Dejiny antického Ríma sú obrazom pozoruhodného vývoja malého mestského štátu na Apeninskom polostrove na poprednú, neskôr jedinú veľmoc starovekého sveta. Rím počas svojej existencie prešiel mnohými štádiami štátnych zriadení. Postupne, od obdobia rozpadu rodovej spoločnosti, sa v Ríme vystriedala éra kráľov, republiky i cisárstva. Je určite náročné nájsť odpoveď na otázku, ktoré obdobie bolo najlepšie či najúspešnejšie, pretože každé má svoje čaro a je niečím výnimočné. Ja som sa však bližšie zamerala na obdobie Rímskej republiky, pretože to bola doba, v ktorej sa postupne formovali počiatky demokracie, aj keď ešte nie v takej forme ako ju poznáme dnes.
Obdobie „ res publici“ výrazne ovplyvnilo verejný život tejto významnej ríše, no i celého okolitého sveta. Aké mali Rimania zvyky? Čo bolo pre nich v živote dôležité? Ako trávili voľný čas? A mali vôbec nejaký? Na tieto a mnohé ďalšie otázky sa budem snažiť nájsť odpoveď v mojej práci.
GEOGRAFICKÉ ÚDAJE
V priebehu času sa hranice Ríma neustále menili. Niektoré územia pribúdali, iné naopak ríša strácala (v čase svojho najväčšieho rozmachu sa však Rímska ríša rozprestierala od Mezopotámie a Egypta až po Britániu a žilo v nej množstvo národov a národností, ktorí hovorili rozličnými jazykmi). V princípe sa však Rím nachádzal v južnej časti Európy na Apeninskom polostrove.
Polostrov je hornatý, pozdĺž neho sa tiahne pohorie Apeniny, nížiny sa nachádzajú na pobreží. Najúrodnejšou časťou bol sever – nížina v oblasti rieky Pád. Pobrežie Itálie je málo členité, čo bolo nevhodné pre budovanie prístavov. Podnebie tu bolo miernejšie ako v Grécku, vlhšie.
ZALOŽENIE RÍMA
V jednom z rímskych múzeí stojí bronzová socha vlčice. Vedci odhadujú vek tejto sochy takmer na dvaapoltisícročie. V tých dávnych dobách socha stála na námestí (na fóre) starého Ríma, aby každému Rimanovi pripomínala povesť o založení jeho rodného mesta. Táto povesť hovorí o dvoch bratoch – Romulovi a Removi, ktorých vychovala vlčica, a ktorý neskôr založili spolu mesto – Rím.
Dnes vieme, že Rím nevznikol naraz, ale že ho budovali veľmi dlho. Mesto sa zrodilo roku 753 pred n. l. na pahorkoch, vhodných na obranu, na brehu splavnej rieky Tiber, neďaleko miesta, kde sa táto rieka vlieva do mora. Prvé osady sa vyskytli na pahorku Palatinus okolo roku 1000 pred n. l. Neskôr boli osídlené pahorky Aventinus, Capitolinus a ďalšie. Tieto osady sa postupne rozrastali, približovali sa k sebe, až sa konečne spojili do jednej veľkej osady, z ktorej sa pomaly sformovalo veľkolepé mesto – Rím.
DEJINY RÍMA
V posledných storočiach 2. tisícročia pred n.l. prišli na územie Apeninského polostrova viaceré kmene Italikov. Nakoniec však územie ovládli Etruskovia, ktorí založili kráľovstvo s hlavným mestom Rím ( 753 – 510 pred n.l. ). Po kráľovstve nasledovalo obdobie Rímskej republiky ( 510 – 27 pred n.l. ), v období ktorej sa odohralo mnoho výbojov proti okolitým kmeňom. Vo výbojoch pokračovali i v období cisárstva( 27 pred n.l. – 476 n.l.). Rimania postupne zjednotili celé územie Itálie ( 265 pred n.l. ), no zároveň podnikali i úspešné výboje do oblastí mimo krajiny a dosiahli tým, že sa Rím čoskoro stal poprednou, neskôr jedinou veľmocou starovekého sveta.
RÍMSKA REPUBLIKA
Roku 510 pred n. l. sa teda začala nová epocha rímskych dejín. Kráľa po búrlivom zhromaždení ľudu vyhnali, kráľovstvo zrušili a Rím vyhlásili za republiku (pretrvala do roku 31 pred n. l.). Ináč, podľa rímskych historikov, nesprevádzali zmenu štátnej formy žiadne revolučné premeny, kráľa vystriedali volení úradníci – prétori, neskôr konzuli. Zachovaná ostala celá štátna organizácia kráľovského Ríma a nič sa nezmenilo ani na hospodárskom a spoločenskom postavení jednotlivých tried a skupín rímskeho obyvateľstva. Zmena na čele sa vykonala podľa práva, ktoré rímsky ľud ešte po stáročia považoval za neodňateľné – právo odstrániť tyrana.
Za prvých konzulov zvolili Lucia Junia Bruta a Publia Valeria Publicolu.
SPOLOČENSKÁ SITUÁCIA
Res republica, znamená doslova „vec verejná“, „vec všetkých“, aj keď to bolo podľa toho ,kto mal koľko majetku a moci.
Vládnucou triedou boli už od predrepublikánskych čias patriciovia, ktorí vlastnili väčšinu pôdy. Ovládanou triedou boli plebejci, ktorých bola väčšina. Oproti týmto slobodným triedam stáli otroci. Rozpor medzi slobodnými a otrokmi bol základný rozpor rímskej spoločnosti.
Pôda bola v Ríme jednak verejná, jednak pridelená do vlastníctva. Vlastníctvo pôdy sa pokladalo za posvätné a nedotknuteľné. Zápas o pôdu prebiehal medzi patricijmi a plebejcami dlhé obdobie a nikdy sa nevyriešil, tak ako boj plebejcov za práva zastávať úrady a uzatvárať manželstvá s patricijmi. Boj vyvrcholil odchodom plebejcov na Svätý vrch za riekou Amien okolo roku 494 pred n. l., čo sa v histórii označuje ako secessio plebis „vysťahovanie sa ľudu“.
Patriciovia sa konflikt usilovali vyriešiť bez krvipreliatia a tak poslali vyjednávača Menenia Agripu a na základe jeho podobenstva štátu s ľudským telom dosiahli zmierenie, beztrestnosť a právo voliť zástupcov plebejcov tribuni plebis „tribúnov ľudu“ s neobyčajne širokou právomocou. Neskôr sa počet tribúnov rozšíril na desať a stali sa najvplyvnejšími úradníkmi rímskej republiky – čo bolo na jej prospech.
Aj naďalej pokračoval boj medzi patricijmi a plebejmi, roku 449 pred n. l. dosiahli prijatie „zákonov 12 dosák“, ktoré dávali rovnaké práva všetkým okrem jednej výnimky a to manželstva medzi patricijmi a plebejcami, čo dosiahli až zákonom tribúna Canuelia v roku 444 pred n. l. Od roku 287 pred. n. l. dokonca jeden konzul musel byť vždy plebejec.
Boje medzi týmito triedami otriasali štvrť tisícročia Rímskou republikou a skončili zánikom patricijov a plebejcov ako spoločenských tried.
Rímska republika bola formálne demokratický štát slobodných občanov, jej zriadenie bolo však aristokratické. Nezmenili to ani boje patriciov s plebejcami, ktoré viedli k rozšíreniu politických práv občanov, ale moc ostala v rukách úzkej privilegovanej vrstvy. Postoj voči otrokom bol jasne a otvorene neobmedzenou diktatúrou.
Suverénom, t.j. zdrojom a nositeľom zvrchovanej moci bol podľa nepísanej ústavy ľud, „rímsky národ“ zo začiatku tvorený patricijmi a po reforme, pripisovanej Serviovi Tulliovi, aj plebejci. Zvrchovanú moc vykonával ľud priamo na zhromaždeniach, nepriamo prostredníctvom senátu a úradov.
Ľudové zhromaždenia boli tri:
- najstaršie comitia curiata pochádzali z predštátnych čias a udržiavali sa viac-menej z úcty k tradícii. V ich pôsobnosti boli veci rodinného práva a formálne udeľovanie moci úradníkom.
- comitia centuriata mali rozhodujúci význam na začiatku republiky – mali právo vydávať zákony, voliť najvyšších úradníkov a rozhodovať o odvolaniach proti najvyšším trestom. -comitia tributa vznikli po prvej secesii ľudu za bližšie neobjasnených okolností. Spočiatku vydávali len uznesenia týkajúce sa plebejcov (plebiscita), neskôr dostali súdnu právomoc a nakoniec právo vydávať zákony pre celý rímsky ľud. Boli také významné, že si do nich vymohli prístup i patricijovia.
POLITICKÉ INŠTITÚCIE
Senát: Bol pôvodne poradným orgánom kráľa, neskôr najvyšších úradníkov. Pozostával z najvplyvnejších a najbohatších občanov, mal najvyšší dozor nad štátnym hospodárstvom, rozhodoval o veciach vojny a mieru, viedol zahraničnú politiku, menoval vyslancov, bol najvyšším ochrancom náboženstva. Zdá sa akoby ostatné orgány republiky boli voči senátu zbytočné alebo bezvýznamné, ale senát nemal zákonodarnú a súdnu právomoc a nemohol vymenovávať úradníkov. Všetky jeho uznesenia mohli tribúni ľudu vetovať.
Spočiatku bolo senátorov 300, za Cézara už 900, neboli volení ale menovaní doživotne.
Úrady a úradníci: Nazývali sa magistratus, úrady samy honores, moc úradníkov potestas, niektorí ešte imperus. Boli to čestné a neplatené funkcie. Najvyššími úradníkmi boli dvaja consuli (od radiť sa, starať sa), ktorí boli predovšetkým velitelia armády. V čase ohrozenia sa menoval diktátor s neobmedzenou právomocou.
Prétor bol úradník vykonávajúci súdnu právomoc konzulov, kvestori boli nižší súdni úradníci, spočiatku vyšetrovali zločiny a neskôr mali na starosť štátnu pokladnicu.
Z ostatných nižších úradníkov mali význam edilovia povinní dozerať na bezpečnosť, čistotu v meste, trhy, ceny, miery a váhy, cenzori zaraďovali a ohodnocovali majetok ľudu, niektorí úradníci a úrady boli stanovované len na určitú dobu alebo mimoriadne. Rímska sústava úradov bola v neskorších dobách dávaná za vzor dokonalosti.
Armáda: Armáda v Rímskej republike bola na vysokej úrovni. Základnou bojovou jednotkou bola légia – tvorená bola asi 4500 mužmi z ktorých 3000 bolo ťažkoodencov, 1200 ľahkoodencov a 300 jazdcov. Pechota sa delila na 30 manipulov (zväzkov), každá manipula mala dve centúrie (stotiny) a jazda na 10 turmov (čiat).
Ťažkoodenci sa delili podľa veku na:
- mladší – hastáti (od hasta – kopija)
- muži stredného veku – princeps (predný, hlavný)
- starší – triárovia (v treťom rade)
Hlavnú bojovú silu tvorili ťažkooodenci, pôvodne bojovali ako falanx v zovretom šíku päťsto mužov v šiestich radoch, neskôr nahradil falangu voľnejší acies triplex, trojradový šík. Jazda zvyčajne prenasledovala utekajúceho nepriateľa. Légie sa vyznačovali presným vedením a rozdelením funkcií a hodností. Od začiatku mali rozmanité symboly a odznaky (ozdobné žrde alebo zástavy s odznakom orla) a ich strata sa považovala za najväčšiu potupu. Za statočnosť sa udeľovali vyznamenania, najväčším vyznamenaním pre veliteľa bol „triumf“ – slávnostný sprievod z Martovho poľa do Jovovho chrámu na Kapitole. Povoľoval ho senát ak vojvodca dosiahol konečné víťazstvo vo vojne alebo rozšíril rímske územie.
Vojnové umenie bolo v Ríme jediné, ktoré stálo za to rozvíjať a bez rímskej armády by nebolo Ríma.
Právo: Ak si Rimania zaslúžia rešpekt ako organizátori štátnej správy, tak si ho dvojnásobne zaslúžia ako právnici. Ich právo sa dodnes prednáša na univerzitách všetkých krajín, kde vládne poriadok dôstojný človeka.
Najstaršie právo bolo obyčajové a prelínali sa v ňom „božie prikázania“ so „zvyklosťami predkov“. Potreba písaného zákonodárstva vyvrcholila roku 449 pred. n. l., kedy bol vyhlásený leges duodecim tabularum – zákony dvanástich dosiek, ktoré sa opierali o grécke právo. Od tých čias sa považujú za hlavný prameň rímskeho súkromného i verejného práva. Najväčšie práva mali rímski občania Civis Romanus a požívali plnú ochranu štátu. So vzrastom moci rímskeho štátu rástla i prestíž rímskeho občianstva, pričom postupne sa romanizovala celá Itália.
RODINNÝ ŽIVOT
Všetci rímski občania, slobodní rodom i prepustenci, čiže „libreti“, mali tri mená; bola to zásada, na ktorej si veľmi zakladali. Tieto tri mená boli: praenomen, nomen a cognomen. Každé z mien má svoj presný význam. Praenomen je ekvivalentom nášho krstného mena, dievčatá toto meno nemali. Nomen, čiže rodové meno, označuje príslušnosť k určitej gens. Nosili ho všetci občania pochádzajúci zo spoločných predkov. Cognomen nie je nič iné ako priezvisko, ktoré sa pridávalo k rodovému menu. Otroci mali iba jedno meno. Keď získali slobodu, prijímali cognomen a často aj praenomen pána, ktorý ich prepustil.
„Familia a pater familias“: V starom Ríme osud každého jednotlivca, či bol slobodný alebo otrok, nespravuje štátna moc, ale pater, ktorý bol hlavou rodiny i jej členom. Pre autoritatívnu osobnosť otca majú názov pater familias. Rodina je spoločenstvo osôb žijúcich pod spoločnou strechou a pod mocou otca (pater). Patria sem nielen deti a manželka, ale aj nevesty a zaťovia, no dokonca i služobníctvo. Pôvodne mal otec neobmedzenú moc nad všetkými členmi rodiny. Mohol napríklad jedného zo svojich synov predať do otroctva. Vo zvláštnych prípadoch mal otec právo života a smrti nielen nad otrokmi, ale aj nad deťmi a manželkou. V praxi sa však toto právo nikdy nevykonávalo bez kontroly.
Výchova detí: V Ríme sa výchova detí pokladala za jednu z najsvätejších povinností otca. Neponižovalo ich vlastnoručne povíjať svoje deti a viesť ich prvé kroky. Zvyčajne však táto starostlivosť bola povinnosťou matky. V Ríme sa veľmi skoro začali zakladať verejné školy, v ktorých si deti asi od siedmych rokov osvojovali základné vedomosti.
Výchovu dievčat určovali rímske mravy a úloha ženy v spoločnosti. V antickom Ríme dievčatá boli zvyknuté poslúchať, žiť skromne a priasť vlnu. Myslelo sa, že to stačí, aby z nich boli dobré manželky. Neskôr to však nestačilo a vzdelávať sa začali i ony.
DOMY A VNÚTORNÉ ZARIADENIE
Panský a ľudový dom: V Ríme bol nedostatok pozemkov, takže len veľmi bohatí si mohli dovoliť vlastný dom, ktorý sa nazýval domus. Za domom sa zvyčajne nachádzal dvor (atrium), ktorý bol čiastočne krytý. Väčšina Rimanov žila v prenajatých činžovných domoch (insula). Na prízemí insuly boli malé obchodíky, do ktorých sa vchádzalo z ulice. Rímsky dom sa veľmi podobal gréckemu vzoru. V meste často vypadali navonok obyčajne, ale bohatí Rimania si vnútorné steny nechávali vymaľovať výjavmi z mytológie, prírody či záhrad. Okolo domu boli umiestnené vznešené sochy bohov a bohýň.
Vnútorné zariadenie: Chudobný ľud okrem postele a zopár kúskov kuchynského riadu nemal nič. Lenže ani boháči nemali rozmanitejší nábytok a domus, čo do vnútorného zariadenia, sa líšil od insúl iba väčšou, či menšou eleganciou niekoľkých kusov nábytku: postelí, skríň, stolov, niekoľkých stoličiek a rozličných stolčekov. Podlahy boli pokryté mozaikou - obrázkami a ornamentmi zloženými z kúskov farebných kamienkov. Okrem nespočetného, ale cenného nábytku sa domus najviac líšil od bytu v insulách ozdobnými doplnkami, ako boli sochy, trojnožky, osvetľovacie lampy, koberce a závesy.
ŠKOLY A VZDELANIE
Štúdium: Je nám známe, že Rimania, mali vlastný systém vzdelania, ktoré tvorilo tzv. 7 slobodných umení (gramatika, dialektika, rétorika, aritmetika, geometria, astronómia, hudba).
Bohatí rodičia posielali svojich synov do školy alebo ich vzdelávali doma súkromní učitelia a vychovávatelia, väčšinou Gréci. Chlapci začali chodiť do školy vo veku šiestich rokov. Učili sa základy čítania, písania a matematiky. Keď mali jedenásť rokov, absolvovali pokročilejšie štúdium u učiteľa, ktorému sa hovorilo grammaticus, a študovali literatúru, históriu, matematiku a astronómiu. V štrnástich rokoch chlapec, ktorý sa chcel stáť politikom, pokračoval v štúdiu rétoriky (umenie rozprávať na verejnosti). Dievčatá sa doma učili domácim prácam. Chudobnejšie deti nemali príležitosť sa vzdelávať, pretože museli od raného veku pracovať.
Učebne a didaktické pomôcky: Škola bola prostá a chatrná miestnosť – pergula. Bol to akýsi učiteľov súkromný „obchod so vzdelaním„, pretože štát sa o takéto veci nestaral. Prút sa hojne používal ako výchovný prostriedok. Na stenách triedy boli zvyčajne rozvešané mramorové basreliéfy s didaktickou funkciou, ktoré volali „iliadské tabule“, pretože zobrazovali najvýznamnejšie epizódy z Homérových spevov. V škole slávnych učiteľov niekedy viseli na stenách aj zemepisné mapy (tabulae alebo formae).
Voskové tabuľky, perá a atrament: Žiaci mali na písanie tabuľky (cerae alebo tabulae ceratae), aké používali všetci Rimania na písanie poznámok, listov, krátkych správ. Boli to drevené štvorhranné tabuľky so zvýšeným okrajom, na ktoré sa nanášala vrstva mäkkého vosku, do ktorého sa potom vyrývali písmená pomocou paličky zo slonoviny a kovu (stilus). Tabuľky mali na okrajoch dierky, cez ne sa pretiahla šnúrka, ktorou sa potom zväzovali dve i viac tabuliek tak, že tvorili akúsi knižočku s drevenými listami. Na papyrus alebo pergamen sa písalo čiernym atramentom, ktorý vyrábali zo zmesi sadzí rozriedenou vodou, farbiva zo sépie a vínneho kalu. Tituly kníh sa písali špeciálnym červeným atramentom. V tomto prípade rydlo nahrádza vtáčie brko alebo trstina.
V KUCHYNI A PRI STOLE
Stôl boháčov a stôl chudobných: Treba si uvedomiť, že príprava jedál, aspoň v domácnostiach boháčov, prerástla na ozajstné umenie - okrem kuchárskej šikovnosti dôležitú úlohu v ňom hralo virtuózne, ba až výstredné servírovanie jedál pozvaným hosťom, kde posledná časť večere bola spestrená všelijakými zábavami: tancom, hudbou, čítaním či recitovaním veršov. Naproti tomu jedlá na stoloch chudobných, vtedy ako i teraz, boli dosť skromné a ich príprava oveľa jednoduchšia. Menej zámožní si zachovali (skôr z nevyhnutnosti ako z cnosti) niekdajšiu sporivosť, ktorá charakterizovala život starých Rimanov bez rozdielu v čase, keď ich základnou obživou bola hustá obilná kaša (puls alebo pulmentum), ktorá dlho ostala tradičným jedlom – pripravovala sa z praženého tenkeľa, strukovín a zo zeleniny. Chlieb sa zjavil až neskôr, základným článkom výživy bola totiž dlho puls. Keď sa však udomácnili tri rozličné druhy chleba, nahradili niekdajšiu kašu. Pre chudobu bol, prirodzene, čierny chlieb podradenej kvality alebo nanajvýš – a to zriedkavo – trochu lepší biely chlieb. Iba bohatí si mohli dovoliť prepych jesť jemný a bielučký chlieb. Rímsky ľud jedol veľmi zriedkavo mäso, zato však jedával často maličké, solené a konzervované rybky, lebo boli lacné a preto prístupné. Kvalitné ryby (kambala, úhor, mrienky, langusty, sépie a ustrice) sa dostávali iba na stoly boháčov, pre ktorých boli veľkou pochúťkou. Hlavné chody bohatých sa okrem rýb skladali aj z vtákov, ktoré chovali vo veľkých voliérach (pávy, bažanty,...)
Kedy a ako jedli: Rimania jedávali trikrát denne, ale cena (hlavné jedlo dňa) bola vždy najdôležitejšia. Lenže v dávnejších časoch sa cena jedávala v polovici dňa, pred ňou boli ľahké raňajky (ientaculum) a po nej večerný zákusok (vesperna). Časom sa zvyky zmenili a hodina hlavného jedla sa posunula na koniec dňa a nahradila vesperna. Klasické poradie jedál bolo potom: ientaculum, prandium (desiata) a cena. Pravda, nie všetci Rimania dodržiavali tradíciu troch jedál denne, čo opäť súviselo s ich bohatsvom.
Čo sa stolovania týka, riad, ktorý sa používal pri jedle, bol dosť skromný, v chudobných domácnostiach hlinený, nanajvýš bronzový, kým na stoloch boháčov býval jemne vypracovaný strieborný riad. Používal sa plytký a hlboký tanier, víno sa uchovávalo v špeciálnom krčahu, z ktorého sa lialo do veľkej nádoby na víno. Poháre mali rozličný tvar pre rôzne príležitosti. Hovorí sa, že Rimania si brali jedlá, ktoré pokrájali a rozdelili obsluhujúci otroci, priamo z misy prstami. Lyžice sa používali pri tekutých potravách.
Jedáleň bola pôvodne v átriu, všetkým na očiach, spolu s kuchyňou a oltárom Lárov. Neskôr ju premiestnili na odľahlejšie miesto. Kedysi dávno sa jedlo posediačky pri kozube, ale pod vplyvom gréckej módy Rimania začali jesť poležiačky na akomsi druhu postele (gr. kliné), opierajúc sa o ľavý bok a lakeť – miestnosť sa potom volala triclinium. Ženy a deti aj naďalej sedeli na stoličkách alebo stolčekoch, len postupom času im bolo dovolené jesť poležiačky spolu s mužmi.
OBLIEKANIE A MÓDA
Odev: Pri práci nosievali len malé kožené zástery. Ako bežný odev si obliekali najprv bielu a na ňu tuniku rôznych farieb. Tuniku tvorili dva obdĺžnikovité pásy látky, zošité na bokoch a na pleciach, s nevyhnutnými otvormi pre hlavu a ruky, Voľná tunika siahala po lýtka, keď sa prepásala opaskom, dala sa vykasať a tak sa dĺžka upravovala podľa ľubovôle. Rukávy väčšinou nemala a ramená chránili iba čiastočné záhyby, ktoré splývali z pliec. Muži okrem toho nosili ešte rôzne plášte s kapucou, ktoré neboli veľmi estetické. Ženy nosili estetickejšiu tuniku z vlny. Cez ňu mali prehodenú stolu siahajúcu až ku členkom a na ňu si ešte často obliekali nariasený voľný plášť zvaný palla. Oficiálnym odevom rímskeho občana bola samozrejme tóga, ktorá sa prehodila cez tuniku a bola zhotovená z veľkého kusu polkruhovej bielej vlnenej látky.
Obuv: Pre každú dobu platí porekadlo: „Povedz mi aké topánky nosíš, a ja ti poviem, kto si, „pretože obuv má v odievaní mimoriadny význam. Aj v antickom Ríme bola obuv taká rozmanitá, že sa podľa nej dalo zistiť, do akej kategórie patrí ten, kto ju nosí, ba aké má zamestnanie. Doma nosili muži a ženy sandále (soleae) ; bola to tá najjednoduchšia obuv a pozostávala iba z podošvy pripevnenej na nohu niekoľkými remennými pásikmi, ktoré sa ovíjali okolo členkov. Vychádzať na verejnosť v sandáloch pokladali za nevhodné namiesto nich si obúvali topánky, ktoré mali tvar čižiem (calcei), siahajúce vysoko po lýtka, s dvomi otvormi po bokoch, zašnurované štyrmi pruhmi kože, ktoré si potom ovinuli okolo nohy. Keď išli Rimania na večeru alebo na návštevu do domov priateľov, nosievali si sandále so sebou alebo im ich niesli otroci, aby si moli vyzuť calcei, pretože sa pokladalo za neprístojné nosiť v dome topánky, v ktorých sa chodí po ulici. Aj ženy nosili calcei podobné mužským, ibaže ľahšie, vyrobené z mäkšej kože, v pestrejších farbách a vyzdobené bohatšie a s väčšou fantáziou, väčšinou perlami a drahokamami.
Chudobní a otroci na vidieku nosili dreváky (sculponeae), alebo, a to najmä v zime, chránili si nohy ešte primitívnejším spôsobom tak, že si ich omotali do nevyrobenej kože alebo do vlnených handier.
Účesy: Až do roku 300 pred n.l. Rimania nepoznali komplikované účesy. Keď však prišli do Ríma prví holiči z gréckych kolónií, muži už nenosili dlhé vlasy a táto móda sa rýchlo rozšírila. O niečo neskôr sa opäť nosili o niečo dlhšie vlasy, vymýšľali sa zvláštne frizúry a elegáni si dokonca dávali vlasy starostlivo nakučeraviť u kaderníkov, ktorých bolo plné mesto. Matróny sa česali jednoducho – vlasy si sčesávali na šiju a upevňovali ich stuhami a ihlicami, alebo si vlasy splietali do vrkoča, ktorý si zviazali na temene. Jediným prejavom koketnosti boli trocha uvoľnené vlasy na čele.
Šperky: Rimanky mali rady šperky skôr pre ich hodnotu ako pre jemné spracovanie a tento nedostatok vkusu sa odzrkadľuje aj na produkcii pôvodného rímskeho zlatníctva. Cenili si najmä váhu , veľkosť a množstvo šperkov, boli si schopné dať aj viacero náušníc naraz, nehovoriac o nespočetnom množstve ťažkých náramkov, náhrdelníkov a rôznych iných ozdôb.
REMESLÁ A HOSPODÁRSTVO
Hospodárstvo:. Štát a právo sú nadstavbou hospodárskej základne antického Ríma. Spočiatku bol Rím poľnohospodárske mesto pozostávajúce z roľníckych osád a dvorcov, ktoré boli obohnané hradbami. Prácu v poľnohospodárstve považovali Rimania po stáročia za jedinú fyzickú prácu, ktorá sa zlučuje s dôstojnosťou slobodného občana. Najskôr malé pozemky sa výbojmi koncentrovali do rúk veľkostatkárov – latifundistov, kde sa vo veľkej miere využívala práca otrokov.
Hlavné produkty boli pšenica, jačmeň a ovos, v záhradníctve sa pestovali strukoviny a zelenina, v ovocinárstve jablká, hrušky, figy, orechy, slivky a gaštany. Od dávnych čias sa pestovali olivy a víno. Dôležitá bola živočíšna výroba, najmä chov hovädzieho dobytka, oviec, ošípaných a koní, za viac ako doplnok sa považoval chov hydiny a včiel. Tieto produkty doplnené o dary mora boli základom rímskej stravy – pestrej a zdravej.
Remeslo sa od poľnohospodárstva oddelilo pomerne neskoro, pretože bolo považované za „špinavé“ a zaoberali sa ním hlavne otroci a prepustenci. Aj tak má remeslo v Ríme dlhú tradíciu, aj keď do nich zaraďovali aj učiteľov a lekárov, vážnosť dosiahli len vynikajúci predstavitelia týchto povolaní v službách patriciov a nobility.
Obchod bol v najstaršom Ríme výhradne výmenný a obmedzoval sa na mesto a najbližšie okolie. Zo vzdialenejších krajín Rimania kupovali len kovy a lepšie remeselné výrobky. Peniaze sa objavili v prvých storočiach republiky. Meradlom bol najskôr dobytok (pecus a z toho pecunia – peniaze), neskôr kúsky medi, neskôr s obrazom býka, Pegasa a napokon mince z medi (assy), denáre zo striebra a sestercie, od roku 217 pred n. l. zlaté aurusy.
Mena bola 1 aurus = 100 sesterciov
1 denár = 10 assov
1 sestercia = 1/4 denára
Neskôr sa rozvíjal obchod intenzívnejšie, hlavne námorný, až v 3.storočí pred n. l. obsiahol celé Stredomorie a postupne sa ho zmocnila trieda jazdcov, rozmáhalo sa úžerníctvo.
MEDICÍNA
I keď starí Rimania ostávali verní praktikám sakrálnej a magickej medicíny, aj tu sa začal šíriť kult Eskulapa a vzápätí sa uplatnili aj grécky lekári a chirurgovia, ktorí boli nositeľmi solídnej a pozitívnej vedeckej tradície. Boli to otroci alebo prepustenci, vyučení v diagnostike a terapeutike, alebo to boli jednoducho skúsení pripravovatelia liekov a aróm. Prví im zverili svoje zdravie senátori a príslušníci jazdeckého stavu napriek podozrievaniu a nepriateľstvu zo strany tých, ktorým ležalo na srdci zachovanie starých mravov. V Ríme vznikli cechy lekárov s mnohými privilégiami a úľavami. O čosi neskôr verejní lekári liečili občanov a chudobu zadarmo; vojsko malo svoje nemocnice a svojich chirurgov.
Tradičné zvyky sa však zachovali tak trocha všade - definitívne odlúčenie vedy od mágie a empirickej praxe vlastne nenastalo. Vďaka nevyčerpateľnej dôverčivosti chudobných i bohatých jednoduchá "scientia herbarum", čiže liečenie bylinkami sa striedala v praxi s užívaním tých najpochybnejších odvarov a mastí, ktoré verejne predávali celé húfy šarlatánov.
UMENIE
Umenie antického Ríma sa začalo rozvíjať v nadväznosti na etruské umenie a technické staviteľstvo. Umenie chápali vecne, účelovo, ba až vypočítavo. Bolo pre nich symbolom bohatstva a spoločenského postavenia, krásnou a príjemnou dekoráciou.
Architektúra: Stavitelia starovekého Ríma spojili architektonické prvky Etruskov a Grékov so stavebnými tradíciami podrobených národov. Orientovali sa na stavby, z ktorých mnohé predurčili ďalší vývoj stredovekej a novovekej architektúry. Najstaršie boli úžitkové stavby ako kanály, ktoré slúžili na odvodňovanie močaristých polí. Rimania taktiež stavali dômyselné rezervoáre vody a rozvodné kanály. Najvýraznejším príkladom vtedajšieho staviteľského umenia a zároveň majstrovským dielom techniky boli akvadukty – nadzemné rozvádzače vody. Boli stavané vojakmi, často v troch radoch nad sebou. Najstarším je Aqua Appia. Rimania budovali komunikácie, z ktorých niektoré sa využívajú dodnes, ako napríklad Via Appia – najstaršia cesta na európskej pevnine. Stavali tiež poštové stanice a hostince, poskytujúce ubytovanie a stravovanie.
Veľkými stavebnými zmenami prešiel rímsky súkromný obytný dom. Výsledkom bol pravouhlý dom so štvorcovým otvorom uprostred, ktorý bol spojený s nádržou na dažďovú vodu, a cez ktorý prúdilo z vonku svetlo. Okolo miestnosti s otvorom boli ďalšie miestnosti. Rimania takéto átrium, ako mu hovorili, vybavili aj ďalšími vymoženosťami, akými bolo napríklad podlahové kúrenie. Okolie domu - átria tvorila záhrada s fontánou a množstvom zelene. Menej solventní občania bývali v poschodových činžiakoch, kde sa na prechodný čas ubytúvali aj úradníci, dôstojníci a podobne. Cisári a bohatí Rimania si stavali luxusné paláce, ktoré taktiež rešpektovali princíp átria, ale zároveň uplatňovali klenby a kupoly. Známy je napríklad Diokleciánov palác v Splite.
U Rimanov dominoval chrám. Rimania spočiatku kopírovali grécke vzory, neskôr však začali ich stavebné techniky spájať s etruskou technikou oblúkovej klenby. Vznikol tak chrám s veľkým priestorom a monumentálnou kupolou. Spomenúť treba chrám zasvätený všetkým bohom, panteón, ktorý je najdokonalejšou a jednou z najviac zachovanou pamiatkou rímskeho staviteľstva.
Osobitnou formou svetskej rímskej architektúry bola bazilika. Plnila rozličné funkcie – politické zhromaždenie občanov, súdne konanie, tržnica. V starovekom Ríme boli obľúbené ľudové slávnosti, artistické vystúpenia, ako aj gladiátorské zápasy. Konali sa najskôr v drevených arénach, neskôr v kamennej aréne, nazvanej koloseum. Dôkazom toho, že Rimania si vedeli užívať, sú rozsiahle komplexy budov – kúpele. Ich súčasťou boli okrem bazénov, sáun a telocviční aj salóniky, knižnice a spoločenské miestnosti. Rimania stavali aj tzv. oslavné stavby, ktoré slúžili na zviditeľnenie vojenských triumfov. Boli to rôzne stĺpy a víťazné oblúky. V hlavnom meste sa zachovali dva stĺpy – cisára Traiana a Marca Aurelia a tri víťazné oblúky – cisárov Konštantína, Tita a Septima Severa.
Sochárstvo: Rimania venovali veľkú pozornosť dekorácii interiérov. Vyzdobovali ich najmä gréckymi sochami. Tie nielen kupovali, ale aj dovážali ako vojnovú korisť. Zakladali sochárske dielne, v ktorých vyrábali kópie známych gréckych sôch. Z pôvodnej sochárskej tvorby treba spomenúť realistické busty významných štátnikov, ako aj najstaršiu bronzovú sochu – Kapitolskú vlčicu ( začiatok 5. storočia p.n.l. ).
Maliarstvo: Súčasťou výzdoby rímskych budov okrem búst a sôch boli fresky a mozaiky. Mozaiky sa umiestňovali aj na stropoch a podlahách. Väčšina z nich bola tiež kópiami gréckych obrazov. Originálnym prínosom rímskych maliarov bolo perspektívne zobrazovanie priestoru vyvolávajúce dojem ilúzie. Uplatňovalo sa v krajinomaľbách, žánrových obrázkoch a zátišiach, ako aj v knižných ilustráciách. Portréty sa maľovali aj na drevené dosky, ktoré sa vešali na steny obytných miestností. Vyznačovali sa realizmom a individualitou.
Literatúra: Spočiatku to boli len preklady z gréckej tvorby. Až neskôr zažíva rímska literatúra svoj zlatý vek. Najväčšími básnikmi tohto obdobia boli Vergílius, Horácius a Ovídius. V próze majú trvalé hodnoty diela rétorikov Cicera a Caesara, historikov Varra a Tacitusa, právnika Pavlusa a filozofov Seneca a Marcusa Aurelia.
Divadlo: Hlavný záujem rímskeho publika patril fraškám. Boli to improvizované hry bez pevného textu s nevyberanými vtipmi, kritikou na mravy i osobnosti. Hovorilo sa v nich nárečím a mali ustálené komické typy. V rímskom divadle hrali aj ženy a počet hercov bol neobmedzený. Hoci boli kočovní herci v Ríme obľúbení, predsa stáli na najnižšom stupni spoločenského rebríčka.
Hudba: Aj v Ríme, podobne ako v Grécku, spočívalo ťažisko hudby v zábavnej a spoločenskej funkcii. Obľúbené boli najmä virtuózne prvky na nástrojoch. Profesionálni hudobníci boli aj po zániku Rímskej ríše nositeľmi svetského živlu v umeleckej praxi. Preto sa, podobne ako herci a tanečníci, stali terčom útokov kresťanskej cirkvi.
NÁBOŹENSTVO
Pôvodné, abstraktne antropomorfické náboženstvo Rimanov bolo celé stáročia veľkým sprostredkujúcim panteónom náboženstiev v oblasti Stredozemného mora. Rímske náboženstvo sa zrodilo z ľudu upriameného predovšetkým na konkrétny, každodenný život, preto si pôvodne vytvorilo pestrý zástup bohov; priznávala sa im moc v priestore domu a polí, každý z nich mal presne vymedzenú oblasť vplyvu. Bolo to teda náboženstvo rodinné a domáce, čoskoro sa však vyvinulo v náboženstvo politické, čo vyplývalo už aj zo samotných náhľadov Rimana na spoločnosť. Podľa Cicerónových slov "Rím prijímal národy do svojho náručia a v tom spočinula sila jeho moci", v tomto duchu prijíma do svojho " Pantheonu" bohov všetkých národov, romanizuje ich, alebo ich uctieva podľa pôvodného kultu. Stavia sa iba proti náboženstvám, ktoré by mohli rozvrátiť nastolenú politicko-náboženskú rovnováhu, ktorá sa stala fakticky alebo právne štátnym náboženstvom. Preto nedôveruje východným náboženstvám a vo svetle kresťanstva dlhé stáročia videl posolstvo politického a sociálneho prevratu.
Abstraktné a vo svojej oficiálnej forme málo precítené rímske náboženstvo žilo v najrýdzejšej podobe na vidieku, v kulte rodinných božstiev a božstiev polí, lebo sú najbližšie ľudu, čo ich stvoril. Kňazi v Ríme tzv. pontifikovia, nemali kňažskú moc, mali iba zabezpečiť uctievanie kultov a teda nevytvorili kňažský stav. Veštci boli privilegovanou skupinou medzi kňazmi, tzv. haruspikovia - veštili z letu vtákov a vnútornosti zvierat, Rimania verili, že môžu ovplyvniť osud.
Prehľad niektorých rímskych bohov prebratých od Grékov (len im zmenili mená):
-na vrchole: Zeus/Jupiter, Héra/Juno
-krása, láska: Afrodita/Venuša
-slnko: Apolón/Apollo
-vojna: Ares/Mars
-lov, les: Artemis/Diana
-múdrosť: Aténa/Minerva
-plodnosť: Demeter/Ceres
-podsvetie: Hádes/Plutón
-oheň: Hefaistos/Vulcanus
-rodinný kozub: Hestia/Vesta
-more, voda: Poseidón/Neptún
TERMÁLNE KÚPELE - ZÁBAVA PRE VŠETKÝCH
V modernom živote nemáme zariadenie, ktoré by sme mohli porovnať s takou typicky rímskou inštitúciou, ako boli termy. V jedinom komplexe budov sa často sústreďovali teplé a studené kúpele, bazény, palestry, parky, múzeá a knižnice. Riman sem chodil aby si uvoľnil nervy a otužil telo, prechádzal sa po záhradách a besedoval s priateľmi, vyčkávajúc čas večere. Bola to chvíľa pokoja po celodennej práci, po zhone na fóre, po rokovaní v senáte. Potreba oddychu a čistoty sa pokladala v sociálnom usporiadaní Ríma za takú samozrejmosť, že vstup do kúpeľov bol bezplatný a ktokoľvek, aj ten najchudobnejší občan, mal do nich prístup. Pravdou však je, že prísne mravy v období republiky, zakazovali, aby sa syn kúpal spolu s otcom, či svokor so zaťom a pokladalo sa za vrcholne pohoršujúce, aby žena chodila do mužského kúpeľa. Všetky pompejské kúpele (vlastne jediné verejné kúpele z obdobia republiky aj cisárstva, ktoré podrobne poznáme) majú dve, jasne sa odlišujúce, skupiny miestností so samostatnými vchodmi pre mužov a pre ženy. Ale iba málo žien chodilo do verejných kúpeľov a i tie sa pokladali za ženy voľných mravov; matróny a dievčatá sa umývali doma tak, ako im to dovoľovalo nedostatočné zariadenie, ktoré mali k dispozícii.
Kúpele však boli Rimanovi najprístupnejšou a jedinou zábavou, ktorá mohla premeniť na skutočnosť zásadu "v zdravom tele zdravý duch", o ktorú sa my, moderní ľudia priveľmi nestaráme.
Éra Rímskej republiky sa skončila roku 31 p. n. l., keď po krízach, v ktorých sa zmenila na „slovo bez obsahu “, ako ju charakterizoval Caesar, zvíťazila v Ríme natrvalo samovláda. Zánik republiky neznamenal zánik rímskej kultúry a civilizácie. Ani zánik Ríma. Naopak, iba začiatok novej epochy rímskych dejín. Ľudia si naďalej žili svoje životy, každý podľa svojho postavenia a rovnako, ako i my dnes, zažívali chvíle šťastné, ale i ťažšie.
Netrúfam si povedať, či vtedajší život bol lepší alebo horší ako ten náš. Isté je to, že mnohé poznatky zo všetkých oblastí života antického Ríma využívame dodnes takmer nezmenené aj my v našej spoločnosti ešte aj po dvetisíc rokoch.
Preto som pri študovaní písomných prameňov z tejto doby cítila hlboký obdiv a úctu k tejto epoche života starých Rimanov.
Autor : Slovenska-politika.sk
Foto : wikipedia