pre vojenské účely.
Podľa autora však nesmieme zabúdať ani na nepredvídateľné udalosti, ktoré môžu tiež ovplyvniť ekonomický úspech. Tu ako príklad uvádza Britániu a Nórsko a objavenie veľkých zásob ropy v ich zóne Severného mora.
Účinky týchto nepredvídateľných udalosti, rovnako ako vonkajšie vplyvy, ktoré nemôžu byť jasne identifikované a kontrolované je možné minimalizovať, ak sa ekonomická výkonnosť skúma po dlhú dobu a pre mnoho krajín.
Koniec kapitoly patrí už autorovej analýze. V nej sa zameral na pozorovanie demokracií a ich následné porovnávanie. Hneď na začiatku však z tejto analýzy niektoré štáty vylúčil. Štáty ako Bahamy, Barbados, Island, Luxembursko a Malta. Ako dôvod uviedol fakt, že sa jedná o malé krajiny, ktoré sú veľmi zraniteľné a veľmi ovplyvniteľné medzinárodnými vplyvmi.
Uvádza tiež, že prišiel k zistenie, že populačný prvok nemal vplyv na jeho analýzu a na výsledky.
Ako prvé postrehy zo svojej analýzy poukazuje na výhody väčšinových demokracií. Majú o niečo lepšie výsledky a vyšší medzi ročný rast o 0,14 % v porovnaní s konsenzuálnymi demokraciami.
Následne sa venuje dvom ďalším výrazným hospodárskym rastom vyplývajúcim z analýzy. Druhý najväčší zaznamenaný hospodársky rast, vyplývajúci z jeho analýzy tvorí osemnásť krajín OECD od roku 1970 do roku 1995.
Tretím je, avšak len na kratšie obdobie 1980-1995 hospodársky vývoj v Španielsku, Portugalsku a Grécku. To dáva priamo do súvislosti s pomerne mladým len nedávnym demokratizačným procesom v týchto krajinách.
Z hľadiska hospodárskeho rastu majú teda mierne navrch väčšinové demokracie.
Od hospodárskeho rastu si potom môžeme všimnúť iný ukazovateľ. Ide o infláciu.
Tu sú to naopak práve konsenzuálne demokracie ktoré majú lepšie výsledky, bez ohľadu na rozdiely v období krajín. Najväčší rozdiel v úrovni inflácie sa vyskytuje v období 1980-1993 kde konsenzuálna demokracia má o 3,7 percentuálneho bodu menšiu infláciu ako demokracia väčšinová.
Analýza tiež ukázala, že dve konsenzuálne krajiny mali v istom období neobvykle vysokú mieru inflácie. Ide o Taliansko v rokoch 1970-1995 kde inflácia spotrebiteľských cien dosiahla 10,5 percenta a Grécko v období 1980-1995 kde sa pohybovala okolo 15%.
Ďalej sa v analýze pracovalo s nezamestnanosťou. Tu je však nutné povedať, že jednotlivé vlády často údaje o nezamestnanosti zámerne skresľujú a tie nie sú úplne objektívne. Navyše štatisticky sú údaje k dispozícii väčšinou len pre krajiny OECD. A nakoniec, rôzne krajiny majú rôzne kritériá na určovanie nezamestnanosti.
Nič to ale nemení na výsledkoch a tie ukazujú, že tu opäť konsenzuálne demokracie majú lepšie výsledky a to najme v období 1980-1995. Autor tu však poukazuje konkrétne na pluralitné Španielsko ktoré malo práve v tomto období výnimočne vysokú nezamestnanosť, za rok v priemere až 18,4 a 18,8 percenta podľa štandardizovaných meraní.
Predposledným meraním v analýze bola štrajková aktivita.
Táto aktivita sa meria z hľadiska pracovných dní stratených za tisíc pracovníkov ročne. Rozdiely medzi krajinami v tomto meraní bol v najväčší. V rokoch 1970-1994 napríklad v Taliansku a Kanade boli 570 a 497 v porovnaní s 1 až 5 pre Švajčiarsko a Rakúsko. Krajiny zahrnuté v rokoch 1970-1994 sú predovšetkým krajiny OECD, ale aj Izrael. Po celkovom sčítaní údajov má aj v tomto meraní lepšie výsledky konsenzuálna demokracia. Tieto rozdiely však nie sú štatisticky významné a to hlavne preto, že existuje niekoľko veľkých výnimiek väčšinového demokratického systému, najmä Francúzsko s pomerne malým počtom štrajkov a niekoľko konsenzuálnych výnimiek, kde bolo štrajkov viac, ako napríklad vo Fínsku či Taliansku.
Posledným skúmaným v analýze bol rozdielny deficit. Tu existujú tiež veľké rozdiely medzi jednotlivými krajinami, pokiaľ ide o deficit rozpočtu. Napríklad konsenzuálne Taliansko malo najvyššie ročné deficity v oboch obdobiach - medzi 9,7 a 10,4 percenta hrubého domáceho produktu , zatiaľ čo konsenzuálne Nórsko a Fínsko predstavovali drobné rozpočtové prebytky. Aj tu však celkovo konsenzuálne demokracie vykazujú o niečo lepšie výsledky, ale rozdiely nie sú opäť veľké a nie sú štatisticky významné.
Výsledky týchto testov a analýzy makro-ekonomického riadenia je možné zhrnúť približne takto: Dôkaz, pokiaľ ide o hospodársky rast a ekonomickú slobodou je zmiešaný, to znamená, že existujú ukazovatele, ktoré sú na strane väčšinovej demokracie, iné zas na strane demokracie konsenzuálnej. Avšak s ohľadom na všetky ukazovatele ekonomickej výkonnosti, konsenzuálne demokracie dosiahli mierne lepšie výsledky ako demokracie majoritné. Treba však dodať, ako už bolo v práci viackrát spomenuté, že išlo o štatisticky malé rozdiely.
Autor : Pavel Lepiš
Foto : polisci.ucsd.edu/faculty/lijphart.html