José Ortega y Gasset bol španielskym filozofom, predstaviteľom kultúrnohistorickej línie kulturológie. Zaoberal sa filozofiou dejín a kultúry, bol propagátorom európskej kultúry, snažil sa utvárať európske kultúrne povedomie, pričom na kultúru nazeral predovšetkým cez aspekty filozofie a histórie. Vo Vzbure davov sumarizuje svoje nezvyčajné a razantné pohľady na európsku spoločnosť. Ako jeden z prvých mysliteľov sa zaoberal novým javom nastupujúcej postmoderny, vznikom masovej spotreby a konzumného človeka.
Hovorí, že fenoménom dneška je preplnenosť. Ľudia sú všade. Davy sú všade. Pomaly je ťažké nájsť nejaké prázdne miesto. Kedysi tento „problém“ neexistoval, davy neboli takým častým javom, nie však preto, že by bolo menej ľudí. Jednotlivci, ktorí tvoria davy tu boli aj predtým, lenže nie ako davy. Boli to nespoločensky žijúce indivíduá, roztrúsené po svete. Ak dav existoval aj predtým, tvoril len pozadie spoločenskej scény, ostával nepozorovaný. Dnes vystupuje do popredia.
Natíska sa otázka, čo to vlastne ten dav je? Veľmi dôležitým faktom je skutočnosť, že v minulosti pojem masa označoval kvantitu. Dnes znamená kvalitu – ľudí osobitne nešpecifikovaných. Masa je priemerný človek. Dav potláča všetko, čo je iné, individuálne, menšiny sú ním čím ďalej tým viac odstrkované a znevýhodňované.
Život davového človeka, ktorého plodí 19. storočie (v tomto čase došlo k obrovskému nárastu populácie) má podobu všemožnej materiálnej bezstarostnosti. Už nemusí trpieť pod nadvládou silnejších, dnes si môže robiť čo chce a štát mu s tým dokonale pomáha, poskytuje mu prostriedky.
Davy sa dnes cítia silné, vykonávajú životnú činnosť, ktorá sa do veľkej miery zhoduje s tou, čo sa kedysi zdala byť vyhradená výlučne menšinám (vtedajšej vládnucej elite). Každý člen davu si dnes žije po svojom, sám sebe je pánom. V najväčšej miere za to samozrejme môže vyhlásenie základných ľudských práv a slobôd v 18. storočí, neskôr liberálna demokracia, veda a technika. Davový človek však za svoju bezhraničnú slobodu necíti vďaku, berie ju ako samozrejmosť, ako niečo čo tu bolo vždy, čo je dané prírodou. Vždy a všade sa dožaduje svojho. Je pre neho úplne samozrejmé, že svet nám dáva čím ďalej tým viac možností. TV, tlač, nákupy,... Obsahom života priemerného človeka je dnes celá planéta. Človek má pocit väčšej potencionality.
Ale je dnešok skutočne na vyššej úrovni ako bol včerajšok a nižšej ako bude zajtrajšok? Názory ľudí jednotlivých období v dejinách sa rôznia. Kým jedni sa odvolávajú na slávnu minulosť a prítomnosť označujú za úpadok, druhí označujú dobu svojho žitia v porovnaní s minulou za modernú, podstatnú, či definitívnu.
Podľa Ortegu „život, ktorý si necení nijaký predchádzajúci život akejkoľvek minulej doby nemožno nazvať úpadkovým“. To sa týka aj dneška – cítime sa nadradení nad všetkými bývalými dobami, avšak zároveň sa vytratil pocit túžby po naplnení ideálov minulosti. Prečo sa teda hovorí o úpadku našej civilizácie? (Ortega, 1994, str. 61)
Vznešený (menšinový) človek napriek dnešnej absolútnej slobode od seba veľa vyžaduje, pracuje na sebe, jeho život vyžaduje disciplínu. Druhý druh ľudí – dav, je naopak záhaľčivý, nevyžaduje od seba celkom nič, užíva si svoje výsady – ľudské práva. Tento vulgárny človek, ktorý bol predtým vedený sa rozhodol prevziať vládu nad svetom. Prežíva totiž pocit vlády a víťazstva, pokladá sa za múdreho a správneho, je so sebou spokojný, uzatvára sa pred svetom, nepočúva druhých, zasahuje do všetkého a všade presadzuje svoju silu. „Súčasný človek je rozmaznaný, je to dedič, ktorého dedičstvom je civilizácia“. Všetko dostal na tanieri a už to len využíva. Všetko je to pre neho absolútne normálne. Zasahuje do každej sféry verejného života, smelo presadzuje svoje názory. A ani sa nezamýšľa nad svojou pravdou. Je si sebou absolútne istý. Odmieta diskusiu a „priamou akciou“ si vynucuje svoje. Jeho duša je zatemnená. Tento „Spokojný mladý pán“ si robí vždy čo sa mu zachce. Pre ľudstvo a civilizáciu vôbec je práve on najnebezpečnejší. Bohužiaľ dnes rozhoduje práve tento davový človek, pre ktorého nemá život plán a plynie bezcielne s prúdom. Preto nič nevytvára, hoci má obrovské možnosti a moc. (Ortega, 1994, str. 117)
Poslaním davu je to, aby ho niekto viedol, usmerňoval, predstavoval a organizoval. To je jeho osud. Nároky davu konať z vlastnej moci sú teda vzburou proti vlastnému osudu, a pretože dav to práve teraz robí, hovorí Ortega o vzbure davov. Keď dav koná z vlastnej vôle, robí to len jediným spôsobom, lebo iný nepozná: lynčuje.
Štát je pre davového človeka prostriedok na dosiahnutie jeho požiadaviek, myslí si, že štát mu patrí a že je povinný urobiť to, čo si on žiada a čo potrebuje. Davový človek verí, že štát je on, že štát je tu pre neho. Avšak čím ďalej to bude viac opačne – spoločnosť bude musieť žiť pre štát. Spoločnosť v úsilí lepšie žiť si zo štátu vytvorí nástroj. Ale ten potom nad ňou získa prevahu a spoločnosť musí začať žiť pre štát.
Preto najdôležitejšie je mať „vládnuceho“. Avšak vládnuť neznamená rozkazovať presadzovaním svojich záujmov, vládnuť znamená presadzovať záujmy verejnej mienky (jej názory, idey, záujmy,...). Po stáročia vládla vo svete Európa, no dnes začína sama pochybovať spolu s jej obyvateľmi či ešte stále vládne a či bude vládnuť ja naďalej. Kto by ju potom vo vládnutí nahradil?
Ortega hovorí o zveličovaní v súvislosti s koncom európskej vlády. V súvislosti s rečami o tom, že momentálne nik nevládne si národy robia, čo chcú, rovnako ako keď učiteľ odíde na chvíľu z hodiny a žiaci sa začnú jašiť. Reč je o davovom človeku. Vyskytujú sa teda aj davové národy.
Európa kedysi vytvorila sústavu noriem, pričom ich účinnosť a plodnosť preverili stáročia. Tieto normy ani zďaleka nie sú najlepšie z možných. Ale bezpochyby sú definitívne, kým nejestvujú alebo nevzniknú nové. Aby ich bolo možné prekonať, je nevyhnutné vytvoriť nové. Davové národy sa dnes rozhodli pokladať za zastaraný systém pravidiel, ktorý predstavuje európska civilizácia, ale pretože nie sú schopné vytvoriť nový, nevedia čo robiť a tak sa búria – robia si čo chcú. Toto je prvý dôsledok, ktorý nastane, keď niekto prestane vo svete rozkazovať – ostatní sa búria. Jednotlivci i národy využívajú príležitosť a žijú bez zákonov. Ľudia sa cítia takí slobodní a bez prekážok, až sa cítia prázdni.
Všetky národy si prešli tým, že im chcel vládnuť niekto, kto vládnuť nemal a oni sa proti nemu vzbúrili a zvolili si niekoho iného, kto ich rešpektoval. To bolo ich víťazstvom. Ale, čo keď nevládne nikto, resp. vládne dav? Ak Európan privykne nevládnuť, stačí poldruha generácie, aby starý kontinent a po ňom celý svet upadol do mravnej ľahostajnosti, rozumovej sterilnosti a všemožného barbarstva. Tvorivý život je totiž životom energickým, a ten je možný len v prípade, že vo svete vládnem ja. Alebo žijem vo svete kde vládne niekto iný, komu priznávam plné právo na túto funkciu - alebo rozkazujem, alebo poslúcham. Ale poslúchať neznačí niekoho znášať (znášať je to isté, ako stratiť dôstojnosť), naopak, poslúchať znamená uctiť si toho, čo rozkazuje a nasledovať.
Štát je vraj ako šíp, alebo klesá, alebo stúpa. Je v neustálom pohybe, má stále nové priority. Aké sú však priority vzniku národného štátu? Na základe čoho vzniká? Na základe jazyka? Krvi? Prírodných hraníc? Všetky tieto tri aspekty boli v počiatku formovania sa štátov vlastne prekážkou, až neskôr sa zmenili na znak jednoty národa.
Čo je teda základným faktorom vzniku štátu? Štát je jednota verejnej moci a spoločenstva. Je to keď sa isté skupiny spoja s cieľom niečo dosiahnuť. A jedni potom začínajú rozkazovať, druhí poslúchať. V štáte nás totiž nespája to, čím sme boli včera (jazyk, krv, geografická príslušnosť, spoločenská trieda), ale to, čo budeme robiť zajtra (naše ciele). Pretože človek je tvor, ktorý myslí predovšetkým na budúcnosť. Proces vznikania národov má podľa Ortegu tri základné fázy:
1. Kmene, ktoré sú si blízke z geografického, etnického a jazykového hľadiska splynú do jednotného mravného a politického spolunažívania.
2. Tento novovzniknutý štát vníma ostatné národy mimo seba ako cudzie a nepriateľské ( tu možno hľadať počiatky nacionalizmu). Avšak len politicky - ekonomicky, mravne a rozumovo s nimi udržuje styky.
3. V tretej fáze dochádza k ich spájaniu sa s týmito „nepriateľskými“ štátmi, čím sa utvára nová národná idea. A to sa práve deje s Európou - národné štáty splývajú v obrovskom kontinentálnom štáte.
Národné je už teda prekonané, vládne však chaos, nikto nevie, čo bude nasledovať, kto bude vládnuť, kto bude vzorom. Preto by bolo najlepšie usilovať sa o nadnárodné, o nejaký väčší celok, o Európu. O jeden veľký štát, pretože hranice európskych štátov sú už ich obyvateľstvu tesné, teraz vyžadujú otvorenosť. Len odhodlanie vytvoriť zo skupiny národov na kontinente veľký nový národ by mohlo znovu oživiť pulz Európy, vrátiť jej vládnuce postavenie.
Pre kvalitný „európsky“ život je veľmi dôležité uvedomiť si tento fakt. Toho je však schopný iba človek osvietený - ten, čo sa oslobodzuje od klamných ideí, že je všetko tak ako má byť. Osvietený človek je ten, ktorý sa cíti stratený, pozerá sa životu do očí, vie, že je v ňom všetko problematické. Veď i vedci, ktorí na niečo prišli, niečo dokázali boli práve tí, čo zbúrali všetko doterajšie pravdy a pochopili, že sa nemožno opierať o prevzaté názory, návody, heslá, či slová.
Vzbura davov môže viesť k novej a neporovnateľnej organizácii ľudstva, ale môže byť aj pohromou pre ľudský osud. Dnes prevláda primitívny človek. Svet je síce civilizovaný, ale jeho obyvateľ nie. Momentálne sa napríklad úžasne darí vede, robí pokroky, avšak priemerný človek ju nijako špeciálne nepodporuje, neoslavuje, len ju jednoducho užíva. Upadá zanietenie o techniku a teda môže prežiť iba chvíľu, kým trvá vyznievanie popudu, ktorý ju vytvoril.
Rovnaké je to i s postojom davového človeka k jeho minulosti, k dejinám. Človek zlyháva, lebo akosi nemôže napredovať súbežne s pokrokom svojej vlastnej civilizácie. A práve na to – pre udržanie a zachovanie každej civilizácie sú veľmi dôležité dejiny. Inak povedané skúsenosti, vďaka ktorým už dnes nemusíme opakovať chyby našich predkov, vďaka ktorým je omnoho jednoduchšie riešiť problémy a rozhodnúť sa. Bohužiaľ sa ale dnes ľudia vyznačujú neuveriteľnou neznalosťou histórie.
Keby sme napríklad chceli zmeniť nejaký súčasný stav, systém, zriadenie, či názor, ktorý pretrváva z minulosti, nemôžeme ho jednoducho poprieť – vytvoriť voči nemu nejaký „anti postoj“, pretože tým by sme dosiahli len stav pred spomínaným stavom, systémom, zriadením, názorom. Práve preto sa máme poučiť minulosťou, čo nám následne umožní nájsť najsprávnejšie možné riešenie, či postoj, čo nám umožní formovať našu budúcnosť. Hlavné aspekty civilizácie 19. storočia možno podľa Ortegu rozdeliť do dvoch veľkých okruhov: liberálnej demokracie a techniky. Tvrdí, že práve tie splodili davového človeka v kvantitatívnom ale aj v kvalitatívnom zmysle slova.
Čo sa týka techniky 19. storočia, je pre ňu charakteristický proces špecializácie. Tento proces sa dá veľmi dobre spríkladovať na prototype dnešného vedca. Myšlienka, že dnešný vedec je prototypom davového človeka sa dá jednoducho vysvetliť. Experimentálna veda totiž pre svoj pokrok potrebovala, aby sa vedci špecializovali. Tým sa vedec, od generácie ku generácii obmedzoval a orientoval na čoraz užšiu sféru duševnej práce. „Encyklopedicky vzdelaný človek“ sa postupne vytráca a na jeho miesto nastupuje človek špecializovaný, ktorý zo všetkého, čo by mal vzdelaný človek vedieť, pozná len určitú vedu a aj z tejto iba malý zlomok, v ktorom sa aktívne venuje výskumu.
Je však zaujímavé, že „hoci sa takýto človek obmedzuje len na úzke zorné pole, naozaj v ňom dokáže objaviť nové javy a rozvinúť svoju vedu, ktorú ako tak pozná a s ňou aj encyklopedické znalosti myslenia, ktoré vedome nepozná“. (Ortega, 1994, str. 124)
Toto je možné práve vďaka špecializácii a následnej mechanizácii. Veda sa podľa Ortegu totiž rozdeľuje na malé políčka, v ktorých potom špecializovaní vedci vykonávajú len mechanické duševné úkony, vôbec si neuvedomujúc pravý zmysel a výsledky svojej práce. Dalo by sa teda povedať, že takýto špecialista je akýsi „učený nevedomec“, ktorý je k tomu všetkému ešte náramne hrdí na svoju špecializáciu, ktorú ako tak ovláda a myslí si, že tým pádom ovláda aj otázky všetkých ostatných sfér života, v ktorých si razantne a sebavedomo presadzuje svoju pravdu. A tak, kým počet „ľudí vedy“ stúpa, počet vzdelancov klesá. Vo svete sa síce vytvára dojem nesmierneho pokroku a vzdelanosti súčasnej spoločnosti, avšak pravda je taká, že s narastajúcim počtom vedecky špecializovaných jedincov rastie i počet jedincov nemajúcich prehľad o veciach všeobecných. No a toto nie je badateľné iba vo vede, ale v celej našej spoločnosti. Podľa Ortegu sa tým pomaly ale isto navraciame k primitivizmu a barbarstvu.
Autor : Slovenska-politika.sk
Foto : wikipedia