Perinbaba je film, v ktorom azda najviac vyniká oná špecifická jakubiskovská poetika. A to už i vďaka samotnému žánru filmu. V rozprávke je dovolené všetko, niet sa preto čo čudovať, že sa Jakubisko hrá. Hrá sa s kulisami, s príbehom, s charaktermi postáv, s ozdobnosťou, s umelo vytvoreným prostredím komediantov, hrá sa s prírodou, hercami, hrá sa s nami. Smelo popúšťa uzdu svojej fantázii, sprístupňuje svetu všetky predstavy, ktoré mu víria hlavou, akokoľvek bláznivé, ukazuje svoj kladný vzťah k prírode, k slovenským tradíciám, zvykom a životu na slovenskej dedine vôbec. Preháňa. Ale akosi reálne. Len tak. Mimochodom. A každý mu to verí.
Perinbaba sa nesie v duchu tajomna, transcendentálna, mystickosti a snovosti, no toto tajomno je blízke každému divákovi, nezostáva len v rovine Jakubiskových predstáv, ale nachádza sa v každom z nás. Vďaka Jakubiskovmu vykresľovaciemu umeniu a Hapkovmu skladateľskému talentu sa aj tie naše predstavy predierajú na povrch, vynárajú sa spomienky na detstvo a Hapkove melódie každoročne prichádzajú na um pri prvom decembrovom snežení. V spojení s režisérskym stvárnením transcendentálna je to totiž práve filmová hudba, ktorá dáva Perinbabe to neopakovateľné a jedinečné čaro, výnimočnosť a nepresladenú krásu.
Dej filmu je vsadený do prostredia slovenskej dediny konca 19., začiatku 20. storočia. Je zima, všade plno snehu, potulní komedianti tiahnu zasneženou krajinou. Zrazu sa strhne snežná búrka, padá lavína, vo vzduchu cítiť niečo strašné, akúsi pohromu, zaznieva nepríjemný zvuk podivnej plechovej trúby, ktorou Zubatá ohlasuje svoju prítomnosť. Lavína všetkých a všetko zasype. Všetko okrem detského kočíka, v ktorom leží malé dieťa s kučeravými vláskami a šibalskými očkami. Je to malý Jakub, ktorého zo zlovestných pazúrov Smrti zachraňuje rozprávková starenka - Perinbaba.
Jakub vyrastá v Perinbabininom kráľovstve snehovej periny. Sen každého dieťaťa. Všade plno sklíčok, visiacich akoby z neba, v každom z nich je ukryté nejaké tajomstvo, nejaký ľudský osud. Je tu obrovská hojdacia sieť, rôzne na franforce potrhané handry, ktoré priam volajú po ďalšom trhaní, sklenená guľa, v ktorej Jakub pozoruje „svet ľudí“, všade poletujú snehobiele holuby. A toho peria. A obrovská ružová perina, ktorou zasnežujú celý svet. Jakub sa tu má dobre, stvára rôzne šibalstvá, zabáva sa ako každé ľudské dieťa a Perinbaba, ako každá láskavá babka, ho hreší len naoko, chápajúc, že jeho nezbednosť patrí k detstvu.
V kontraste s Jakubovým bezstarostným životom je život pozemského dievčaťa – Alžbetky. Jakub jej ťažký osud pozoruje už dávno. Videl ako si pred rokmi pre jej mamičku prišla Zubatá, ako sa jej otec zakrátko znovu oženil a nevlastná matka je Alžbetke skôr macochou ako náhradnou matkou. Vie, že ani macochina dcéra Dora Alžbetke nepomáha, práve naopak. S neskrývanou radosťou jej podkladá nohy, postrkuje ju a spolu s macochou sa ju snaží „očierniť“ pred jej otcom, richtárom. Toho všetci v dedine poznajú ako múdreho a spravodlivého človeka, no pod tlakom svojej novej ženy a dcéry privolí, aby Alžbetka začala pracovať. A tak, kým sa macocha s Dorou chodia sánkovať, Alžbetka melie múku, varí, pečie, stará sa o domácnosť a o pávy, ktoré sú jej jedinou útechou.
„Tam hore“ zatiaľ Jakub snová plány na útek. Nieže by mu u Perinbaby nebolo dobre, no už ho omrzel bezstarostný život, radšej by išiel dolu na Zem, aby pocítil na vlastnej koži ako chutí vietor, dážď a sneh, ktorý s takou obľubou posielal ľuďom na Zem, aby sa dotkol dobrodružna a ľudskosti. Chce pocítiť hrejivé lúče slnka, chce byť človekom.
Na Zemi Jakub prichádza na richtárovo gazdovstvo kde nájde Alžbetku ako melie múku. Tú nečakaná návšteva poteší, smeje sa na Jakubových „príbehoch z neba“. Keď Alžbetkin smiech začujú macocha s Dorou, hneď si bežia preveriť smelého privandrovalca, ktorý sa zapodieva niekým „tak úbohým ako je to otrhané dievčisko“. Jakub im ale dáva najavo, že to otrhané dievčisko mu je milšie ako ony dve dokopy, načo macocha berie do ruky metlu a naháňa ňou Jakuba po celom dvore.
Z diaľky počuť koč, na ktorom prichádza domov richtár. Nebojácny Jakub sa mu nevtieravo ponúka do služby. Richtár privolí a čoskoro si ho aj obľúbi. Veď kto by nechcel takého pracovitého a navyše aj šikovného paholka? Aj macocha vidí jeho šikovnosť a preto by z neho mala rada zaťa. Ako muža svojej Dorky. No Jakub má oči len pre Alžbetku a Dore to dáva patrične najavo. Alžbetke sa po dlhom čase opäť objavuje úsmev na tvári. Keď je pri nej Jakub ani tie neprávosti, ktoré macocha s Dorou na nej tak rady páchajú, tak nebolia.
Do dediny prichádzajú komedianti. Kým dedinčania híkajú nad čarami, ktoré divadelníci predvádzajú, zronená Alžbetka sedí v zamknutej v izbe. Ale Jakub berie perinu, Perinbaba im posiela priaznivý vietor a cez okno uletia ďaleko, ďaleko od všetkých neprávostí. Sám principál im robí spoločnosť a ponúka sa, že ich zavedie na miesto kde budú šťastní. Ukáže im čistú rozprávkovo slovenskú (alebo slovensko rozprávkovú) čistinku, na ktorej Jakub začína hneď kopať základy pre mlyn, v ktorom budú spoločne bývať.
Macocha by ale chcela vydať za urasteného Jakuba svoju Dorku. Buchty, ktoré Alžbetka chystá pre Jakuba a pre seba preto posype cukrom s uspávacím práškom. Keď mladí zaľúbenci pospia, Dora s macochou hodí Alžbetku do studne. Predtým jej ale vyzlečú šaty a podľa plánu ich opášu Jakubovi okolo pásu. Alžbetku v studni sa chystá navštíviť Zubatá, no ľútostivá Perinbaba ju zachráni tak ako pred rokmi Jakuba.
Keďže Alžbetka dlho neprichádza domov, ľudia z dediny sa ju vyberú hľadať. Niet však po nej ani stopy. Nachádzajú len jej šaty omotané okolo Jakubovho tela. Súdia ho preto a odsúdia na smrť. Teraz prišiel čas pre Doru. Podľa starej zvyklosti, ak by sa v dedine našla panna, ktorá by bola ochotná vydať sa za hriešnika, zbavila by ho tým trestu a očistila jeho meno.
Chystá sa teda svadba. Jakub sa z nej pokúša utiecť, no upierajú sa neho všetky dedinské oči. Nakoniec sa mu to síce podarí, ale od Zubatej, ktorá si už roky na neho robí zálusk, sa dozvedá, že Alžbetka je mŕtva. Preto sa jej Jakub odovzdáva dobrovoľne. Má si preňho prísť na šibenicu. Perinbaba ale zosiela na Zem Alžbetku a kým sa celé nedorozumenie vysvetľuje, macocha s Dorou, cítiac trest ktorý im hrozí pokradnú peniaze z dedinskej pokladnice a na ružovej perine sa dávajú na útek. Perinbabin vietor ich však zaveje k strašidelnému močiaru, kde už na ne čaká Zubatá so svojou povestnou kosou.
Na čistinke v mlyne je svadba. Šťastný Jakub s Alžbetkou tancujú mladomanželský tanec, prichádzajú divadelníci a Perinbaba im posiela snehovú nádielku v podobe jarných bielych kvetov.
Perinbaba, nesúca sa v duchu už spomínanej snovosti pôsobí aj napriek početným fantastickým prvkom reálne. Realita je v ľuďoch žijúcich na dedine, zápasiacich so starosťami všedných dní, v Alžbetkinom živote, ktorý zďaleka nepôsobí ako z rozprávky, v macochinej chamtivosti, Dorinej rozmaznanosti, v zasneženej krajine, v rozkvitnutej čerešni,...Koniec koncov, realita je v samotnej prírode a jej cyklickosti.
A tak ako je v nej realita, tak je v nej aj mystickosť, niečo tajomné, čo ľuďom dlhé roky nedalo spávať, je v nej otázka odkiaľ fúka vietor, kto kreslí ľadové obrázky na okno, ako vzniká dúha, prečo to lístie pod stromom je popadané v tvare srdca... Bratia Grimmovci, ktorí sú autormi rozprávky Pani Zima, a zároveň predlohy pre Jakubiskovu Perinbabu na tieto otázky odpovedajú svojsky, no tým zaujímavejšie a pre detského diváka prijateľnejšie. A fakt, že spolu s Jakubiskom spolupracoval na scenári Ľubomír Feldek, robí Perinbabu ešte hravejšou a prístupnejšou zároveň.
Perinbaba je priam presiaknutá prírodnými zákonitosťami a osobitosťami. Je na ne kladený neprehliadnuteľný dôraz, no Jakubisko ich nezobrazuje ako niečo všedné, s čím sa stretáme počas každého roka, práve naopak. Pripisuje im až magický význam, za všetko predsa môže Perinbaba, a tá vie čo robí, stará sa aby všetko bolo tak ako byť má, to len nezbedník Jakub posiela sneh do Afriky, v období keď je už jar v plnom prúde, hádže do Alžbetky snehovú guľu, počas pohrebu posiela na Zem takú víchricu „akú ani tí najstarší dedinčania nepamätajú“. Ani Perinbaba však neodolá obdariť leto snehovou nádielkou v podobe jarných kvetov počas Jakubovej svadby, či poslať trestajúci vietor na macochu a Doru. Ale inak má všetko pod kontrolou. A tak v decembri rok čo rok napadne sneh, na jar sa rodia mláďatká, v lete zakvitne lúka, na jeseň padajú tancujúce listy.
Okrem nádherných scén cyklickosť prírody dokresľuje Hapkova hudba. Na jar cítiť jej ľahkosť, ako by sa pohybovala len po špičkách a prinášala správu o prebúdzajúcom sa živote, akoby sa vznášala, priam z nej sála „zvuk“ topiaceho sa snehu, pripomína spev vtákov na jar, ktoré po tuhej zime zas prilietajú domov, čistučký zvuk píšťalky sa krásne zlieva s obrazom Alžbetky, pasúcej vznešené pávy. Rovnako vznešená je aj táto hudba, no nepôsobí nedostupne, každý ju totiž môže nájsť v panenskej prírode, v stáde oviec, v Alžbetkinej tvári. Možno ju nájsť v kŕdli vtákov letiacich ponad naše hlavy, v Perinbabiných oblakoch, je vzdušná ako jej perina, je upokojujúca, oddychová, je nostalgická. Nostalgická za detstvom, za časom bez akejkoľvek zodpovednosti, za časom hier, smiechu a šibalstiev.
Naproti tomu jeseň znie chladnejšie, starnúcejšie, odžitejšie, znie pokojne. Je vyrovnaná, rozvláčnejšia. Cítiť v nej melanchóliu, ale len takú drobnú, za jarou, za letom, za životom.
Zima je spiaca. Tak ako príroda aj hudba znie pokojne, malátne, oddychujúco.
Leto je sladké a maznavé.
Z hudobného i vizuálneho hľadiska sú osobitou kategóriou komedianti. Sú nositeľmi tajomna, niečoho, čo rovnako ako prírodná katastrofa znenazdajky prichádza a odchádza. Ich prítomnosť vzbudzuje pocit očakávania a strachu zároveň, sú iní, akýsi farební, rovnako ako ich tajomná reč. Vo filme sa objavujú trikrát. V troch kľúčových momentoch. Na začiatku, v strede a na konci filmu. Na samom začiatku kočujú nevedno kam, je zima a valiaci sa sneh ich takmer všetkých pochová zaživa. Neskôr prichádzajú do dediny v čase, pred Jakubovým obvinením. Tretíkrát sa objavujú počas svadobného dňa Jakuba a Alžbetky. Sú tichou predzvesťou pohromy, prírodnej katastrofy, niečoho veľkého. Je okolo nich naakumulovaná akási tajuplná dramatičnosť. A práve tá sa spolu s hravosťou najviac prejavuje aj v hudbe. Vďaka husliam z nej cítiť príjemné teplo, cirkusantskú slobodu, bezstarostnosť a veselosť. A divadelnosť. Tú predovšetkým.
Nepríjemný, ostrý zvuk plechovej trúby dáva vedieť o blížiacom sa nešťastí. Ťažké hlasy a dunenie bubnov nás pripravujú na príchod vlkov k rybníku, pri ktorom Jakub, Alžbetka a starý (...?) chytajú ryby. Pripravujú nás na snehové nešťastie, ktoré postihne komediantov, na chvíle, keď sa Zubatej zažiada nového spoločníka. Zaznievajú aj pri Jakubovej neľahkej ceste na Zem, počuť ich pri jeho „poprave“, sú pri každej potencionálnej katastrofe. Táto melódia je bolestná, strašná. Je ťažká, dunivá, až z nej po tele behajú zimomriavky.
Jakubisko, známy svojim starostlivým výberom hercov a spoluprácou s mnohými zahraničnými osobnosťami si aj v tomto prípade dal vo veľkej miere záležať na hereckej zložke filmu. Hlavná protagonistka, predstaviteľka Perinbaby, a síce hviezda talianskeho filmu Giulietta Masina, sa ukázala ako správna voľba. Okrem nej dal Jakubisko priestor i ďalším zahraničným hercom. Dospelého Jakuba si zahral Tobias Hoesl, Doru zas česká herečka Mildada Ondrašíková, principála Karel Effa, Zubatú Valerie Kaplanová... Postava Zubatej však vyniká hlavne vďaka skvelému dabingu Zity Furkovej, ktorej chrapľavý hlas dodal postave svojrázny podiel hrôzostrašnosti. Stvárnenie menších postáv prenechal režisér hercom, s ktorými dodnes spolupracuje v takmer každom svojom filme.
Na Záver
Kým sa mnohí autori snažia, aby ich rozprávky boli aj pre dospelých, Jakubisko je dôsledne neúčastný na inom než na vlastnom sebapredvádzaní. O nič sa nijak špeciálne neusiluje, jednoducho nám podáva svoj vnútorný svet, svet ako ho on vidí, respektíve vidieť by chcel. Tak ako v mnohých jeho predchádzajúcich filmoch, aj tu strieda citácie folklóru s groteskou, upína sa k bohatej nespútanej obraznosti, oslavuje krásnu slovenskú prírodu, zvyky, tradície, oslavuje ľudskosť. A aj napriek jeho minimálnej snahe, Perinbaba je príťažlivá ako pre detského, tak pre dospelého diváka, prebúdza hravosť vo všetkých, nie je v nej nič nemiestne, gýčové, ani neľudské. Nie je presladená, pretože všetko to sladké sa akosi mimovoľne rozpúšťa a transformuje do sympatickej čudáckosti, mystickosti, detskosti a maznavosti. S ľahkosťou s akou to vie len Jakubisko.
Autor : Anna Sabová
Foto : wikipedia