Svedomie

Čo je to svedomie

 „Svedomie to je ten tichý hlások, ktorý nám šepce, že sa niekto díva“

(Julian Tuwin)

 

    Svedomie má veľmi bohatú fenomenológiu. Jeho podstatu sa snažia zachytiť rôzne spoločenskovedné a humanitné disciplíny akými sú filozofia, psychológia, sociológia, antropológia, kulturológia, či religionistika.

Našej vlastnej introspektívnej skúsenosti sa svedomie javí ako záhadný vnútorný hlas sprevádzajúci nás každý deň počas celého života. Konfrontujeme sa s ním neustále, hodnotí každý náš skutok, každú myšlienku, podpichuje nás, karhá, chváli, či pohládza.

Pre veriaceho je hlas svedomia väčšinou totožný s hlasom boha, je spôsobom akým s ním boh komunikuje, akým ho usmerňuje a pripomína mu správnosť jeho uvažovania a konania.

Svedomie, prítomné v nás neustále, je súčasťou našej osobnosti, nášho ja a aj keď sa nám sprvoti môže javiť ako nejaká samostatná bytôstka v našom vnútri (prípadne nad našimi hlavami) pokúšajúca sa neustále kontrolovať naše myšlienky, postoje a činy je jasné, že sme ním vlastne my sami. Je ním naše (ne)vedomie, v ktorom je zakódované všetko to, čo je nami samými (spoločnosťou, či bohom) považované za správne, dobré, etické či vhodné.

„Citlivosť svedomia a schopnosť mravného usudzovania je závislá na našom predchádzajúcom jednaní a nejednaní. Vnútorné zjednávanie a manévrovanie vedie k postupnému rozširovaniu svedomia, vzrastá ochota ku kompromisom a mravný život – u nábožensky žijúcich ľudí zároveň duchovný život – upadá“

(Říčan, 2007, str. 114).

Čisté svedomie je to čo povznáša nášho ducha, čo nás robí veľkými. Máme ho všetci a predsa mnohým chýba. Jeho hlas môže byť jasný a naliehavý alebo tiež tichý až prepočuteľný. Jednou z charakteristických čŕt svedomia je jeho prepočuteľnosť či prehovoriteľnosť, resp. naša schopnosť zjednávať s ním (príp. u ľudí vyznávajúcich nejaké z náboženstiev schopnosť zjednávať s bohom).

Z hľadiska psychológie je svedomie z veľkej časti iracionálne, pretože jeho hlas vychádza z nevedomia. Zaujímavý je potom vzťah svedomia a rozumu. „Ideálny je samozrejme ich plný súlad, no v mnohých prípadoch si môžu vzájomne odporovať“ (Říčan, 2007, str. 113).

Práve vďaka faktu, že veľká časť svedomia u človeka pochádza z nevedomia ho väčšina náboženských systémov spája s hlasom boha, či nejakej vyššej bytosti. Boh tu vystupuje ako uzákoniteľ morálky, svedomie človeka ako prostriedok jej realizácie, ako garant jej udržateľnosti vo svete.

Svedomie je teda akýmsi vnútorným merítkom hodnôt prispôsobujúcim mu každé naše konanie, slovo, či dokonca myšlienku. Riadi náš život, udržuje v strehu morálne povedomie v nás a neustále nám kladie otázky, na ktoré sme, či chceme alebo nie, nútení odpovedať.

Svedomie a jeho pôvod

    Normy a hodnoty, ktoré svedomie zastáva a teda sú jeho obsahom sú internalizované (zvnútornené). To znamená, že nepotrebujú nijaké zdôvodnenie, svojmu nositeľovi sa javia ako samozrejmé. „Odkiaľ by sa v nás teda svedomie vzalo, ak nie je od Boha?“, opýta sa pri diskusii o reálnosti Božej existencie s ateistom nejeden veriaci.

Pre veriaceho sú normy a hodnoty presadzované svedomím čímsi čo reprezentuje božiu vôľu. Svedomie tu síce má istú autonómiu no v konečnom dôsledku je vždy podriadené bohu. Boh ho spolu so slobodnou vôľou daroval ľuďom ako prostriedok na udržanie morálneho povedomia vo svete a zároveň na to, aby sme s ním (a on s nami) prostredníctvom neho mohli komunikovať.

Podľa psychológov a sociológov dochádza k zvnútorneniu vrodených morálnych noriem a hodnôt, ktorými svedomie oplýva identifikáciou s modelom, to znamená s človekom, ktorý má u subjektu (spravidla u dieťaťa) veľkú autoritu, ktorý je subjektom ľúbený, a ktorého sa (podľa Freuda) zároveň obáva. Svedomie dieťaťa je pritom viacmenej vernou kópiou svedomia modelu, pričom až tak nezáleží na tom, aké normy a hodnoty model chce dieťaťu vštepiť, o čom ho poučuje, za aké jednanie ho odmeňuje a trestá, ako na tom, čo sám naozaj rešpektuje, za aké konanie máva výčitky svedomia a podobne. Od modelu dieťa zároveň preberá silu resp. slabosť, pružnosť či nekompromisnosť svedomia. Až v neskoršom živote človek na základe skúseností doplňuje a upravuje systém hodnôt a noriem, ktorými sa jeho svedomie riadi, avšak zásady prijaté identifikáciou sa menia len obtiažne (Říčan, 2008, str. 112).

Svedomie a slobodná vôľa človeka

    Pravda a lož. Súcit a bezcitnosť. Láska a nenávisť. Čo si vybrať? Čo je za ľudským individuálnym rozhodnutím? Ak sa človek rozhodne pre zlo takmer vždy ho k tomu vedie túžba po dosiahnutí cieľa, ktorý je možné dosiahnuť len cestou necnostnou, respektíve cieľa, ktorého dosiahnutie je touto cestou najrýchlejšie či najschodnejšie. Človeku pri tom očividne nejde o nič iné len o uspokojenie túžob, pudov a vášní v ňom. Je slabý na to, aby sa dokázal postaviť svojim vlastný chceniam s charakterom, nerád má sebazapretie, vzdanie sa predmetu svojej túžby len tak, pre nejaký vyšší morálny cieľ, pre nejaké vyššie dobro, ktoré je aj tak čímsi nehmatateľným, neuchopiteľným, ťažko predstaviteľným.

Ako si teda racionálne odôvodniť to, aby sme boli cnostní, aby sme sa správali tak, ako nás nabáda ten záhadný hlas v našom vnútri?

Rodičia nás odmala učia správať sa podľa istých spoločensky tradovaných morálnych vzorcov. V škole sme karhaní za neslušné správanie, neustále počúvame čo sa má, čo nemá, čo sa patrí a čo nie. V práci sme vystavovaní neustálemu drobnohľadu kolegov neúnavne hodnotiacich každé naše rozhodnutie, každý náš krok. Taktiež médiá majú v oblasti morálky a svedomia na náš život v dnešnej dobe značný vplyv. Jedným z faktorov riadiacich ľudské správanie je teda morálne povedomie nesené samotným duchom spoločnosti, sú ním naši susedia a všetci nám viac či menej blízki ľudia, s ktorými prichádzame do styku a pred ktorými by sme pravdepodobne pri odhalení nejakého nášho nemorálneho činu pociťovali hanbu.

Druhým faktorom dohliadajúcim na mravný život človeka sú právne zákony a normy spoločenského zriadenia, v ktorom žije. Fakt, že existujú ľudské činy, či formy správania, ktoré sú zákonom zakázané a že zároveň existuje trest za prípadné porušenie nejakého z týchto zákazov, núti človeka akceptovať mnohé z morálnych hodnôt a to aj v prípade, že by sa s nimi vnútorne nestotožňoval.

Popri prvých dvoch faktoroch existujú ďalšie dva účinné spôsoby, ktorými je možné zabezpečiť mravný život v spoločnosti.

Prvý z nich je podľa môjho názoru veľmi podobný už spomínanému spôsobu právom sankciovaných zákonov a noriem, pretože rovnako ako on pracuje s princípom nejakej konkrétnej autority, ňou vytvoreného zákona a strachu z prípadného trestu za nedodržanie tohto zákona. Ide o fenomén náboženstva, fenomén viery v existenciu boha, kohosi, pred kým sa zodpovedáme za každý náš čin, každé slovo a myšlienku rovnako, ba dovolím si tvrdiť, že dokonca viac, ako sami pred sebou. Viera v existenciu posmrtného života pevne uchopí do rúk všetko svedomie veriaceho pretože strach z večného zatratenia hriešnych duší je najväčším tromfom v rukáve náboženstiev.

Posledným z faktorov držiacich ľudské správanie na uzde je svedomie. Samotné ničím, len nami samotnými, podmienené svedomie, veľmi dobre vediace čo je správne a čo nie. Radiace nám čo urobiť, ako sa zachovať, akí byť. Náš vnútorný hlas, ničí len náš, nie boží, nie hlas ľudu, nie hlas zákonov. Hlas našej duše podliehajúci jedinému strachu a síce strachu zo sklamania samého seba. Svedomie človeka, ktoré podľa mňa, ak je namieste, je ako jediné schopné reálne zaručiť ozajstný morálny chod spoločnosti.

„U teológov“, píše Vajda, „pozorujeme značnú snahu presvedčiť ľudstvo, že jeho zmysel je v etizácii života a sama etizácia potrebuje hlbšie odôvodnenie – t.j. zdôvodnenie náboženstvom. ...Morálka podľa nich vznikla z náboženstva. Skutočnosť je však taká, že zo zamerania ľudí na lepší svet sa rodili náboženské predstavy o nebi, poslednom súde, bohu a podobne“ (Vajda, 1987, str. 233).

Poslušnosť a vina akoby mali zmysel len v prípade, že existuje nejaká autorita, ktorej sme povinní zodpovedať sa. Ľudský zmysel pre mravnú povinnosť totiž nejde nijako inak adekvátne vysvetliť.

Vyzerá to tak, že dobro je pojem, viažuci sa na nejakú dokonalú dobrú bytosť, na nejakú autoritu. Otázka existencie dobrého človeka je podmienená rešpektovaním existencie autoritatívneho rebríka, ktorý končí u najvyššej autority. Rozhodujúcu úlohu tu zohrávajú normy zostavené touto autoritou (Michalov, 2002, str. 30).

Takouto autoritou je pre mnoho ľudí boh. Je dokonalý, absolútne dobrý, láskavý a nie je v ňom nič zlého. My všetci ostatní, čo ako cnostne by sme žili, sa s ním samozrejme nemôžeme vôbec rovnať.

Viliam Judák na konferencii s názvom Dobrý človek predniesol rozhovor Ježiša Krista s mládencom, ako ho opisujú evanjelisti. „Na otázku: „Učiteľ dobrý, čo mám robiť, aby som dosiahol večný život?“ odpovedal Ježiš protiotázkou: „Prečo ma nazývaš dobrým? Nik, nie je dobrý, jedine Boh“ (Judák, 2002, str. 36).

Podľa jeho učenia sa však môžeme snažiť, aspoň vzdialene sa priblížiť jeho dobrote. „Lebo ja Pán, som váš Boh! Preto dokážte, že ste svätí, a buďte svätí, lebo ja som svätý“ (Lv 11, 44).

Svätým sa podľa mňa môže (a mal by sa) stať každý z nás a to nezávisle od nejakej vyššej autority. Základným predpokladom je nájdenie samého seba a následné znovuobjavenie morálnych hodnôt a pravého svedomia vyvierajúceho z nás samých a nie z autority „autoritárskeho typu liberálnej spoločnosti“ ako o nej hovorí Erich Fromm. Podľa neho, táto spoločnosť v nás vychováva pocity viny „ako za kritiku a hnev na rodičov, tak za to, že im nerobíme radosť. ...Ľudia sú najrôznejšími prostriedkami manipulácie vedení k tomu, aby sami seba hodnotili podľa trhového princípu: Buď taký, aby si bol žiaducim pracovníkom, priateľom, partnerom“ (Říčan, 2007, str. 230).

Naproti tomu humanistické svedomie má podľa Fromma úplne iný charakter. „Základným krédom humanistickej etiky je, že cnosť je to isté ako snaha plniť povinnosť voči sebe samému a neresť, že je to isté ako sebatrýznenie“ (Říčan, 2007, str. 230). Podľa neho, rozhodujúca je povinnosť voči sebe samému. „Byť sám sebou, realizovať svoj tvoriaci potenciál a schopnosť byť šťastný, to je tá najvyššia forma humanistického svedomia“ (Říčan, 2007, str. 230).

Problém však je v tom, že akékoľvek socializačné úsilie spoločnosti toto pravé svedomie potláča, dieťaťu vštepuje a v dospelom upevňuje svedomie autoritárske. V súčasnej dobe sa teda človek musí k humanistickému svedomiu prebojovávať cez svedomie autoritárske. Obsah oboch svedomí je v mnohom totožný (milovať blížneho, nezabíjať, atď.), takže v prvej fáze vývoja autorita dáva povely, ktoré sa neskôr plnia nie ako výraz podrobenia sa autorite, ale ako výraz zodpovednosti človeka voči sebe. Humanistické svedomie je bežne zatlačované do nevedomia, odkiaľ pôsobia pocity viny. „Tragédia je však v tom, že tieto svoje pocity interpretujeme ako hlas autoritárskeho svedomia. Vina sa pociťuje v medziach autoritárskeho svedomia, i keď je dynamicky zakotvená v humanistickom svedomí; v tomto prípade je autoritárske svedomie akoby racionalizáciou humanistického svedomia. Človek sa vedome môže cítiť vinný preto, že sa znepáčil autorite, i keď nevedome sa cíti vinný preto, že nesplnil vlastné očakávanie samého seba“ (Říčan, 2007, str. 230).

Súhlasím a myslím si, že na rovnakom princípe funguje aj fenomén náboženskej viery. Náboženstvo síce je popretkávané morálnymi normami a ponaučeniami, avšak tým, že od človeka sa už vopred očakáva, že bude nútený spovedať sa raz pred bohom zo svojich hriechov, že bude nútený prosiť o odpustenie svojej viny, že boh sa zľutuje, že niekto mu prinesie pod nos tabuľku s návodom na správne použitie seba samého, tým človek zabúda na svoje vnútro, zabúda na seba samého, no predovšetkým zabúda na svoje svedomie, na hodnoty, ktoré sú jeho duši prirodzené, na hodnoty, ktoré by si mal v sebe vybudovať a pestovať v prvom rade on sám.

Dobro a zlo vo svete

Relativita pojmov dobro a zlo

    Jedným z piatich dôkazov existencie Boha je dôkaz mravný. Jeho snahou je poukázať na to, že v existencii Boha nachádzame najlepší výklad všeobecnej ľudskej skúsenosti mravného vedomia a povinnosti. Ak by sme podľa neho popreli existenciu Boha, popreli by sme tým zároveň zdroj autority pre mravné správanie a súčasne pôvodcu konečného trestu za správanie zlé, čím by pre nás logicky pominul dôvod správať sa cnostne.

V teodiceách sa zlo všeobecne delí na prírodné, resp. prirodzené zlo a na zlo morálne, mravné. Prirodzeným zlom sa tu chápe také zlo, ktoré nie je závislé na ľudskom konaní (napr. zemetrasenia, povodne, choroby, suchá,...).

Morálnym zlom sa rozumie zlo stotožňované s krutosťou, nespravodlivosťou, či zlomyseľnosťou ľudí, skrátka s konaním človeka spôsobujúcim utrpenie, alebo škodu svojmu okoliu (patrí sem napríklad krádež, klamstvo, vražda, atď.) (Vajda, 1987, str. 26).

Dobro a zlo sú ale veľmi relatívne pojmy. Vezmime si napríklad zlo ponímané v podobe už spomínaného ničivého zemetrasenia. Pokiaľ by zemetrasenie prebehlo kdesi v neobývanej časti sveta a nevyžiadalo si tým nijakú obeť, či už ľudskú alebo zvieraciu, bolo by pre nás len akýmsi zaujímavým divadielkom, bolo by niečím, čím sa prejavuje tento svet, bolo by len nevyhnutnosťou prírody, čímsi samozrejmým, čímsi čo patrí k rozmanitosti tejto planéty, k jej silám, pohybom, zákonom. Ak by sa však toto zemetrasenie odohralo na území osídlenom človekom, ak by zapríčinilo straty na životoch, ak by nám zobralo rodinu, priateľov, či známych v tom momente by sme o ňom uvažovali ako o prejave najväčšieho možného zla spôsobujúceho nám množstvo bolesti.

Úplne rovnaké je to i s morálnym zlom. Vezmime si jeden z náboženstvami najviac odsudzovaných hriechov samotnú vraždu a človeka ležiaceho na smrteľnej posteli s veľkými bolesťami. Vražda je nami všeobecne ponímaná ako čosi zlé. Avšak môže byť aj vyslobodením. Zbavením bolesti. A teda dobrým. Utratenie smrteľne raneného zvieraťa. Je to dobrý skutok, alebo zlý? Existuje nejaká všeobecná skúsenosť správneho a nesprávneho? Existujú objektívne záväzné mravné zákony? Nie všetky kultúry sa zhodnú na tom, čo je správne a čo nesprávne. Akékoľvek konanie, ktoré pre nás Európanov môže byť úplne samozrejmé a eticky prijateľné môže v inej kultúre znamenať hrubé previnenie sa voči morálke.

Ako je to potom so svedomím? Ak chceme konať čo najsprávnejšie, ako máme vedieť čo je skutočne dobré a čo nie? Mnohé náboženstvá sa práve tu stavajú do úlohy hlásateľov, udržiavateľov a šíriteľov univerzálnej morálky. Boh jediný môže vedieť čo je správne a čo nie, čo je dobré a čo zlé, čo je skutočné a čo zdanie, čo je pravda, čo je lož. Boh nám podľa veriacich prostredníctvom prorokov zosiela rady ako žiť cnostný, správny a tým pádom aj šťastný život.

V súvislosti s morálnym dôkazom božej existencie hovorí Tomáš Akvinský o našej skúsenosti s vecami vo svete, ktoré sú vznešené, pravdivé, dobré a hodnotné. Tieto veci podľa neho musia svoju skutočnú existenciu získať od vecí, ktoré sú ešte viac vznešené, pravdivé, dobré a hodnotné. Hovorí, že uchopiť dobré či zlé možno jedine porovnaním ich akosti s niečím čo je od nich „lepšie“ či „horšie“. Aby sme sa však vyhli nekonečnému porovnávaniu musí podľa neho existovať niečo, čo je najpravdivejšie, najvznešenejšie, najlepšie a najhodnotnejšie a tým niečím je podľa Tomáša Akvinského Boh (Cole, 2003, str. 54).

Pavel Říčan naopak poníma zlo (a dobro) predovšetkým ako výplod náboženstva. „Zviera sa môže správať veľmi „sebecky“ k príslušníkovi vlastného druhu, môže byť k nemu vysoko agresívne, šimpanzie tlupy môžu viesť medzi sebou vojny, ale to všetko je len „takzvané zlo“. Až Zákon – a ten bol, ako súdim podľa Eliadeho bezpochyby od počiatku posvätný – odlišuje dobro a zlo v plnom ľudskom zmysle, zakladá túto polaritu. To, že sa trápime problémom zla a upíname sa k dobru, že odsudzujeme krivdu a radujeme sa z prejavov obetavej lásky je darom náboženstva“ (Říčan, 2007, str. 106).

Fakt relativity dobra a zla vo svojich Troch esejach o náboženstve veľmi zaujímavo okomentoval aj John Stuart Mill. Hovorí, že „takmer všetky újmy, ktoré si ľudia vzájomne činia, a za ktoré sú popravovaní či väznení, sú každodennými prejavmi Prírody. Najväčší zločin, zabitie, spôsobí raz Príroda každému žijúcemu tvorovi“ (Cole, 2003, str. 93).

Dobro a zlo sú pojmy skutočne relatívne. Pokiaľ ale ide o správnosť, či nesprávnosť ľudského konania, rozhodovania sa a uvažovania, človek vždy tak akosi vycíti čo dobré je, čo smie a čo nie.

Teologické vysvetlenie príčiny existencie zla vo svete

    Problematika dobra a zla je jedným z najdiskutovanejších problémov u všetkých (no najmä monoteistických) náboženstiev. „Samotný „fakt zla“ tvorí väčšinu vážnych námietok voči kresťanskej viere v Boha lásky“ (Vajda, 1987, str. 16).

Ak Boh stvoril všetky veci, potom je jednoznačne aj tvorcom zla. Má Boh nejaké osobitné dôvody k dopúšťaniu zla vo svete? U Boha, ktorý je absolútne dobrý, predpokladáme snahu o odstránenie zla a keďže je v našich predstavách zároveň ponímaný ako všemohúci, by toho aj mal byť schopný. Zlo ale na svete stále existuje. Boh teda má schopnosť (moc) a motiváciu (lásku, dobrotu) k odstráneniu zla. Tak prečo to neurobí? Toto je pravdepodobne otázka, kladená na poli teodicey najviac zo všetkých.

Odpovedí môže byť podľa teológov viacero. Hriech, ktorý je základom všetkých ostatných foriem zla, Boh ktorý nie je buď absolútne dobrotivý a milujúci (keďže nechce odstrániť zlo), alebo nie je všemohúci (zlo odstrániť nedokáže).

Podľa kresťanskej augustiánskej teodicei, zlo je len nesprávna funkcia čohosi, Bohom stvoreného, čo je samo o sebe dobré. „Boh“, hovorí svätý Augustín, „nemôže byť menej než dokonalý, ale jeho stvorené súcna môžu byť zničené alebo znehodnotené“ (Cole, 2003, str. 87).

Podľa Augustína, ako uvádza Peter Cole, „Boh túži po vstupe do milujúceho vzťahu s tými, ktorých stvoril. Skutočná láska je však výrazom slobodného vzájomného odovzdania sa obidvoch zúčastnených strán. Láska medzi Bohom a nimi stvorenými bytosťami je preto možná len vtedy ak sú slobodné – to znamená pokiaľ sú schopné jeho lásku ako odmietnuť, tak na ňu adekvátne odpovedať“ (Cole, 2003, str. 89).

Sloboda voľby (ako medzi láskou a ľahostajnosťou k Bohu tak i medzi dobrom a zlom) je teda nevyhnutnou podmienkou božieho stvorenia. Podľa Augustína, ako ďalej uvádza Cole, „Boh sa mohol rozhodnúť stvoriť svet bez slobodných tvorov. Takí tvorovia by ale boli roboti, a preto by potom skôr šlo o svet, v ktorom slovu morálka chýba zmysel“ (Cole, 2003, str. 89).

Sv. Augustín tvrdil, že príčinou všetkého zla, morálneho i prírodného, nie je nič iné len nesprávny výber slobodných bytostí. Slobodná vôľa sa tak podľa neho stala príčinou prvotného hriechu následne vyvolávajúceho trest v podobe existencie bolesti a utrpenia vo svete.

Ateisti sa však voči tejto teórii ohradzujú tým, že ak Boh stvoril slobodnú bytosť, stvoril bytosť, ktorá (a to musel vopred vedieť) prinajmenšom urobí aspoň jeden nesprávny čin.

Popri augustiánskej teodicei existuje i druhá, irenejská teodicea objasňujúca existenciu zla dvomi spôsobmi. Po prvé ľudia podľa nej zámerne neboli stvorení ako bytosti dokonalé, ale bytosti k dokonalosti sa vyvíjajúce. A práve zlo, bolesť a utrpenie je tým, čo nás k takému vývinu najviac inšpiruje, čo náš duchovný vývin ženie najviac vpred.

Po druhé sa irenejská teodicea zakladá na tzv. prvku „vyšších dobier“. Niektoré mravné dobrá sú totiž priamou odpoveďou na zlé veci, bez ktorých by nemohli vôbec existovať. Sú nimi napríklad odvaha, súcit, či odpustenie. Hovorí sa o nich tiež ako o „dobrách druhého rádu“. Sú akousi inteligentnou a ducha povznášajúcou odpoveďou na existenciu zla, akousi súčasťou procesu zušľachťovania duše (Cole, 2003, str. 91).

Ďalším spôsobom, ktorým je možné k otázke dobra a zla pristúpiť je jednoduché popretie ich existencie. Ak by však neexistovalo dobré a zlé, správne a nesprávne nebolo by predsa ani svedomie – náš vnútorný hlas dobré a zlé, správne a nesprávne neustále posudzujúci. Do úvahy však pripadá aj možnosť, že svedomie je len čímsi subjektívnym, rovnako ako všetko to zlé čo sa nám deje, všetko to dobré z čoho máme radosť.

Na náboženskej pôde sa u otázky relativity dobra a zla stretávame s dvoma navzájom protichodnými prístupmi: monizmom a dualizmom. V monistickom pohľade univerzum predstavuje harmonickú jednotu a zlo sa nutne stáva súčasťou tejto harmónie a z aspektu univerza sa takto stáva dobrom. Toto je typické pre východné filozofické a náboženské tradície, ktoré učia, že život je krásnou no zároveň desivou panorámou premien splývajúcich v jednote absolútneho bytia.

Dualizmus naopak odmieta harmóniu. „Vo svete, podľa neho, pôsobia dva úplne protikladné, navzájom nerozlučiteľné princípy“ (Vajda, 1987, str. 27 – 29). S princípom stavania zla voči dobru vystúpil už pred asi 3000 rokmi perzský mysliteľ Zoroaster, zakladateľ jedného z najstarších náboženských vieroúk – zoroastrizmu, o ktorom vo svojej práce ešte hovorím.

„Nebožské“ dôvody existencie morálky

Peter Cole vo svojej knihe Filozofie náboženství zhrnul aj iné spôsoby ako logicky vysvetliť náš zmysel pre morálku a svedomie a to bez toho aby sme sa odvolávali na existenciu Boha.

V prvom rade hovorí o, už spomínanom, kultúrnom relativizme a síce o prijímaní a odmietaní určitých konkrétnych činov jednotlivými spoločnosťami. Hovorí, že každá spoločnosť učí svoje deti vnímať jednotlivé činy ako „správne“ alebo „nesprávne“, pričom spôsob ich kategorizovania sa v jednotlivých kultúrach rôzni. Z toho mu logicky vyplýva, že morálka je produktom ľudských spoločností a nie nejakého boha, od ktorého keby sme mali morálne povedomie, mali by sme ho všetci rovnaké a nie závislé na spoločnosti, do ktorej sa rodíme. Príčinu našich pocitov viny, výčitiek nášho svedomia potom vidí v socializácii, konkrétne v hodnotách, ktoré sme prijali za svoje ako deti.

Druhým faktorom, o ktorý sa opiera je problematika emotivizmu. Hovorí, že ak niekto povie, že určitý čin je nesprávny, nezdieľa tým objektívny fakt, ale len svoje vlastné pocity alebo svoj postoj k tomu činu. Niečo je podľa neho „dobré“ ak s tým súhlasím a zlé ak s tým nesúhlasím (Cole, 2003, str. 55).

Poslednou z možností ako racionálne vysvetliť vedomie dobrého a zlého v nás je samotná evolúcia. „Ľudské bytosti,“ hovorí, „ktoré mali nejaké poňatie o tom, že majú byť láskavé, že si majú navzájom pomáhať atď., mali väčšiu pravdepodobnosť prežitia v prirodzenom výbere. Táto vlastnosť sa potom geneticky dedí“ (Cole, 2003, str. 55).

Tak či onak, v každom z nás je zakódovaný obraz existencie čohosi nadpozemského k čomu sa obraciame pri hodnotení svojich skutkov. Keď urobíme niečo zlé, nie sme to veľakrát my sami koho sa desíme, komu sa spovedáme. Skutočný strach, hanbu za svoje zavrhnutiahodné konanie máme v prvom rade z toho, že nám naň niekto príde, že nás niekto videl, počul, že nás niekto odhalí. A aj keď sme si istí, že neexistuje nijaký svedok nášho nepekného činu, aj tak máme zvláštny pocit, že o ňom ktosi predsa len vie, môže vedieť, že nezostane premlčaný. A tým niekým je (okrem prípadných očitých svedkov) podľa teológov predstava akejsi nadpozemskej bytosti, Boha, ktorý zdá sa, ako tvrdí Kant „je nutný, aby morálka dosiahla svoj cieľ“ (Cole, 2003, str. 56).

 

 

Morálka, dobro, zlo a náboženstvá

Náboženské systémy a ich koncepcie morálky

Kresťanský etik J. Philip Wogaman povedal, že „náboženstvo možno v podstate považovať za esenciu toho, čo považujeme za správne a dobré“ (Partridge, 2006. str. 454).

Morálne koncepcie boli odjakživa jednou z hlavných vrstiev náboženských systémov. Sú neoddeliteľnou súčasťou všetkých svetových náboženstiev, menších náboženských systémov a náboženské predstavy rôznych primitívnych národov sú nimi tiež značne ovplyvnené. Ako uvádza Carl Loeliger vo svojej štúdii o domorodých náboženstvách Melanézie, bohovia a duchovia majú v niektorých spoločnostiach jasný záujem o etické správanie sa jej členov. „O etické správanie“, píše autor, „sa osobitne zaujíma boh Datagaliwabe u národa Huli v Južnej vrchovine Papuy – Novej Guiney“ (Partridge, 2006, str.114).

Sumeri, Egypťania, Mayovia, Mezopotámci, Gréci, či Rimania, Slovania, všetci mali svojich bohov, ktorý v konečnom dôsledku vždy potvrdzovali morálne hodnoty spoločnosti.

Kresťanská cirkev sa hrdí, že je udržiavateľom, či dokonca tvorcom morálky, bahá'izmus sa stavia do pozície hlásateľa potreby dobrých mravov vo svete, budhizmus je náboženstvom súcitu a džinizmus vyzýva k láske a milovaniu všetkého živého.

Na to aby sme pochopili, aké pohnútky viedli zakladateľov jednotlivých vierovyznaní k náboženskému riešeniu problematiky morálky musíme si uvedomiť aké predstavy o svete, spôsobe jeho fungovania, zmysle a príčine jednotlivých javov v ňom im boli vlastné.

Je jasné, že viera v boha si automaticky vyžaduje aj príslušné riešenie otázok, ktoré nám prostredníctvom rôznych situácií prináša život. Ak je boh, je v očiach veriaceho automaticky vnímaný ako autorita, ako absolútny vrchol všetkej existencie, ako vrchol dokonalosti. Aby bol skutočným Bohom, musí k nemu veriaci vzhliadať, musí si ho vážiť a ctiť. Musí si uvedomiť svoju vlastnú nedokonalosť voči všetkej tej dokonalosti, ktorou On oplýva. Musí byť pokorný, lebo Boh ho prevyšuje. A na to, aby ho prevyšoval, na to, aby mu bol vzorom, aby si ho ctil a vzhliadal k nemu musí mať isté atribúty, musí mať vlastnosti (aj keď väčšina teológií hlása, že boh je absolútne zbavený všetkých vlastností, že boh nemá nijakú akosť), ktoré sú v jeho očiach absolútnym ideálom všetkého bytia.

Prírodné zákony sú však neúprosné a niektoré z nich sa človeku odjakživa javili ako kruté, nespravodlivé a bolestné. Dennodenne sme vystavení množstvu vplyvov, s ktorými sa musíme zas a znova vysporadúvať, a ktoré sú našej predstave ideálne sa prejavujúceho božieho stvorenia voči ľudskému indivíduu mnohokrát veľmi vzdialené.

Práve kvôli prítomnosti utrpenia vo svete, kvôli tomu, že človek vnímal, vníma a pravdepodobne aj vždy bude vnímať isté skutočnosti, ktoré ho v živote postretnú ako zlé, kvôli tomu, že pre človeka, a len pre človeka (pretože pes, strom, ani rieka nerozmýšľa o hurikáne, zemetrasení, či smrti svojho druha ako o zle) bude zlo na svete existovať vždy, kvôli tomuto faktu vznikali (spolu s predstavami a stvorení a fungovaní sveta) predstavy o rôznych prejavoch prírody ako o božích plánoch, následkoch, či nevyhnutnostiach.

Je to práve existencia utrpenia, bolesti, nešťastia a trápenia vo svete, čo núti ľudí zas a znova zamýšľať sa nad tým ako to vlastne boh (v prípade, že skutočne exituje) myslel, prečo sa veci dejú tak ako sa dejú, prečo je vo svete ako radosť tak aj smútok, ako svetlo, tak i tma ako teplo tak i zima.

Každé náboženstvo je teda nútené riešiť otázku dobra i zla, každé je voči nej nútené zaujať nejaký postoj a vypracovať si nejakú vhodnú koncepciu sveta a morálky. A práve na ňu, na spôsob prístupu jednotlivých vieroúk k problematike etiky a fungovania sveta sa chcem zamerať v tejto kapitole.

Hinduizmus je náboženstvo, ktoré je vďaka svojim védskym koreňom považované za vôbec najstaršie na svete. K problematike morálky a svedomia členov spoločnosti má skutočne svojský prístup. Samotná hinduistická (a tiež budhistická či džinistická) koncepcia kozmu v sebe zahŕňa fenomén morálky, dobra a zla. Podľa klasického cyklického hinduistického poňatia nekonečnosti času a vesmíru neustále dochádza k postupnému zhoršovaniu sa životných podmienok a morálky, „až kým napokon svet nezničí oheň a nevráti sa do chaosu“ (Partridge, 2006, str. 152).

Svet podľa hinduistov ustavične prechádza vývinovými cyklami od stavu nediferencovanosti cez rad vekov do svojho opätovného rozplynutia sa do nevyvinutého stavu, z ktorého sa cyklus začne odznovu. Tento opakujúci sa proces vývinu a rozplývania sa delí na štrnásť období, pričom každé z týchto období (každé trvá 4 320 000 rokov) sa ďalej delí na štyri jugy (veky). A práve plynutie týchto júg, keďže každý nasledujúci vek je kratší a horšej kvality než bol ten predošlý, sa vyznačuje postupujúcim morálnym a fyzickým úpadkom.

Teraz sa podľa tejto koncepcie nachádzame uprostred posledného a najhoršieho veku – kalijugy, trvajúcej 432 000 rokov. Preto hinduistov napríklad neprekvapuje očividný morálny úpadok, utrpenie, hlad, či vojny vo svete. Podľa ortodoxného názoru sa život tým, ako budeme v juge postupovať, ešte zhorší (Partridge, 2006, str.152).

Kalijuga je podľa hinduistických tradícií niečo ako doba temna, ktorá začala zhruba pred päťtisíc rokmi úmrtím boho – človeka Krišnu. Kálijuga sa vlastne začne až v roku 32 899 nášho letopočtu. „Je to veľká temnota, kedy sa končia všetky cnosti, stratí sa Dharma, alebo správny poriadok sveta a triumfujú lakomstvo, faloš, obchod, závisť,.. Je márne sa brániť, všetko nakoniec zanikne“ (Partridge, 2006, str. 152). Cyklus sa končí suchom, hladom, vojnami, pretrhávaním spoločenských väzieb. Náš svet ešte čaká zlá a dlhá perióda. Tak je už povedené v Mahabaráte – „je to čas mužov bez sily a odvahy, ale veľmi tvrdých. Mŕtvu a horúcu zem nakoniec pohltí oheň a všetko skončí pomalou apokalypsou, na konci ktorej sa objaví Višna na bielom koni ako Kalaktika. Všetci zlí dostanú zaslúžený trest a pre ľudstvo prichádza šťastné obdobie. Opätovnú ničotu potom obostrie Višnov spánok a boh bude snívať o krásach tohto sveta, aby nezostali zabudnuté. Po dlhej, veľmi dlhej dobe vyskočí z jeho brucha stvoriteľ Bráhma a naraz bude existovať nový svet“ (Csaba, K.F., 2004).

Mne osobne sa táto hinduistická koncepcia chodu sveta javí ako zmierenie. Zmierenie sa s utrpením a s neúprosnými zákonmi života, ktoré sa človeku javia ako nepríjemné, či bolestné. Zmierenie a zároveň akási forma výhovorky, ospravedlnenia zlého, ktoré je tu a je neúprosné vo svojej prítomnosti. Aj napriek tomu, že by sa dalo povedať, že ide o akúsi formu alibizmu, že sa tu priam pýta dovolávať sa svedomia človeka, ktorý si pri rozhodovaní sa medzi dobrým a zlým, jednoducho môže povedať, rozhodnem sa pre zlé, doba je aj tak naklonená takému rozhodnutiu, aj napriek tomu mi je takáto koncepcia svetovej morálky sympatická. Súhlasím, že veky sa menia, prechádzame rôznymi etapami, v ktorých asi skutočne sme viac horší či lepší, v ktorých hlas svedomia potrebujeme viac, či menej.

Otázne je už len to, čo je za týmito zmenami. Bohovia, vesmír, príroda, alebo samotný človek?

Podľa sánkhje, jedného zo šiestich hinduistických ortodoxných filozofických systémov, takýto vývin vesmíru vysvetľuje teória troch gún. Sú nimi sattva (stelesňujúca dobro, cnosť a múdrosť), radžas (stred, reprezentujúci nepokoj, energiu, aktivitu, vášeň) a a tamas (hlúposť, skazenosť, pasivita, nešťastie). V nerozvinutom kozmickom stave sú tieto tri guny ako súčasť kozmickej hmoty v rovnováhe. K narušeniu rovnováhy dochádza počas kozmického vývoja, pričom každé súcno následne nadobúda prevažné množstvo jednej z nich. Tak vzniká mnohotvárnosť prírody, tak dochádza k akostnej mnohorakosti jednotlivých júg (Hajko, 2008, str. 87).

Nedá mi nepoložiť si otázku, či spúšťačom, tvorcom akostí jednotlivých vekov nie je samotné ľudské vedomie, či ono nie je „tým niečím“, čo vytvára viac, či menej priaznivé obdobia. Morálne a nemorálne. Veď, veky sa menia, ale prírode to nevadí, vesmíru náš vek neprichodí ako vek temna, úpadku, bolesti a utrpenia. To my sme tí, čo si uvedomujeme ráz doby, čo si uvedomujeme všetko to zlo, čo páchame všetko to zlo. Ľudská bytosť si zvykne na všetko. Každý úpadok, ak k nemu dochádza plynule, je ľudskou mysľou ospravedlniteľný ba až nepovšimnuteľný. Vykonanie nemravného skutku, ktoré nám prvýkrát môže pripadať ako hrubé porušenie našich vnútorných morálnych zásad, nám pri každom jeho zopakovaní bude pripadať normálnejšie a normálnejšie. A okrem toho hinduista si môže povedať, že doba je jednoducho zlá. Svedomie je utíšiteľné.

Ak chceme pochopiť charakter hinduistickej morálky musíme si v prvom rade uvedomiť, aký až veľký dôraz je veriacim kladený na pochopenie pravdy, na videnie sveta takého aký je, na splynutie s ním, na átmana, na brahma.

Brahma je u hinduistov duchovné absolútno, je „ontologickou podstatou všetkého jestvujúceho, konečnou, jedinou príčinou vznikania a zanikania jednotlivín tvoriacich štruktúru sveta“ (Hajko, 2008, str. 25).

Brahma je to, čomu všetko podlieha, je „Jedno“, „jediné“, je odpoveď. Brahma je princíp, ktorý však nie je poznateľný racionálnym skúmaním, je neopísateľné, pojmovo nedefinovateľné. Je mimo času, nemá začiatok, ani koniec. A tento všeobecný, ničím neobmedzený, nekonečný a absolútny kozmický princíp je identický s individuálnym ľudským psychickým princípom nazývaným átman. Átman je teda duchovnou zložkou človeka, ktorú si ten ale nemôže bežne uvedomovať, môže sa mu priblížiť iba prostredníctvom intuície, mystického nazerania, vcítením sa doň, alebo bezprostredným postihnutím pravdy (Hajko, 2008, str. 29).

Brahma a átman sú jednotou, ktorej uvedomenie si, pochopenie a oddanie sa jej je hlavným cieľom vyzdvihovaným učením védskych upanišád. Len splynutím átmana s brahma, ich absolútnym stotožnením sa je naša duša schopná spoznať svet, len tak sa jej dostane pravdy, ktorá jediná je zárukou absolútneho správneho konania. Je zaujímavé, že v hinduistických učeniach (rovnako je tomu aj v budhizme) je nevedomosť považovaná za jedno z najväčších ziel.

A práve tento ontologický dualizmus, ako v Úvode do indickej filozofie uvádza Dalimír Hajko „sa celkom prirodzene premietal do idealizmu etického. Ideál cnostného života sa podľa upanišád neprejavuje len ako výsledok istého konkrétneho postoja človeka k človeku, ale predovšetkým ako „znalosť večného života“. Upanišády na viacerých miestach nástojčivo nabádajú k úsiliu o získanie najvyššej múdrosti, nadobudnutie definitívneho poznania a odhalenie najvyššej pravdy“ (Hajko, 2008, str.39).

Ten, kto pozná, koho átman splynie s brahma, ten, kto pochopí, že je celok, že nie je len indivíduum ten sa podľa koncepcie hinduistickej etiky dostáva do stavu, v ktorom bude už navždy stáť mimo dobra a zla, všetky jeho zlé aj dobré činy budú v tom momente anulované a nehovorí sa len o činoch minulých, anulovaný bude každý jeho skutok spáchaný aj v budúcne, pretože už to viac nebudú jeho individuálne činy, on sám už nebude indivíduom. Táto cesta k poznaniu, alebo duchovnému naplneniu sa volá džňánajóga (cesta múdrosti, poznania). Pochopenie onej jednoty je najschodnejšou cestou vedúcou k vymaneniu sa zo sansáry, je cestou k spáse človeka, cestou k dosiahnutiu mókše.

Dalimír Hajko cituje rozhovor boha Indru poúčajúceho Pratardanu zaznamenaneho v Upanišádach: „Ten, kto ma spozná, nepríde ani o vlas nijakou činnosťou – ani krádežou, ani zabitím detského plodu, ani vraždou matky, ani vraždou otca. A keď sa dopustí hriechu, nezmizne z jeho tváre tmavosť – nič ho tak nenaľaká, aby zbledol“ (Hajko, 2008, str. 40).

Viera v to, že osvietený človek je vo chvíli zbavený akejkoľvek zodpovednosti za svoje činy, trestu za prehrešky, svedomia, či odsúdenia spôsobil, že upanišády boli v čase svojho vzniku chápané ako tajné učenie prístupné len zasvätencom, pretože, ako to neskôr vystihol Arthur Schopenhauer: „Aké pravdivé, a predsa aké nebezpečné je toto učenie pre tých, ktorí mu porozumejú len spolovice!“ (Hajko, 2008, str. 41).

Popri ceste zjednotenia átmana s brahma existujú aj ďalšie dva spôsoby dosiahnutia mókše (oslobodenia). Prvým je neobmedzená, oddaná láska k bohu (bhaktijóga) a druhým, nazývaným tiež karmajóga je cesta činov. Cesta činov je vlastne snaha o zachovanie spoločenského poriadku a regulácia individuálneho správania v zhode so všetko zahrňujúcou ideológiou povinnosti a spravodlivosti, ktorá sa označuje ako dharma. Dharma sa chápe ako morálny a metafyzický základ vesmíru no zároveň je konkrétnym súborom povinností človeka.

Dharmová ideológia sa vzťahovala na rituálne a morálne správanie, ktoré určovala na základe takých faktorov, akými bola spoločenská vrstva (varna), do ktorej človek patril, a životné štádium, v ktorom sa človek nachádzal. Fungovala súčasne na niekoľkých úrovniach: transcendentálnej, a preto večnej, každodennej a individuálnej, osobnej. „Ľudia verili“, uvádza Christopher Partridge, „že zanedbanie dharmy vedie k neželaným spoločenským aj osobným následkom“ (Partridge, 2006, str. 137). Spomínaný autor ďalej uvádza: „Ak sa hinduistov spýtajú na ich náboženské predstavy, často začnú rozprávaním o etickej náuke: o láskavosti a pravde, pohostinnosti voči hosťovi, úcte k rodine a osobitne k starším a k rodičom“ (Partridge, 2006, str. 146).

Treba si uvedomiť v akej až veľkej miere je prepojená morálna a metafyzická stránka hinduistických predstáv o svete. Jedno je závislé na druhom spôsobom na aký človek Západu nie je zvyknutý.

Ďalšie spomedzi indických náboženstiev, ktorého postoj k problematike etiky je viac než detailne rozpracovaný je džinizmus. Pokiaľ ide o súcit, pokiaľ ide o svedomie nepoznám príznačnejšie náboženstvo než je džinizmus. Dôraz, ktorý džinisti kladú na dodržiavanie sľubu ahinsy (nenásilie) spôsobil, že je džinizmus vo svete označovaný za náboženstvo súcitu a tolerancie. O postoji veriacich k otázke medziľudských vzťahov a vzťahov k všetkým živým tvorom vôbec hovoria samotné džinistické mottá: „Nenásilie je základnou náboženskou povinnosťou“ (Waterstone, 1996, str. 45) a „Všetky živé tvory si musia navzájom pomáhať“ (Waterstone, 1996, str. 40).

Džinistická etika je teda v prvom rade založená na súcite a láske k všetkému živému. Byť dobrý znamená dbať na to, aby sme svojimi činmi nespôsobili bolesť nijakému tvorovi. Každý človek, zviera, rastlina, kameň, všetko čo na svete existuje má podľa džinistov dušu a teda má aj právo na našu úctu, ktorú sme im povinní preukazovať. Verí sa, že „duše sú večné, čo znamená, že ich nemožno stvoriť ani zničiť a je pravdepodobné, že každá duša milióny ráz zakúsila každé mysliteľné vtelenie (Partridge, 2006, str. 176).

Podľa princípov sansáry, môžu byť v tele malých červíkov ukryté duše našich predkov nachádzajúce sa na ceste odpykávania si hriechov spáchaných v predchádzajúcich vteleniach. Na to, aby dosiahli spásu, sa podľa džinistického učenia o znovuzrodení musia zvieratá opäť narodiť ako ľudia, ženy ako muži a laici ako mnísi. Nie je preto prekvapivé s akou úctou džinisti pristupujú ku všetkým stvoreniam. „Pre stúpencov džinizmu je sväté všetko, čo je živé. Krutosť zatemnieva dušu a zo všetkého najkrutejšie je vziať život“ (Langleyová, 1993, str. 40). Týmto mottom, ktorým sa riadi džinistické spoločenstvo, začína Myrtle Langleyová svoje rozprávanie o džinizme. Každé stretnutie veriacich so živým tvorom sa nesie v duchu čestnosti, úcty a súcitu, vegetariánstvo je pre nich samozrejmosťou.

Do absurdity je sľub ahinsy, alebo nenásilia dovedený u džinistických mníchov a to najmä digambarských. V knihe Náboženství a ateismus ve starověku sa píše: „...džinistický pustovník nielenže nejedol nič mäsitého, ale ani sa nekúpal, aby náhodou neusmrtil nejakého tvora žijúceho vo vode. Keď sa vydával na cestu, bral so sebou metličku a zametal pôdu pred sebou, aby nestupil na nejakého neopatrného tvora. Ústa si zaväzoval, aby náhodou neprehltol mušku, a než sa napil, cedil vodu hustým sitom, strachujúc sa o život plávajúcich chrobáčikov“ (Každan, 1971, str. 136). Počas obdobia dažďov (v júli až októbri) okrem toho mnísi prerušujú svoje putovanie, pretože vtedy hrozí väčšie riziko ublíženia nejakému tvorovi, najmä hmyzu, ktorý je v danom období premnožený.

Otázne je či je opodstatnené považovať neúmyselné zašliapnutie mravca za čin vrcholne nemravný. U ortodoxného džinistu by takýto skutok automaticky vyvolal hryzúce výčitky svedomia, kdežto podľa vyznávača zenbudhizmu by to bola jednoducho nevyhnutnosť života.

Sikhizmus je ďalším spomedzi menších indických náboženstiev, podľa ktorého za fungovanie ako celého vesmíru, tak i každodenného života všetkých ľudí môže Božský príkaz alebo hukam. Zem je pritom považovaná za dharmsálu, čo v preklade znamená miesto pre praktizovanie spravodlivosti. Boh stvoril ľudí na to, aby sa na nej aktívne podieľali.

Ak hovoríme o dobre a zle v súvislosti s náboženskými koncepciami nemôžeme obísť pársizmus (alebo tiež zoroastrizmus, či zarathuštrizmus). Pársizmus, náboženstvo založené na Dobrom a Zlom, sa dnes so svojím „Pánom Múdrostí“ Ahura Mazdom zaraďuje medzi monoteistické náboženstvá. V minulosti však bolo toto učenie výrazne dualistické. Oproti Dobrému vládcovi Ahura Mazdovi (staroperzsky Ohrmazd) stál rovnako mocný Zlý duch Angru Mainjua (staroperzsky Ahriman). Jeho moc ale postupom času stratila na sile a tak stojí dnes v popredí párskeho učenia najvyšší pán Ahura Mazda.

Náboženské predstavy pársov sú stále založené na dualistickom ponímaní sveta a svetového poriadku. Ten vnímajú ako neustály boj síl Dobra a Zla, pričom Dobro je zastúpené Blahodárnym duchom Spenta Mainjuom a Zlo Ničivým duchom Angra Mainjom. Tieto dve bytosti sú synmi Ahura Mazdu, čo je v značnej miere rozporuplné, keďže Ahura Mazda je vnímaný ako princíp najväčšieho dobra, ktoré nemá so zlom absolútne nič spoločné. Preto je pársizmus vystavaný na princípe slobodnej vôle a Angra Maninju si zlo v podobe lži (drudž) volí sám. Naproti tomu Spenta Mainju splývajúci s postavou Ahura Mazdu si volí pravdu (aša), čo ho následne popoháňa k tvorbe dobrých myšlienok, slov a skutkov.

Ahura Mazda zastúpený Blahodárnym duchom sa v našom ľudskom vedomí prejavuje prostredníctvom siedmych božských bytostí (pôvodne ich bolo šesť – siedmym je sám Ohrmazd), nazývaných Ameša spenta („Nesmrteľní svätí“). Sú nimi Spravodlivosť (Aša – je princípom moci), Správne myslenie (Vohu manah – princíp vlády), Sila (Hšathra – princíp boja), Spása a Nesmrteľnosť (Haurvatat a Auretat – dvojitý princíp prozreteľnosti) a Pokora (Armaiti – princíp plodnosti). Tieto bytosti predstavujú množinu cností Ahura Mazdu a ich prejavom sú zároveň všetky dobré božie stvorenia: voda, oheň, zem, obloha, rastliny, zvieratá a človek. Okrem toho sú to požadované vlastnosti smrteľníkov, žijúcich podľa princípu pravdy, aše. Pravdivý človek (ašavan), ktorý dosiahne zvláštny stav (maga), je údajne schopný pripojiť sa k Nesmrteľným svätým a splynúť s Blahodárnym duchom.

 

    Dejiny sveta sú pársami vnímané ako dejiny boja Dobra a Zla, Ohrmazda a Ahrimana. Tvoria ich štyri etapy, pričom každá z nich trvá tritisíc rokov.

Angra Mainju, alebo Zlo chcel odjakživa napadnúť Ahura Mazdu (Dobro) i všetko ním stvorené. Ako prvé to boli nebeské bytosti, potom nemateriálny svet stvorený v prvej fáze v čisto duchovnej podobe, nasledovalo zhmotnenie a zviditeľnenie tohto sveta a následné stvorenie ľudstva.

Celé Ohrmazdove dielo sa vyznačovalo dobrom, pokojom, krásou – bolo predsa realizáciou „Múdreho pána“. Dôvodom stvorenia tohto nebeského a pozemského sveta bola práve nevyhnutnosť boja Ohrmazda s Ahrimanom. Ohrmazd stvoril svet, ľudí nevynímajúc, práve preto, aby mu pomohol odvracať útoky Zla a navždy ho aj poraziť. Lenže Ahriman bol dostatočne silný a podarilo sa mu zoslať na Zem utrpenie, bolesť, chorobu, biedu a smrť. Tým zažehnal ideu „raja na Zemi“ a okrem princípov dobra sa začali uplatňovať aj násilie, chaos a deštruktívne sily, ktoré sú prejavom Ničivého ducha Ahrimana, ktorými podľa zoroastrijskej legendy zneuctil všetky časti božieho diela. „...Usporiadané stvorenie postihol chaosom; okrúhlou, plochou zemou zatriasol, takže sa otvorili údolia a zdvihli sa vrchy; slnko vychýlil z ideálnej polohy, akú má napoludnie; oheň bol postihnutý dymom; na archetypického človeka a býka zoslal utrpenie a smrť. ...Potom sa stal zázrak: zomierajúci muž a býk vypustili semeno; z býčieho semena vyrástol dobytok, z mužovho vzišla rastlina, ktorej listy narástli, oddelili sa a vytvorili prvý ľudský pár“ (Partridge, 2006, str. 248).

Ahriman sa následne pokúšal navždy vytratiť z pozemského sveta, avšak nečakane v ňom uviazol. Na zemi sa tak rozpútal všadeprítomný boj síl Dobra so silami Zla, ktorý bol v priebehu prvých tritisíc rokov po Ahrimanovom útoku na božie stvorenie vyrovnaný. Potom však nastala zmena. Ohrmazd zoslal na zem prokroka Zarathuštru (zakladateľa zoroastrizmu), ktorý šírením svojho náboženstva pomaly, ale efektívne porážal zlé Ahrimanove sily. Po Zarathuštrovej smrti zostalo podľa legendy v istom jazierku uchované jeho semeno, ktorým v priebehu každého tisícročia budú oplodnené panny, kúpuce sa v tejto posvätnej vode. Stane sa tak trikrát a pársizmus dostane troch spasiteľov, ktorí výrazne prispejú k víťazstvu nad Zlom. Posledný z nich (Sáosjant) v rozhodujúcej veľkej bitke porazí sily zlého Ahrimana, čím na svete opäť nastane stav dokonalej čistoty a harmónie.

 

    Súčasný materiálny svet sám o sebe nie je teda pársami v žiadnom prípade vnímaný ako zlý alebo skazený (aj napriek sprítomneniu zlých alebo skazených súcien). Je božím stvorením a preto je dobrý. To zlé čo sa v ňom vyskytne je len prejavom dočasného Ahrimanovho víťazstva.

Budhizmus je európske pomenovanie „náboženstva“, o ktorom jeho vyznávači často hovoria jednoducho ako o dharme (cesta). Buddha učil, že vidieť veci spôsobom, akým naozaj sú, je cestou ako prekonať každú nepríjemnosť, je cestou ako poraziť nedokonalosť, cestou ako sa vyhnúť utrpeniu a dualistického ponímania sveta ako zmesi dobra a zla. Učil tiež, že celý náš život je v podstate utrpením, že je bolesťou, že zlo tak ako ho vnímame my ľudia je našim sprievodcom na každom kroku. Tvrdil, že dôvodom tohto utrpenia je naša vlastná nevedomosť, neuvedomenie si nestálosti sveta, javov, nestálosti obsahov našej skúsenosti. Všetky veci sa menia a utrpenie je výsledkom nášho lipnutia na týchto premenlivých veciach.

Jedinou nádejou ako sa vymaniť z pazúrov takéhoto ľudského ponímania skutočnosti je zbavenie sa túžby, zahnanie „ja“ a namiesto neho dosadenie „nie-ja“, odosobnenie sa od vnímania javov skutočnosti, od prežívania „zlého“ či „dobrého“, jednoducho odovzdanie sa toku života bez jeho zbytočnej analýzy. Jedinou nádejou je vydanie sa na cestu vedúcu od nevedomosti k súcitu a múdrosti.

„Poďte, žite svätým životom, aby ste skoncovali s utrpením!“, povedal Buddha svojim stúpencom. Žiť svätý život sa však v budhizme netýka iba spôsobu konania, ale, rovnako ako tomu bolo v hinduizme, najmä spôsobu videnia reality. Budhistický pohľad na realitu, známy aj ako štyri vznešené pravdy je založený na uvedomení si existencie utrpenia, poznaní, že jeho príčinou je túžba a že je možné ju odstrániť a to osemdielnou cestou, ktorej jednotlivé diely sa často redukujú na tri kategórie a to morálku, sústredenie, alebo meditáciu a na múdrosť.

V budhizme má popredné miesto koncepcia láskavej prívetivosti a súcitu. Súcit ako jedna z cností, ktorými sa veriaci má riadiť aby sa mu dostalo vyslobodenia, súcit ako príčina cieľa mahájánskych budhistov, skladajúcich sľub bódhisattvu, ktorých úsilie je dosiahnuť osvietenie nielen pre seba, ale pre všetky živé bytosti, čo sa niekedy chápe ako „záväzok zostať v ríši narodenia a znovuzrodenia dovtedy, až budú vyslobodené všetky bytosti“ (Partridge, 2006, str. 204).

Zvlášť diskutabilná je otázka univerzálnosti morálky u islamu. S muslimmi a islamom sa často spájajú teroristické a iné násilné tendencie. Svätá vojna alebo džihád, pomstychtivý Boh či Boh ako nepriateľ všetkých tých, ktorí mu nie sú oddaní a neveria v neho. Boh je v islamskom svete skutočne ponímaný ako pomstychtivý nepriateľ všetkých bezbožných odmietačov viery.

Na druhej strane je v Koráne množstvo mravných nariadení prízvukujúcich spravodlivosť, lásku a dobré správanie. Vždy však ide o cnosti, ktorých zreálňovanie je prízvukované len v konkrétnych situáciách a islamské učenie k nim nenabáda ako k zmyslu, či spôsobu života. Pre muslimov je prvoradá viera a uctievanie Alláha. „..stvoril som ľudstvo len na to, aby ma uctievalo“ (Partridge, 2006, str. 376), píše sa menom Boha v Koráne, čo v porovnaní napríklad s párskou predstavou Božieho zámeru stvorenia sveta (ľudstvo bolo stvorené, aby Bohu pomohlo zrealizovať na zemi Spravodlivosť) môže vyznieť trochu nesympaticky.

Islam, na rozdiel od ostatných náboženských systémov, sa až tak nevenuje analýze fungovania sveta, prejavom radosti a utrpenia v ňom, na prvé miesto namiesto toho kladie Boha, spôsob jeho uctievania a absolútne zverenie sa veriaceho do jeho mocných rúk. To je základom muslimskej vierouky, Boh ako autorita, o ktorej sa nepremýšľa, Boh ako autorita, ktorej slovo treba naplniť do bodky a Boh ako autorita, ktorá sama určuje čo je dobré a čo nie.

Tiež konfucianistická filozofia mravnosti kladúca vo svojom učení hlavný dôraz na etický význam medziľudských vzťahov nachádza mravnosť v božskej transcendentnosti a zakladá ju na nej. Základom Konfuciovho učenia je pojem ľudskosti (žen). Podobne ako v budhizme je najvýznamnejšou cnosťou súcit, či v kresťanstve láska, tak je žen pre konfucianistu konečným cieľom správania a sebapremeny. Máme byť pokorní, láskaví, súcitní. Aby sme to dosiahli musíme absolvovať dlhý a namáhavý proces sebavýchovy a etického správania.

Ale aj tu, hoci Konfucius zdôrazňuje etický rozmer ľudskosti, vysvetľuje, že to samotné nebesá ho ochraňujú a že ony mu zoslali jeho odkaz, že to nebesá sú pôvodcom cnosti, ktorá je v ňom. Pojem nebesá po Konfuciovej smrti začal nadobúdať nejasný zmysel. Pôvodné označenie najvyššieho božstva začalo kolísať medzi ním, mravnou silou a samotným univerzom.

V súvislosti s morálnym aspektom viery a so svedomím veriaceho za zmienku jednoznačne stojí pomerne mladá bahá'istická viera. Jadrom jej učenia je tvrdenie, že cieľom života v tomto fyzickom svete je v maximálnej možnej viere prejaviť také duchovné vlastnosti ako láska, spravodlivosť, trpezlivosť, súcit, múdrosť, čistota a spoľahlivosť. Všetky ľudské bytosti sú schopné prejavovať tieto cnosti a preto sa fyzický svet považuje za dejisko zdokonaľovania, kde úspech možno dosiahnuť nasledovaním učenia jedného zo zakladateľov svetových náboženstiev, ktorí sú duchovnými vychovávateľmi ľudstva.

Nasledovanie učenia niektorého zo zakladateľov svetových náboženstiev tu ale netreba chápať ako nejakú formu duchovenstva, či dokonca náboženského vodcovstva. Bahá'ulláh, zakladateľ bahá'istickej viery, ho priam zakázal, všetci bahá'isti sú totiž nabádaní sami hľadať pravdu prostredníctvom modlitieb, štúdia písem, rozjímania a uvažovania o svojich skúsenostiach.

Pokiaľ ide o otázku prítomnosti utrpenia, bolesti a zla vo svete, bahá'izmus sa odvoláva na slobodnú vôľu človeka a na skutočnosť, že keby bolo všetko konanie človeka vopred dané ako dobré o slobodnej vôli by predsa nemohlo byť ani reči. Svedomie je preto najdôležitejším prvkom ľudstva, pretože len vďaka nemu je človek schopný duchovného pokroku. Len vďaka nemu môže rásť, vďaka nemu sa mu otvárajú brány múdrosti a vďaka nemu sa stáva silným a čistým vo svojom vnútri.

Zaujímavý je tiež fakt existencie bahá'istického Svetového snemu spravodlivosti, ktorý je ich najvyššou administratívnou inštitúciou.

Celý život jedného človeka sa v bahá'istickej viere niekedy opisuje ako púť k Bohu. „Cestou možno človek prechádza skúškami a ťažkosťami, ale tie by sa mali považovať za príležitosti pre pokrok, lebo vrhajú svetlo na nedostatky a ponúkajú možnosť ich zvládnuť“ (Partridge, 2006, str. 424).

Pokiaľ ide o kresťanstvo dalo by sa povedať, že je to náboženstvo s kladným postojom k svetu. Existenciu utrpenia a zla vo svete si toto vierovyznanie vysvetľuje po svojom. Boh stvoril dobrý svet, to len človek podľahol pokušeniu a stal sa hriešnym. Tak vznikla bolesť vo svete, tak vzniklo utrpenie, tak vznikol smútok i žiaľ.

Boh však podľa kresťanov natoľko miloval svet, že aj napriek zhrešeniu človeka zoslal na Zem Ježiša Krista, Spasiteľa, ktorého úprimné prijatie znamená znovuzrodenie hriešnika. Znovuzrodením dochádza k zmytiu prvotného hriechu a započatiu nového cnostného zbožného života podľa božích prikázaní. Nepríjemné udalosti, ktoré človeka na jeho ceste životom postretajú sú okrem toho kresťanmi považované za Boží zámer, za čosi čoho význam je človek schopný pochopiť až s odstupom času.

Judaizmus je náboženstvo, podľa ktorého Boh ovláda celé univerzum, všetky udalosti sú nariadené Bohom. Boh vytvára osud jednotlivcov i národov na základe ich skutkov. Podobne ako kresťanstvo z neho vzišlé i judaizmus hlása, že človek má slobodnú vôľu, môže rozhodovať o svojom konaní, môže konať dobro aj zlo. Ako návod na rozlíšenia dobra a zla zoslal Boh ľuďom Tóru, ktorú však prijal len židovský národ, čím sa stal pre Boha vyvoleným a najviac milovaným. Židovský národ tak uzavrel s Hospodinom zmluvu. Tá si vyžaduje dodržiavanie istých zákonov, z ktorých časť má podľa židovskej etiky platnosť aj pre nežidovské obyvateľstvo.

Dejinným cieľom tohto náboženstva je (podobne ako u mnohých ďalších) dosiahnutie lepšieho stavu sveta, ktorý bude zvestovaný príchodom Hospodinom zoslaného Mesiáša. Po jeho príchode na Zem prestanú vojny a násilnosti. Ľudstvo bude žiť v šťastí a harmónii, Židia sa vrátia do svojej starej vlasti a nenávisť medzi národmi aj jednotlivcami pominie.

Etické povinnosti a ciele veriaceho

    Každý spomedzi všetkých náboženských systémov predostiera svojim prívržencom návody na to ako žiť. Tento návod sa pre veriaceho stáva akýmsi svätým zákonom, dogmou, ktorej cíti, že je potrebné a správne sa držať. Pre veriaceho je takýto zákon (spolu s autoritou boha) zároveň najvyššou mravnou autoritou.

Pri rozhodovaní sa medzi dobrom a zlom, medzi správnym a nesprávnym to už teda nie je svedomie ako také, kto veriacemu diktuje čo robiť, je ním vedomie autority, ktorá jediná najlepšie vie, čo sa má a čo nie. Zároveň sa mu, popri vedomí autoritatívne správneho, núka aj vidina trestu, ktorá ho za neuposlúchnutie určite čaká, keďže boh v takmer každom vierovyznaní je všadeprítomný, všetko vidí, všetko vie a za všetko sa náležite odmeňuje.

Vyzerá to teda tak, že etické zákony náboženstiev majú vo svete skutočne opodstatnené postavenie. Sú pre človeka smerodajné. Sú udržiavateľom morálnej úrovne človeka, úrovne čistoty jeho svedomia. Pýtam sa však, sú nevyhnutné? Bolo by možné rozoznať správne od nesprávneho aj bez božích zákonov, posvätných kníh, či náboženských kázní? Ja si myslím, že áno, myslím si že človek si všetky cnosti nosí v sebe, nech už sú mu dané od koho – či čohokoľvek.

Myslím si, že na to aby človek konal nevyhnutne dobré, musí dobrému rozumieť, musí sa s dobrým stotožniť, musí mať naň dôvod. A ten dôvod musí nájsť sám vo svojom vnútri nemôže mu byť nanútený od niekoho zhora.

Vráťme sa však k náboženstvu a jeho mravným nariadeniam a ustanoveniam.

Zdá sa, že medzi antickými civilizáciami dosiahla najväčšiu úroveň humanizácie civilizácia egyptská. Kult božstiev bol zviazaný so starostlivosťou o chudobných. Na jednom nápise z V. dynastie (r. 2563-2422) prehlasuje istý úradník: „Rozdal som chlieb všetkým hladujúcim z hory Arato a obliekol som nahých“ (Láska, 2010).

Z grécko-rímskeho sveta je nám dochovaný nasledovný úryvok prehovoru bohyne Cnosť: „Kto chce byť pod ochranou bohov, musí mať k nim úctu; kto chce byť milovaný priateľom, musí mu konať dobro; kto chce byť obcou uctievaný, musí jej slúžiť; kto chce byť obdivovaný celým Gréckom, musí mu byť prospešný; kto chce žať z poľa bohatú úrodu, musí sa o ňu starať“ (Láska, 2010).

Xenofón vo svojom diele necháva Izkomacha prehovoriť k svojej mladej žene takto: „Ak nás Boh obdarí deťmi, musíme ich vychovávať ako najlepšie vieme. Lebo je v našom záujme, aby sme si vychovali spolupracovníkov, podporu na staré kolená a aby boli, čo najlepšie“ (Láska, 2010).

Hinduistická morálka je založená na viere v karmu a kolobeh znovuzrodení – sansáru. Hinduisti veria, že po smrti sa človek znova narodí a jeho nový život bude závisieť od činov, ktoré páchal počas predošlého života. Ak človek koná dobré skutky, má to pozitívny vplyv na jeho karmu, ak koná skutky zlé má to vplyv negatívny. Táto viera úzko súvisí aj s kastovým systémom. Hinduisti veria, že do istej kasty sa narodia v dôsledku predchádzajúcej karmy. Na karmu človeka vplýva aj ahinsa – nenásilie a úcta k všetkému živému. Podľa hindskej vierouky násilie ubližuje aj tomu kto ho koná, pretože ovplyvňuje jeho karmu.

Cieľom života každého hinduistu by malo byť dosiahnutie mókše (vymanenie sa z kolobehu znovuzrodení). Tento stav je možné dosiahnuť prostredníctvom jednej z ciest, ktoré sa nazývajú márgy. Jedna z nich je karman márga – cesta skutkov.

Hinduizmus veriacim tiež predostiera štyri legitímne ciele, o ktorých sa verí, že spolu zabezpečujú duchovnú a spoločenskú harmóniu. Sú nimi mókša, dharma, káma (potešenie a túžba) a artha (svetské bohatstvo a úspech). Artha a káma sú považované za správne len pokiaľ sú bezpodmienečne v súlade s dharmou. Artha je správnym cieľom, založeným na snahe úplne zbavenej túžby, hnevu a chamtivosti. Je dôležitá pre správne fungovanie spoločnosti.

Dharma – etika, resp. pravé konanie, mravná povinnosť človeka, nie je rovnaká pre všetkých. Závisí od sociálneho postavenia – od príslušnosti k istej kaste alebo od úrovne, ktorú človek v živote dosiahol. Pri hľadaní vlastnej dharmy môže veriacemu pomôcť guru a náboženské učenie.

Džinistická etika spočíva v princípe triratny, čo sú vlastne „tri klenoty džinizmu“. Tvorí ich dokonalá viera, dokonalé vedenie a správny život. Posledný z klenotov džinizmu, správny život znamená dodržiavanie všetkých sľubov, ktoré skladá každý veriaci. Sú nimi:

1. neubližovať živým tvorom (ahinsá)
2. hovoriť vždy pravdu
3. nekradnúť
4. dodržiavať celibát (u mníchov, u laického džinistu je to byť verný svojmu partnerovi)
5. nevlastniť nijaký majetok (u mníchov, u laického džinistu obmedzenie majetku a bohatstva)

 

    Džinisti veria v karmu a preto si naozaj nedovolia ublížiť ani tomu najmenšiemu tvorovi. V tele akéhokoľvek tvora by totiž mohla byť duša ich zosnulej matky, priateľa, či manžela. Láska a súcit sú pre nich viac než dôležité (Zbavitel, 1964, str.84).

Aj Sikhovia veria v reinkarnáciu a karmový zákon príčiny a následku. Sikhský učiteľ vedie svojich žiakov štyrmi štádiami, ktorými sú ochrana, znalosť, povinnosť a pravda.

Veriaci by sa mali vo svojom živote zamerať na dobrovoľnú a nezištnú pomoc, alebo službu druhým ľuďom, mali by byť čestní, spravodliví, mali by odolávať svetským pokušeniam akými sú túžba, hnev, žiadostivosť, pripútanosť a pýcha. Žitím podľa týchto príkazov dosiahne veriaci stav gursikha a stáva sa džívanmuktom, čo znamená, že sa môže stať oslobodeným a dosiahnuť stav mukti už za života.

Párska etika je zaujímavá. Tak ako si Ohrmazd zvolil vo svojom živote dobro (pravdu) a ako si Ahriman zvolil zlo (lož), tak i ľudia sa majú rozhodnúť medzi týmito dvoma princípmi. Každý človek má možnosť osobnej voľby, na základe ktorej bude potom hodnotený a posudzovaný po smrti.

Pársovia majú svoj život zasvätiť konaniu dobra, pretože tým prispievajú k očiste sveta od démonov. Táto činnosť je v ich každodennom živote prvoradá a preto sa pársizmus hodnotí ako vysoko morálne náboženstvo. „..Má do činenia s dobrým bohom, dobrým stvorením a dobrotou ľudstva. Jeho stúpenci ho často označujú termínom „dobré náboženstvo. Nemá nijakú doktrínu o prvotnom hriechu ani o človeku, ktorý zomiera, aby všetkých spasil. Každý je zodpovedný za svoju časť vo vesmírnom boji a za svoj osud“ (Partridge, 2006, str. 250).

Pársovia vo svojom živote odmietajú Násilie, Chamtivosť a Lož, ctia si božie materiálne i duchovné stvorenie a v rámci párskej morálky sa snažia prežiť svoje životy v šťastí, harmónii a spokojnosti. Tie sú totižto výsledkom Dobra, človek by nemal byť utrápený, či smutný, mal by sa tešiť zo života, pretože na to bol Ohrmazdom stvorený.

Párska viera si nevyžaduje žiadnu askézu, žiadne odriekanie, alebo obmedzovanie sa. Verí sa totiž, že bieda odháňa božské. Pársizmus neuznáva celibát, ľudia by sa mali brať, mať deti, mali by sa však vyhýbať smilstvu. Párs je podnecovaný k čestnému získavaniu bohatstva, o ktoré by sa v znamení konania dobra mal následne podeliť s ostatnými ľuďmi. Charita a dobročinnosť je považovaná za jednu z najvýznamnejších cností človeka a kto ju koná je po smrti náležite odmenený.

Princíp zápasu Ohrmazda s Ahrimanom je ale prítomný v každej sfére života. Všetko odumreté, špinavé, mŕtve, či hnijúce je prejavom dočasného víťazstva síl zla. Preto sa párski veriaci snažia takéto formy znečistenia vždy urýchlene odstrániť a zničiť ich.

Za zlé sú považované odstrihnuté nechty i vlasy (ich strihanie a následné odstraňovanie je spojené s prísnymi rituálnymi zásadami – môže sa to vykonávať len v kúpeľni a ostrihané nechty, či vlasy musia byť následne spláchnuté v záchode, napokon musí byť táto činnosť zakončená celkovou očistou tela v podobe kúpeľa), hnijúce potraviny, prach povysávaný vysávačom, smeti a špina vôbec, akákoľvek ranka, tečúca krv, taktiež neupravenosť je prejavom Zlého. „Ortodoxný párs nikdy nebude piť z cudzieho neumytého pohára, alebo jesť cudzím príborom, lebo sa to považuje za špinavé a rituálne nečisté. Podobne ortodoxný párs sa nikdy neokúpe vo vani, lebo to sa chápe ako váľanie sa vo vlastnej špine“(Partridge, 2006, str.252).

Takéto vnímanie prejavov okolitého sveta vyústilo do enormnej dôležitosti osobnej čistoty každého pársa, párskej domácnosti, či spoločných priestorov párskeho spoločenstva.

Verí sa tiež, že znečistenie opantáva i všetkých sedem Ohrmazdových stvorení a síce vodu, oblohu, zem, oheň, rastliny, zvieratá a človeka. Všetci pravoverní pársovia sú preto zarytými ekológmi, čím bojujú proti Ahrimanovej snahe ovládnuť svet.

Budhistická morálka je podložím budhistickej cesty. Hovorí o vystríhaní sa zla a konaní dobra. Budhisti tiež veria v karmu a zároveň v to, že bez morálnej disciplíny nemožno žiť svätý život. Väčšina budhistov považuje vo svojom živote za ústredné zachovávanie piatich nasledujúcich príkazov:

1. Neubližovať nijakej živej bytosti
2. Nebrať to, čo im nedajú
3. Zdržať sa neodôvodnenej sexuálnej aktivity
4. Zdržať sa falošnej reči
5. Zdržať sa všetkého, čo zastiera alebo otupuje vedomie (drogy, alkohol, atď.)

 

Jedným z piatich hlavných pilierov islamu je zaká (povinnosť dávať almužnu). Muslimovia sú povinní podporovať ľudí, ktorí sú v núdzi, či už sú to siroty, vdovy, chorí alebo žobráci, pričom sa na týchto ľudí pozerajú ako na obete vzišlé z núdze, ktorú priniesol život a preto sa s nimi treba podeliť. Každý Muslim si má veľkosť almužny, ktorú poskytuje, vypočítať individuálne tak, že po odrátaní všetkých životných nákladov svojej rodiny odovzdáva zo zvyšku 2,5% svojich príjmov. Zaká sa považuje za očistu duše. Je prostriedkom odčinenia hriechov spôsobených egocentrizmom ľudských pováh. Je povinná len pre Muslimov, ktorí sami nie sú v núdzi.

Islam sa tiež osobitne zaoberá blahom sirôt. S deťmi sa zaobchádza veľmi starostlivo, láskyplne a zodpovedne. Aj muži, ktorý majú napríklad väčšie oprávnenie požiadať o rozvod sú vieroukou nabádaný k zhovievavosti, súcitu a spravodlivosti k ženám. Smilstvo a cudzoložstvo sú hriechy, na ktoré sa islam pozerá veľmi krivo (Partridge, 2006, str. 388).

O kresťanstve sa často hovorí aj ako o náboženstve lásky. Až sedem z desiatich božích prikázaní sa zaoberá otázkou morálky. Sú nimi:

4. Cti otca svojho i matku svoju!
5. Nezabiješ!
6. Nezosmilníš!
7. Nepokradneš!
8. Nepreriekneš krivého svedectva proti blížnemu svojmu!
9. Nepožiadaš manželku blížneho svojho!
10. Ani nepožiadaš majetku blížneho svojho, ani ničoho, čo jeho je!

(Exodus, 20)

Tiež v modlitbe Otče náš (modlitbe Pána), ktorá je najrozšírenejšou modlitbou kresťanských cirkví, a ktorú Ježiš podľa Biblie naučil svojich učeníkov je prízvukované vystríhanie sa zlého.

„...i neuvoď nás do pokušenia,

ale zbav nás zlého...„

(Mt 6, 13)

V kresťanstve je tiež dôležitý akt odpúšťania. Ježiš Kristus bol prezývaný aj priateľom mýtnikov a hriešnikov. Každý, kto úprimne prijal Boha a krst bol svojich hriechov zbavený.

Judaizmus má rovnako ako kresťanstvo desať Božích prikázaní (mimochodom prijal ich islam). Sú totožné s kresťanským Desatorom, keďže kresťanstvo prebralo od Židov Tóru – celý Starý Zákon, z ktorého Desatoro pochádza.

Okrem Desatora sú v judaizme Bohom vymedzené povinnosti žiť poctivo a spravodlivo rozpracované aj v iných knihách. Žid má napríklad povinnosť dávať almužnu, pri obchodovaní sa strániť vydierania, či netýrať žiadne zviera (Lexikón, 2006, str. 76).

Morálne atribúty bohov jednotlivých náboženstiev

    Božstvá všetkých národov sa odjakživa spravidla vyznačovali takými atribútmi ako je absolútna moc, dokonalosť, láskavosť, či vedomie. Slová ako všemohúci, vševedúci, všadeprítomný, či absolútne dobrý sú v terminológii veriaceho jedny z najviac frekventovaných.

Boh je ideál. Je najvyššia možná dokonalosť, je tým čomu sa snaží priblížiť nielen veriaci, ale aj ateista. Absolútne poznanie, absolútna moc, dokonalosť vo všetkých možných smeroch, absolútna láska.

V Biblii sa píše, že nikto nie je dobrý iba Boh. Čo to znamená pre človeka? Trpké vedomie svojej nedokonalosti a slabosti (aj napriek neustále vynakladanej snahe) alebo útecha v podobe vedomia, že zlo je jednoducho v nás a tak nejaký malý prehrešok z času na čas neuškodí? Boh je ako dozorcom tak i útechou za naše slabosti. Jemu sa spovedáme keď nás trápia výčitky, on je ten koho prosíme o pomoc, keď si nevieme rady, keď nás opantáva strach, či žiaľ.

Podľa Freuda je nám Boh čosi ako otec, niekto ku komu sa utiekame vždy keď sa cítime slabí a zraniteľní. Podľa neho je práve ľudská slabosť tým dôvodom, ktorí núti človeka obracať sa k niekomu veľkému, niekomu kto nás nadovšetko ľúbi, niekomu pri kom sa cítime bezpečne, kto naše slabosti chápe, má pre ne porozumenie, niekomu, komu ide len o naše dobro. Predstava existencie kohosi takého jednoznačne pohládza ľudskú vystrašenú dušu.

Nie sú to predsa dni plné radosti kedy sa človek oduševnene prihovára nejakej vyššej bytosti, sú to dni žiaľu, strachu a bezmocnosti kedy veriaci (a mnohokrát aj neveriaci) spína ruky a dvíha tvár k nebesiam.

Strach a slabosť. Akoby sme neboli schopní sa im sami odvážne postaviť a hrdo im čeliť. Sme zvyknutí vzdávať sa, opúšťať a upadať, kde na dne priepasti kam sa rútime zákonite stojí Boh ochotný podať nám pomocnú ruku.

Predchádzajúce riadky sa vzťahujú predovšetkým na ponímanie Boha židovského, muslimského, či kresťanského. Pokiaľ ide o východné náboženské tie sa k otázke boha ako akejsi najvyššej bytosti stavajú trochu inak.

V nasledujúcich riadkoch sa venujem práve predstavám jednotlivých vyznaní o povahe najvyššej skutočnosti a jej prejavoch.

Hinduisti môžu byť polyteistami, monoteistami, monistami (veriacimi, že všetka realita je vlastne jedna), či dokonca ateistami. Veľa hinduistov verí, že je len jeden boh a je ním brahma, ktoré možno uctievať vo viacerých podobách. Je jasné, že v prípade brahma ponímaného ako boha je nezmyselné zamýšľať sa nad nejakou jeho morálnou vlastnosťou, črtou, či prejavom. Brahma je prejav, brahma „Je“, brahma je nepochopiteľné, nie to ešte popísateľné a označiteľné nejakou vlastnosťou. Brahma nepozná dobré, či zlé, nepozná výčitky svedomia, nemá akosť.

Brahma však hinduista môže uctievať prejavujúce sa v rôznych podobách a často sa chápe v trojakej podobe bohov ako Brahma (Stvoriteľ), Višnu (Udržiavateľ) a Šivu (Ničiteľ).

Týmto bohom sa pripisujú ľudské vlastnosti, spomeniem však len Višnu, pretože práve on je bohom, ktorý je zárukou mravného počínania všetkých ľudí. Spája sa tiež so zachovaním kozmu a udržaním správneho poriadku v ňom. Tiež dbá na dodržiavanie spravodlivosti vo svete. Je preto spätý s pozíciou kráľa a so zachovaním dharmy a najčastejšie je uctievaný vo svojich dvoch vteleniach ako Ráma a Kršna, bohoch bojujúcich proti zlu a zabezpečujúcich fungovanie vesmíru v duchu dharmy. Konkrétne Ráma je uctievaný ako ideálny panovník a obnoviteľ dharmy. Obdobie jeho vlády veriaci oslavujú ako zlaté obdobie spravodlivosti, harmónie a prosperity (Partridge, 2006, str. 148).

Síta, Rámova manželka je napríklad vzorom hinduistickej manželky, vyznačujúcej sa pevnou integritou a odvahou.

Najviac uctievaní avatári (prejavy, vtelenia boha) sú bytosti oplývajúce mnohými ideálmi ľudských cností. Ráma ako zosobnenie spravodlivého panovníka so svedomím čistým ako ranná rosa je morálnym vzorom bytostí slabých, bytostí ktorých morálne povedomie síce môže byť namieste, no väčšinou je ovplyvňované takými ľudským vlastnosťami, akými sú vášne a túžby rodiace všelijaké nie veľmi cnostné myšlienky a činy.

Okrem toho uctievajú niektorí hinduisti množstvo ďalších bohov, jedným z nich je napríklad boh smrti (Jamarádža), ktorý súdi skutky ľudí v posmrtnom putovaní duše.

Hinduisti tiež majú veľa ďalších bohov, z ktorých mnohí oplývajú neetickým konaním príznačným pre ľudí.

Podľa bahá'iskej viery je Boh nekonečná vyššia skutočnosť a preto si ho naša myseľ, obmedzená len na chápanie konečnosti, nedokáže predstaviť. To je dôvod prečo proroci a zakladatelia jednotlivých vierovyznaní vytvorili toľké charakteristiky a predstavy boha, ktoré sú podľa Bahá'ulláha (zakladateľa bahá'izmu) len poodhalením konečných vlastností jedinej vyššej skutočnosti.

Každé zvestovanie však bolo podľa bahá'istov prispôsobené potrebám doby a miesta a každé z nich bolo potrebné pre duchovné napredovanie a spoločenský pokrok ľudstva. Bahá'ulláh tvrdí, že on je posledný z prorokov, pretože dnes je čas, aby sa ľudstvo spojilo do celosvetovej jednoty a naplnilo víziu svetového mieru. Ďalej je teda už len na nás samotných, aby sme konali v rámci našich možností, ktoré si máme každý neustále rozvíjať v zmysle najvyššieho možného poznania a najvyššej etickej skutočnosti. (Partridge, 2006, str. 425)

Kresťanský Boh (Hospodin, Pán) je Láska, absolútna, duchovná, najdokonalejšia, nachádzajúca sa mimo priestoru a času, je stvoriteľ sveta a spasiteľ človeka. Je večný a všadeprítomný. Je všemohúci, preniká poznaním i mocou.

V Bohu sa spájajú v jednote vlastnosti, ktoré ľudia nedokážu spojiť, napríklad spravodlivosť a milosrdenstvo. Je svätý a mravne dokonalý. Je milostivý a spásny. Nie je nedosiahnuteľný. Nikoho neodmieta. To len človek sa vo svojej prirodzenosti považuje za hriešneho, Bohu vzdialeného a preto sa má celej svojej hriešnej prirodzenosti vzdať a prekonať ju a to je podľa kresťanov možné len skrz Božieho Syna Ježiša Krista.

„Ježiš vzal na seba nedokonalosť ľudskej prirodzenosti. Prevzal na seba zodpovednosť za hriechy ľudstva a zmieroval Boha s ľuďmi a ľudí s Bohom“ (Langleyová Myrtle, 1993, str. 55).

Kresťanský Boh je teda milujúci a absolútne dobrý. Je odpúšťajúci: „...a odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame vinníkom svojim..“ (Mt 6, 12), je utišovateľ dobiedzajúceho svedomia, je chápavý ako dobrý priateľ. Napriek tomu však trestá zlých a odmeňuje dobrých.

Judaistický Boh je tiež stvoriteľ, ktorý riadi všetko svoje stvorenie. Je jediný, jeho bytie nie je ohraničené časom. Je netelesný. Je prvý a posledný. Modliť sa možno jedine k Bohu. Boh pozná myšlienky a skutky všetkých ľudí. Je nanajvýš spravodlivý, odmeňuje tých, ktorí dodržiavajú jeho prikázania a trestá tých, ktorí ich prestupujú. Raz sa nepochybne uskutoční príchod Mesiáša, pričom Židia veria, že Boh si ich vyvolil spomedzi všetkých národov sveta a že ním sú a budú milovaní najviac zo všetkých.

Synonymom mena párskeho boha Ahura Mazdu je Dobro. Ahura Mazda (alebo Ohrmazd) je Dobrým pánom sveta, ktorého jedinou túžbou a snahou je zrealizovať svet bez prítomnosti zla. V tom mu ale bráni Ahriman, stelesnenie zla, s ktorým tak Ohrmazd musí neustále zvádzať boj o zachovanie lásky, radosti a šťastia na Zemi.

Toto náboženstvo tiež vytvorilo priestor pre existenciu mnohých božských (Asurovia), či démonických (Daevovia) bytostí, ktoré sú spoločným názvom označované ako Jazata. V knihe Mytológie starověku sa ako najvplyvnejší spomedzi všetkých božských bytostí uvádza boh pravdy Mitra. Má tisíc uší a desaťtisíc očí, spája sa s bohom slnka, je považovaný za darcu života a sily, udržovateľa poriadku a v boji proti zlu má taktiež funkciu zástupcu Ahura Mazdu. Spolu s jeho dvomi spoločníkmi (Sraoša a Rašna) plní Mirta aj funkciu sudcu duší mŕtvych pri moste Činvat. Ďalšími bohmi sú boh víťazstva – Verethranga, boh vetra, alebo búrky Vaju, ktorý oplýva ako životodarnou tak i ničivou silou (Kramer, Mytologie starověku, 1977, str. 285).

 

    Aj islamský Boh je láskavý a milosrdný, je „mocnárom súdneho dňa“ (Korán, súra 1, 3), je Pán všetkého stvorenstva. Milosťou však neobdarúva každého, tí čo blúdia, na tých sa hnevá (Korán, súra 1, 1 – 3).

Podľa muslimskej viery má Boh deväťdesiat deväť mien, ktoré predstavujú jeho početné prívlastky a aspekty. Okrem iného sú nimi súcit a láska, avšak „muslimská teológia si skôr predstavuje Boha, ktorého si treba ctiť, pred ktorým treba mať bázeň a ktorého treba poslúchať“ (Partridge, 2006, str. 372).

V zjaveniach sa okrem toho sám Muhammad, prorok Boží, spomína ako ten, kto varuje hriešnikov pred Božím trestom a kto má v záujme riešiť neblahú nespravodlivú a nemravnú situáciu vtedajšieho sveta.

Budhizmus vo svojej podstate nepozná vieru v nijakého boha. Siddharta učil, že každý človek si schopnosť dosiahnuť spásu a osvietenie nosí v sebe, a že k jej zrealizovaniu nie je potrebná viera v nijakú vyššiu bytosť.

V knihe Lexikón svetových náboženstiev sa ale píše: „Aj keď u Budhu viera v boha nezohráva žiadnu úlohu, nepopiera existenciu bohov. Nemajú však pre neho taký význam, ktorý by pripisoval k spáse. Podľa Budhovho chápania sveta, bohovia sami potrebujú ešte osvietenie, pretože oni sami sú iba časťou večného kolobehu vzniku a zániku. Priveľmi lipnú na pozemských radostiach a preto nie sú vyslobodení. Niečo podobné sa nachádza v hinduizme“ (Lexikón, 2006, str. 288).

Takáto interpretácia bohov je napríklad z hľadiska západného poňatia božstva absolútne neprijateľná. Kým v kresťanstve, islame, či judaizme je Boh synonymom absolútnej dokonalosti, vo východných tradíciách, ako to máme možnosť vidieť u budhizmu, hinduizmu a pod. (napríklad aj Egypťania, antickí Gréci, či Rimania mali vo svojich náboženských predstavách poľudštených bohov s rôznymi ľudskými nedokonalosťami a neetickými vlastnosťami), sú možnosti a schopnosti bohov veľakrát kladené na rovnakú úroveň na akej sa nachádzajú schopnosti a možnosti človeka.

V priebehu času sa ale aj v budhizme stali rôzni bohovia predmetom duchovnej podpory ľudí a sprostredkovávateľmi spásy. „Na nich sa ľudia mohli obrátiť, keď hľadali pomoc a podporu“ (Lexikón, 2006, str. 288).

Tiež Budha bol spočiatku považovaný len za veľmi mimoriadneho človeka, no v priebehu rokov sa i on stal pre ľudí objektom pomoci a útechy, objektom, ku ktorému sa veriaci utiekajú a modlia.

Za démonov sa napríklad v budhizme považujú rôzne vrstvy podvedomia, ktoré nútia človeka konať nesprávne veci a ktoré mu tak bránia v ceste za vyslobodením (Lexikón, 2006, str.289).

Posmrtný život a spása

    Myšlienka existencie posmrtného života je najsilnejšou a najvplyvnejšou zbraňou v rukách šíriteľov a presadzovateľov jednotlivých náboženstiev. Hrozba posmrtných útrap ako večného trestu za bezbožnosť dokáže priviesť k pochybnostiam aj toho najzaritejšieho ateistu. Naopak, odmena v podobe kráľovstva nebeského, raja plného čistých panien, či blaženého budúceho života vyvierajúceho z dobrých karmických zásluh je lákavá.

Človek vždy cíti keď robí niečo nesprávne, nemravné, niečo s čím sa jeho svedomie nedokáže stotožniť. Väčšinou mu však takýto čin prináša nejaké potešenie, úžitok, naplnenie túžby, či spôsobenie radosti. V prípade, že mu zaň nehrozí nijaký vonkajší trest, že sa naň nevzťahuje právny zákonník a zároveň nie je sledovaný nijakými očami, ktoré by mu na základe morálnych nepísaných zákonov priniesli spoločenské odsúdenie, má k uskutočneniu tohto činu doslova voľné ruky. Jedinou zábranou je mu potom svedomie.

Nie vždy a nie všetci však zakaždým počúvneme hlas svojho svedomia. Zlý skutok nám, po v náš prospech prifarbenom odôvodnení, nemusí pripadať až taký zlý a okrem toho, svedomie je utíšiteľné. Dnes, koniec koncov tak ako i včera, mnohým ľuďom chýba česť. Človek veľakrát nekoná morálne správne preto, že to tak cíti, ale preto, že sa niekto díva, že sú na to zákony, alebo, v krajnom prípade, tak nekoná vôbec.

Tu prichádza na scénu boh, konkrétne vedomie jeho všadeprítomnosti (prípadne neúprosnosti zákonov karmy). Boh sa javí ako ideálny dozorca, strážca poriadku vo svete, udržiavateľ dobrých mravov. Vďaka jeho všadeprítomnosti si človek dvakrát premyslí, či „smie alebo nie“, vďaka božiemu pohľadu, či neblahým karmických následkom, ktoré môže daný skutok spôsobiť sa hlas svedomia stáva silnejší a nekompromisnejší.

Človek sa bojí trestu. To vedel každý z prorokov svetových náboženstiev, to vedel každý kto vytváral a šíril náboženské povedomie vo svojej vlasti. Súd, karma, peklo, či raj sú farbisto opísané javy, ktoré majú človeka priviesť na prorokmi vydláždené chodníčky.

Tešíme sa na život v raji, alebo sa viac bojíme predstavy pekla? Myslím, že práve vidina pekla, či strach z karmického trestu je to, čo robí mnohých veriacich veriacimi. Pravdaže, sú ľudia, ktorí uverili z úprimného srdca a z presvedčenia ale percento veriacich z dôvodu obáv a strachu je podľa mňa vysoké.

Mravné konanie teda vo veľkej miere vyviera zo strachu. Zo strachu z právneho postihnutia, výčitiek svedomia, spoločenského odsúdenia a v značnej miere aj zo strachu z nekompromisného trestu v podobe božieho súdu, pekla, či zákonov karmy.

Jednotlivé náboženstvá ponúkajú farbisté opisy súdov, pekiel, rajov, karmických trestov a života po smrti fyzického tela vôbec. Práve im venujem nasledovné riadky.

Je známe, že už starí Egypťania verili, že žiť dobrý život znamená zaistenie si bezpečného prechodu na druhý svet.

John Ruffle v knihe Viery a vyznania píše: „Existuje veľa zobrazení scény súdu, na ktorej sa váži srdce zosnulého človeka, pričom závažím je pierko, predstavujúce pravdu. Výsledok zaznamenáva pisár bohov Thowt za prítomnosti Usira a tí, ktorí neprejdú, sú navždy zničení. Avšak tento súd nebol veľkou pohnútkou k zbožnosti, lebo jeho výsledok sa dal ovplyvniť správnym odriekaním zaklínadla, v ktorom človek poprel, že by niekedy spáchal nejaké hriechy“ (Partridge, 2006, str. 70).

Hinduistické predstavy o posmrtnom živote sú zložité. Väčšina hinduistov verí, že sa znovu narodia v inom tele podľa svojej karmy. Avšak mókšu (spásu, alebo najvyššie duchovné naplnenie) možno chápať rozlične: ako konečné spojenie s brahma, ako dokonale blažený stav, ako spoločenstvo s bohom, ako vyslobodenie v nejakej nebeskej ríši alebo v raji. Okrem toho existujú aj mnohé ľudové predstavy o ceste duše po smrti, o množstve nebies a pekiel a o úlohe, už spomínaného boha smrti (Jamarádžu) ako sudcu (Partridge, 2006, str. 152).

Do popredia u hinduistov vystupuje koncepcia karmy a sansáry. Doasiahnutie spásy, alebo mókše, ktorú je možné dosiahnuť tromi cestami, džňána, karma a bhakti jógou je úpenlivou snahou každého ortodoxného hinduistu. Takáto spása sa však zásadne líši od kresťanského poňatia spásy a to najmä preto, že: „upanišádový význam tohto pojmu má celkom nemesianistický charakter“ (Hajko, 2008, str. 40).

Hinduizmu je vlastná aj predstava neba a pekla, ktoré, na rozdiel od kresťanstva, judaizmu či islamu, nie sú večné. Nebo a peklo sú súčasťou májá (ilúzia sveta) a ako také nemajú večné trvanie. Peklo je obydlím démonov, v nebi zas žijú bohovia (Lexikón, 2006, str. 218).

„To, že pojmy nebo a peklo nie sú neznáme ani hinduizmu je vidieť na príbehu spravodlivého kráľa Vipaščita, ktorý keď zomrel za svoj cnostný a správny život dostal 1000 rokov pobytu v nebi a jeden deň v pekle za drobný prehrešok (zanedbal jeden plodný deň svojej manželky a nespal s ňou). Ale keď videl utrpenie v pekle, jeho súcit mu nedovolil ísť a užívať si v nebi. Rozdal svoje zásluhy, za ktoré si zaslúžil nebo, aby aspoň trocha skrátil tresty nešťastníkom v pekle, i keď tým sám stratil nárok na rajské slasti (Adamcová – Kudáková, I. 2005).

Aj ďalšie, prevažne ľudové tradície hovoria o tom, že uvoľnenie duše pre nový pozemský život nie je jednoduché. Podmienkou je napr. spálenie tela mŕtveho, pretože len tak môže duša mŕtveho predstúpiť pred kráľa Dharmy, ktorý jej na základe predošlých skutkov nadelí ďalší pobyt, buď v jednom z mnohých nebies, alebo ešte početnejších pekiel. Keďže žiadny človek nemá len dobré, či zlé skutky, tak je to zvyčajne kombinácia.

Pobyt v nebi a pekle, namiesto okamžitého znovuzrodenia a odovzdanie svojich karmanov iným osobám však nie je pre hinduistické texty veľmi obvyklý.

Aj džinisti veria v kolobeh života, založený na ustavične sa opakujúcom procese narodenia, smrti a znovuzrodenia jednotlivých bytostí. Tento kolobeh je pre dušu utrpením a zmyslom života by malo byť uvedomenie si jej pravej povahy a na základe následného žitia podľa morálnych noriem postupné vymanenie sa zo zajatia sansáry. Toto zajatie, rovnako ako u hinduizmu, je spôsobené vplyvom karmy. Christopher Partridge, autor knihy Viery a vyznania, opisuje karmu ako fyzickú hmotu, ktorá preniká celým vesmírom, ale je taká jemná, že je nevnímateľná. Zbavuje dušu jej vlastnej podstaty, zachytáva ju v sansáre a bráni jej tak v dosiahnutí stavu vyššej existencie (Partridge, 2006, str. 173).

Podľa džinizmu existuje osem rôznych druhov karmy, z ktorých štyri sú zhubné a štyri nezhubné. Richard Waterstone ich vo svojej knihe Duchovní svět Indie popisuje nasledovne: „Móhaníja zaslepuje a púta dušu ku klamným ideám, džňánávaraníja bráni poznaniu a navodzuje duševné a duchovné zmätenie, daršanávaraníja zatemňuje vnímanie a vieru a antarája viaže energiu duše a bráni jej vo vývoji. Ďalšími štyrmi karmami sú védaníja ovplyvňujúca pocity šťastia a smútku, námakarma stanovujúca charakter budúcich inkarnácií jedinca, ájukharma určujúca dĺžku jeho životov a gótrakarma rozhodujúca o jeho rodovom zaradení a spoločenskom postavení“ (Waterstone, 1996, str. 44).

Naša duša vytvára energiu, ktorá na karmu pôsobí ako magnet. Pripútava ňou k sebe v priestore sa pohybujúcu karmu a tá následne vytvorí akúsi clonu zabraňujúcu poznať duši jej pravú povahu. Prekrýva jej pôvodnú vševedúcnosť a dobrotu a vyvoláva vášne. Dušou vytvorené energia spočíva v našich fyzických, psychických (zaujímavé je, že napríklad aj v poznávaní), či verbálnych úkonoch. „Sebecké, neopatrné a kruté skutky zatemňujú dušu, ale ohľaduplné a dobré ju zasa môžu rozjasniť“ (Langleyová, 1993, str. 41).

Podľa džinistickej vierouky je na naviazanie karmy na dušu ďalej potrebná prítomnosť kašáje. Kašája znamená „vášeň“ a zahŕňa v sebe pocity chamtivosti, hnevu, klamu a pýchy. Vzniká pri reakcii duše na pripútanosť, ktorá sa prejavuje buď priťahovaním alebo odporom k určitej svetskej udalosti, či veci. Na dušu naviazaná karma potom prostredníctvom nej vytvára energiu (najčastejšie skutkom akým bola sama pripútaná), a tým pripútava k duši stále viac karmy. Postupom času dozrieva a vytvára akýsi účinok až napokon prirodzene odpadne.

Aj napriek tomu, že karma niekedy produkuje príjemné pocity, pravoverný džinista ju nikdy nepovažuje za dobrú. Jeho cieľom je zbaviť sa jej a ukončiť tak neustály kolobeh rodenia sa a smrti. Je to však veľmi náročný proces, pretože pri každom novom zrodení sa, ktorého zmyslom je zbaviť sa v predchádzajúcom živote nahromadenej karmy sa na dušu súčasne hromadí karma nová. V najstaršom džinistickom učení sa však hovorí o možnosti vyslobodenia duše z kolobehu inkarnácií pri veľmi tvrdej askéze. Egon Bondy o nej v knihe Indická filosofie hovorí takto: „...dobrovoľnou a usilovnou askézou je jemne hmotná karma v duši urýchlene privádzaná k „dozretiu“ a môže byť odčinená. Potom duša vystúpi k najvyššiemu bodu vesmírneho priestoru a tam zotrvá v stave večnej blaženosti“ (Bondy, 1991, str. 3).

Od karmy oslobodená duša sa nazýva arhat a vyznačuje sa vševedúcnosťou a absolútnou blaženosťou. Oplývali ňou práve džinovia (arhati), ktorých zmyslom života po oslobodení duše bolo poslanie náboženských učiteľov. Ich duše boli oslobodené od akéhokoľvek ďalšieho svetského vtelenia a po zbavení sa svojej telesnej schránky (adžívy) dosiahli stav absolútnej čistoty a dokonalosti – mókšu.

Cesta k mókši vedie cez štrnásť štádií čistoty, ktoré sa nazývajú gunasthány. Christopher Partridge opisuje proces ako sa džinista absolvovaním každého štádia guanasthány dostáva bližšie k stavu dokonalosti duše. Veľmi dôležitým je napríklad štvrté štádium, v ktorom duša veriaceho dosahuje pravý vhľad (samjakdaršan), v piatom sa skladajú laické sľuby (anuvraty), v šiestom mníšske sľuby (mahávraty). V trinástom štádiu rozptýlením zlej karmy duša dosiahne vševedúcnosť. Posledná guanasthána súvisí s procesom smrti, karma spätá so všetkým telesným je odbúraná a duša sa dostáva do fázy vyslobodenia – mókše (Partridge, 2006, str. 175).

Duša, ktorá dosiahla mókšu sa vymaňuje spod pôsobenia pozemských vplyvov, neprebýva už v žiadnom fyzickom tele ale existuje v stave absolútnej blaženosti a vševedúckosti v najvyššej sfére vesmíru. Nazýva sa siddha a predstavuje vrcholný stav existencie náboženského učenia džinizmu.

V súčasnej kozmickej ére je podľa džinistov nemožné dostať sa v ceste za mókšou ďalej ako za siedmu guanasthánu. Súvisí to so štruktúrou a mechanizmom džinistického kozmu, ktorý nespočíva vo viere vo všemocné najvyššie bytie, vo viere v Boha vládcu alebo tvorcu, ale vo viere vo večný vesmír riadený prírodnými zákonmi. Tento vesmír nevzniká a nezaniká. Je večný ale nie nemenný, pretože prechádza nekonečnou sériou kozmických cyklov, v ktorých sa strieda šesť fáz vzostupu so šiestimi fázami zostupu. Počas obdobia vzostupu sa svet stáva duchovnejším a ľudské utrpenie sa zmenšuje. Naopak počas obdobia zostupu sa utrpenie ľudí zväčšuje a duchovná čistota upadá.

Džinisti veria, že počas každého jedného cyklu budú v spoločnosti pôsobiť dvadsiati štyria džinovia, ktorí sa rodia a kážu počas tretej a štvrtej fázy cyklu a len vtedy je možné dosiahnuť už spomínanú mókšu. Počas ostatných fáz je totiž ľudstvo „v takej fáze utrpenia, že nevie prijať možnosť vyslobodenia, alebo v takom stave spokojnosti, že si potrebu vyslobodenia neuvedomuje (Partridge, 2006, str. 176).

Sikhovia veria v reinkarnáciu (avagaun) v rámci ľudského pokolenia. Boh dal každému človeku slobodnú vôľu rozhodnúť sa ako prežije a čomu zasvätí svoj život. To ako sa človek rozhodne potom ovplyvní ďalšiu existenciu jeho duše. Tá sa po smrti človeka buď pretransformuje do tela nového, alebo sa vymaní z kolobehu reinkarnácií a môže sa „pripojiť k spoločnosti svätcov pri ich večnom spievaní chvál na dvore Nesmrteľnej bytosti“ (Partridge, 2006, str. 219). Duša je teda podľa sikhov nesmrteľná a zmyslom života každého sikha by mala byť snaha o dosiahnutie duchovného vyslobodenia – mukti. To potom vedie k splynutiu s Najvyššou dušou (Parmátmanom).

Podľa Mircea Eliadeho „k získaniu spásy je potrebné mať guru, opakovať v mysli božské Meno, spievať hymny a združovať sa so svätými mužmi (Eliade, 1993, str. 89). Pre získanie spásy sikhizmus nehlása asketizmus ani iné týranie tela, či ducha, dokonca nevyžaduje ani praktizovanie žiadnych zložitých rituálov. Na popredné miesto sa kladie život v cnosti, zavrhnutie nerestí a hriechu. Cnostný život však ešte nie je zárukou spásy, Nának hlása „nevyhnutnosť vnútornej transformácie prostredníctvom počúvania hlasu Pravého guru vo svojom srdci a meditovanie s láskou o Božom mene (Partridge, 200,. str. 218).

V Ádi Granthe (1245), posvätnej knihe sikhov označovanej tiež za jedného z guru sa o nebi a pekle píše nasledovné: „Nech skutky sú pôdou, zasiatím Božieho Slova; nech Pravda je vodou, ktorú denne používate, nech viera je úrodou, ktorú pestujete na svojom poli, lebo tak sa naučíte o nebi aj o pekle“ (Partridge, 2006, str. 225).

Podľa pársov, cesta, akú si človek zvolí vo svojom svetskom živote, ho po smrti zavedie náležitým smerom buď do neba, alebo do pekla. Pársovia, ktorí celý svoj život prežili v duchu náboženskej vierouky a zasvätili svoje životy konaniu dobra, pravdy a boja proti Zlému, sa v procese prvotného súdu dostanú do neba. Naopak tí, ktorých životy boli odžité v znamení Zla budú odsúdení a poputujú do pekla.

Eliade v Dějinách náboženského myšlení vykresľuje spôsob putovania a súdenia duší. Pársovia veria, že každý jednotlivec čelí po smrti dvom súdom.

Prvotný súd je súdom duchovnej stránky človeka a nastáva tri dni po oddelení duše od tela. Tá putuje na miesto Mosta rozdelení Činvat, pričom keď naň dorazí je už rozhodnuté, či jej ďalšie kroky povedú na miesto svetla a šťastia, alebo na miesto tmy a hrôzy. Duša každého mŕtveho sa stretáva so svojim vlastným Ja, ktoré je akýmsi obrazom jeho života na zemi.

Dobrým pársom sa zjavuje obraz krásnej mladej panny, ktorá velebí dušu za to, že ju učinila takou aká je. Následne prekročí most Činvat (ktorý sa pod nohami spravodlivých rozširuje) a prekoná tri nebeské sféry: hviezdy, zodpovedajúce dobrým myšlienkam; mesiac, zodpovedajúci dobrým rečiam a slnko zodpovedajúce dobrým skutkom; až napokon dosahuje Kráľovstvo nekonečných svetiel – raj.

Naproti tomu duše zlých pársov sa stretávajú so svojím Ja, ktoré má podobu starej ohyzdnej ženy a keď sa pokúsia prejsť mostom Činvat (zužujúcom sa pod bezbožnými nohami) padajú, prechádzajúc tromi peklami zlých myšlienok, slov a činov, dole do pekla. Tam končia v prítomnosti Ahrimana a iných zlých démonov (Eliade, 1995, str. 308).

Peklo je však v párskom myslení ponímané ako čosi dočasné, má funkciu len akéhosi nápravného zariadenia zlých duší. Duša je v ňom trestaná za zlé skutky, ktoré páchala vo svetskom živote, pričom jej trest je založený práve na týchto jej činoch. „...takže krutý vládca, ktorý mučí alebo trápi hladom svoj ľud, sám v pekle podstúpi mučenie a trápenie hladom“ (Partridge, 2006, str. 249). Každá duša má ale nádej na spasenie, ktoré je silným religióznym prvkom.

Dôvodom existencie pekla je náprava duše, ktorá žila v rozpore so svojou pravou povahou. Tú však nemožno nikdy úplne zničiť, pretože bola stvorená Ohrmazdom a to, že si vďaka slobodnej vôli zvolila cestu zla, bola len jej dočasná chyba. Na úrovni pekla je preto táto chyba odčinená a po pretransformovaní jej dočasnej zlej povahy môže nastať druhý súd.

Druhý súd je súdom tela. Je spojený s príchodom tretieho spasiteľa Sáosjanta, so vzkriesením všetkých duší a s predstavou obnovenia „raja na zemi“. Sáosjant v poslednej veľkej bitke Dobra so Zlom porazí Ahrimana, čím je definitívne zažehnaná prítomnosť Zla vo svete. Mŕtve telá sa spoja so svojimi dušami a nastane posledný súd. Ten je rovnaký pre duše prebývajúce v nebi i pre duše naprávajúce sa v pekle. Spočíva v trojdňovej skúške roztaveným olovom, ktorá je finálnym trestom pre zavrhnuté duše, pričom dušiam spaseným nespôsobuje vôbec žiadne utrpenie. Nasleduje vzkriesenie tiel tých duší, ktoré obstáli v skúške. Sáosjant im pripraví nápoj nesmrteľnosti – biely hóm (haoma), čím im navždy zaručí nikdy sa nekončiaci šťastný život v raji.

Tradičný judaizmus hlása, že na konci času Boh zošle spasiteľa, aby vykúpil jeho ľud a uviedol ho do mesiánskeho veku. V Písme sa táto postava opisuje mnohorako. „Podľa babylonského Talmudu nastane mesiánsky vek na zemi po období úpadku a katastrof a vyústi v dokonalé splnenie každého ľudského želania. Na Zemi bude vládnuť mier, Jeruzalem bude opäť vybudovaný a koncom tejto éry nastane zmŕtvychvstanie, mŕtvi sa spoja so svojimi dušami a príde posledný súd celého ľudstva. Tí, čo budú uznaní za poctivých vstúpia do raja, a tí, ktorí budú uznaní za zlých, budú odsúdení na večné zatratenie v pekle“ (Partridge, 2006, 289).

Veľmi intenzívne rozoberá otázku posmrtného života islam. V Koráne sa spomína niekoľko znamení ohlasujúcich súdny deň. Patrí k nim nárast hriešnosti vo svete, rozšírenie neposlušnosti voči rodičovskej autorite a neúcta k starším, nárast zhýralosti, zvýšenie počtu žien v porovnaní s mužmi a nástup neschopných ľudí nízkeho spoločenského postavenia do vedúcich pozícií (Partridge, 2006, str. 375).

V súdny deň budú všetci ľudia súdení z dvoch hľadísk – podľa svojej pravej viery a podľa svojich dobrých skutkov. Dobré skutky sú spolu s úprimnosťou ich pokánia, merané podľa intenzity zachovávania Božieho zákona.

O všetkom rozhoduje Boh, píše sa v Koráne. „Veriaci budú v pravej ruke držať knihu so záznamami o skutkoch vo svojom živote, kým neveriaci budú knihu svojich skutkov držať v ľavej ruke. Skutky každého budú odvážené“ (Partridge, 2006, str. 375).

Nebude prijaté nijaké pokánie v poslednej chvíli. „A pokánie, nie je pre tých čo stále konajú zlé skutky, a až keď k niektorému z nich príde smrť, povie: Teraz sa budem určite kajať, ani pre tých, ktorí zomrú ako neveriaci. Pre týchto sme pripravili bolestivý trest“ (Korán, súra 4, 18).

Islam priam ukážkovo narába so strachom. Hrôzostrašné opisy pekla môžu o na muslimskú vieru obrátiť každého viac bojazlivého inoverca. Peklo je totiž miestom veľkého trýznenia ohňom a vriacou vodou, kde trpiacim obárajú kožu, ktorá sa potom obnoví, aby ju mohli nanovo obariť. Strom Zakkúm rodí zhnité ovocie a prekliaty ho musia jesť. „...strom Zakkúm? Veruže sme ho stvorili, aby sme trápili nepoctivých. Je to strom, ktorý rastie naspodku pekla; jeho plody sú ako hlavy hadov. Celkom naisto ich budú jesť a naplnia si nimi bruchá. Potom sa celkom naisto budú musieť napiť zo zmesi pripravenej vo vriacej vode. Potom sa celkom naisto vrátia do pekla“ (súra 37, 62 – 68).

Naopak, ak si niekto v súdny deň nakloní Boha dobrými skutkami, pravou vierou a úprimným pokáním za hriechy, odmenou mu bude nebo, ktoré je miestom večnej blaženosti a pripomína záhradu s riekami, kobercami, vankúšmi, ovocím a nevinnými pannami (Partridge, 2006, str. 375).

Podľa bahá'istickej viery ľudstvo dozrieva a pojmy ako satan, nebo, či peklo a obrady ako spoveď či odpúšťanie hriechov kňazmi sa teraz stávajú nepotrebné. Nebo a peklo, ktoré sú predmetom úvah viacerých náboženských systémov sú len metaforami pre stav bytia blízko alebo ďaleko od Boha. Podľa toho môže byť človek v nebi alebo v pekle už za života.

Na druhej strane ale bahá'ici veria, že človeka po smrti nečaká len neúprosný rozklad fyzického tela, existencia života pokračuje aj po smrti a to „v podobe duchovnej bytosti (duše), ktorá v nasledovných duchovných svetoch robí ďalšie duchovné pokroky smerom ku konečnému cieľu splynutia s Bohom“. (Partridge, 2006, str. 425)

V tomto fyzickom svete sa teda rozvíjaním duchovných vlastností, ktorých význam oceníme až po smrti, pripravujeme na ďalší svet. Rovnako bahá'ici pristupujú aj k fenomén spásy. Spása pre nich nie je stavom, ktorý človek dosiahne, alebo nie, spása je procesom, ktorý začína narodením a pokračuje po smrti a iba Boh vie, kde ktorá ľudská bytosť s týmto procesom začala a kde s ním skončí.

Kresťania veria, že smrť nie je dielom Boha a Boh nemá potešenie z toho, že hynú živí. Smrť odporuje plánom Boha Stvoriteľa a je následkom odvrátenia sa človeka od Boha – darcu života. V Biblii stojí:

„Pán hľadí z neba a vidí všetkých ľudí“

(Žalm 33, 13; 15).

Kresťanstvo rozlišuje dve formy života po smrti, jedna je radosť a naplnenie, druhá je prázdnota a bezútešnosť.

Radosť a naplnenie, alebo nebo, či raj je prístupné každému človeku. Každý ho môže dosiahnuť svojim cnostným životom a prijatím Krista za svojho Spasiteľa.

„V živote každého človeka existujú okamžiky vnútorného šťastia; pocity harmónie, bezpečia, slobody, poznania, istoty, sily, pokoja, radosti, lásky atď. Toto všetko je iba predtuchou toho, čo to znamená byť v nebi, žiť navždy život v plnosti. Takto tušíme niečo z

 

tajomstva, pre ktoré sme stvorení, ku ktorému môžeme dôjsť, a ktoré sa nám otvára. Tajomstvo novej formy života“ (Aký je život, 2010).

„Čo oko nevidelo a čo ucho nepočulo, čo človeku ani na um neprišlo, pripravil Boh tým, ktorí ho milujú...“

(1Kor 2,9)

„Naopak peklo je stav večného zúfalstva, nenaplnenia, osamotenosti a nenávisti. Človek sa do neho dostane vlastným pričinením: skutkami a uzatváraním sa do seba hovoriac Bohu: „Ja ťa nepotrebujem, vystačím si sám!“ Kresťanské peklo je dôsledok odmietnutia Boha, Krista a lásky“ (Aký je život, 2010).

Ježiš Kristus hovorí: „Verte vo mňa! Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrel“ (Ján, 11,25).

Vzkriesený Kristus je pre kresťanov základom a zdrojom budúceho vzkriesenia človeka. Kristus vstal z mŕtvych "ako prvý z tých, ktorí zosnuli... Skrz spojenie s Adamom všetci prepadli smrti, ale skrz spojenie s Kristom všetci budú povolaní k životu" (1 Kor 15,20-22).

Budhisti tiež zdôrazňujú, že život po smrti pokračuje, no táto skutočnosť nie je najvyšším stavom ich náboženskej praxe. Najčastejšie používaným termínom v súvislosti s posmrtným životom je u nich „znovuzrodenie“. Väčšina budhistov ho uprednostňuje pred pojmom „reinkarnácia“, pretože neveria že existuje nemeniaca sa duša, ktorá by sa reinkarnovala. Podľa nich je život založený na neustále sa meniacom procese príčiny a následku.

Budhisti veria, že smrť kontinuálne vedie k znovuzrodeniu po znovuzrodení, kým sa nevykorení chamtivosť, nenávisť a klam. U théravádskych budhistov sa človek môže znovuzrodiť do ktorejkoľvek z piatich ríš. Sú nimi ríša pekiel, ríša zvieracieho sveta, ríša hladných duchov, ríša ľudí a ríša bohov. Mahájánski budhisti majú ešte ďalšiu nebeskú ríšu – ríšu polobohov. Každá ríša sa spája s určitou emóciou a charakterom. Sú to vlastne stavy mysle a bytia. Ten, kto žije v pazúroch nenávisti a hnevu, je teda v istom zmysle už v ríši pekelnej.

Cieľom budhistickej cesty je dostať sa mimo všetky tieto ríše dosiahnutím stavu nirvány a to prostredníctvom vykorenenia chamtivosti, nenávisti a klamu. Niektorí z budhistov to považujú za nemožný bezprostredný cieľ. Pre nich je dostatočným cieľom znovuzrodenie sa v nebeskej ríši pomocou dodržiavania piatich predpisov a rozvíjania láskavej prívetivosti. Iní trvajú na tom, že nirvánu je možné dosiahnuť už v tomto živote. Nirvána je pre budhistu najvyšší etický cieľ no je to aj stav mimo všetkých etických konštruktov. Definovaná je múdrosťou a súcitom, ale je mimo všetkého, čo môže neosvietená osoba pochopiť. Je to absolútna bezpečnosť a blaženosť. Je to vyslobodenie, koniec utrpenia a znovuzrodení. „Čo sa stane po smrti s tými, ktorí nirvánu dosiahli ostáva otvorené. V textoch sa hovorí, že sa to nedá vyjadriť ľudským jazykom“ (Partridge, 2006, str. 203).

Zmývanie hriechov

    Každý z nás určite urobil v živote niečo na čo nie je práve najpyšnejší, niečo, čo by si najradšej vymazal zo spomienok, svedomia, niečo na čo by najradšej zabudol. Výčitky svedomia dokážu človeku poriadne znepríjemniť život. Čím horší skutok človek spáchal, čím ťažší hriech mu visí nad hlavou, tým viac je pre neho predstava absolútneho odstránenia tohto hriechu atraktívna.

Vo väčšine náboženských systémov existuje fenomén zmývania hriechov. Môže sa uskutočniť buď prostredníctvom modlitby, alebo vďaka absolvovaniu púte, rituálu, alebo rozhovorom s bohom. Taktiež niektoré náboženské sviatky sú ideálnou príležitosťou na spytovanie si svedomia. Hriech možno odstrániť krstom, dopracovaním sa do stavu mimo etického rozmeru všetkého bytia (stotožnením svojho individuálneho ja s vyšším bytím), spoveďou, vykúpením, či úprimným oľutovaním svojich nemravných skutkov.

Na spôsob, akým jednotlivé náboženstvá pristupujú k fenoménu hriechu a k otázke jeho odstránenia sa snažím poukázať v tejto kapitole.

V hinduizme existuje veľmi zaujímavá teória absolútneho odstránenia viny za nemravné konanie, či myslenie prostredníctvom dosiahnutia mókše, alebo zjednotenia átmana s brahma. Pre človeka, ktorému by sa podarilo do tohto stavu dostať by okamžite prestalo existovať všetko dobré i zlé, prestalo by pre neho existovať svedomie, nepotreboval by sa viac omývať v nijakej posvätnej rieke, nepotreboval by sa viac klaňať nijakému bohu, vykonávať púte, či rituály.

Je to akoby človek pochopil, že dobré ani zlé neexistuje, že neexistuje ani svedomie, že existuje už len vedomie správneho. Po splynutí átmana s brahma človek už len koná najlepšie ako vie a nech koná akokoľvek vždy je to správne. Takýto muž už nepotrebuje Rámu, žena nepotrebuje Situ na to, aby vedela čo je správne. Lebo to už vie. Správne nie je nič a aj tak je ním všetko, skutok, každá myšlienka, každý krok.

Morálka je teda len niečím čo udáva hranice nevedomosti, niečím čo vypĺňa jej prázdnotu, je vodítkom, stará sa aby veci kozmu ostali pod kontrolou, je to akási dočasná zápletka pokiaľ sa nevyznáme v skutočnej povahe sveta, pokiaľ sa nám nedostane mókše.

Svedomie je potom mechanizmus, ktorého úlohou je udržať človeka v medziach prijateľných pre život tu na zemi, a to pokiaľ sa mu nedostane poznania, pokiaľ sa nedopracuje k mókši. A keďže vnímanie človeka je značne obmedzené na diktát jeho ega, pretrváva tento mechanizmus po dlhé roky, až kým karma, zbožnosť, či myseľ človeka nedosiahne svoj vrchol.

Popri teórii mókše poznajú hinduisti aj mnohé ďalšie spôsoby akými duševnej očisty, pričom za všetky možno spomenúť napríklad kúpanie sa v posvätnej rieke Ganga vo Váransí v Indii. To im má zabezpečiť zmytie všetkých hriešnych skutkov, ktoré by, ak by neboli rituálne zmyté, mohli hrubo znečistiť ich karmu a uvrhnúť ich tak do nepriazne osudu.

Aj džinisti poznajú rôzne techniky zbavovania sa hriechov a utišovania výčitiek svojho svedomia. Zaujímavým spôsobom je napríklad slávenie sviatku Parjušan (u švétambraských džinistov, Parjušanu zodpovedajúci sviatok digambarských džinistov je Dašalakšanaparvan, alebo Sviatok desiatich náboženských kvalít). Je to sviatok, ktorým uzatvárajú koniec starého roka. V posledný deň tohto sviatku džinisti konajú pratikraman, spoločný rituál, ktorý je komunitnou spoveďou a ľútosťou nad všetkými zlými skutkami, ktoré spáchali počas roka. Pre zbožnejších džinistov je aj pratikraman každodennou praxou. Na konci Parjušanu veľa džinistov posiela karty alebo e-maily príbuzným a priateľom so žiadosťou o odpustenie všetkého zlého. „Úprimný džinista neprenáša nevraživosť alebo spor do nového roka“ (Partridge, 2006, str. 182).

Džinistickí mnísi taktiež vykonávajú rôzne praktiky, čím sa ich duša zbavuje nahromadenej karmy.

Pársovia uctievajú oheň. Uctievali ho už nomádsky predkovia pársov a dnes je chápaný ako prostriedok čistoty a svätosti, pričom je symbolom a synom Ahura Mazdu.

Večne horiaci oheň je neodmysliteľnou súčasťou každej čo i len trochu ortodoxnej párskej domácnosti. Oheň má podľa pársov ochrannú a zároveň očistnú funkciu.

Párske chrámy sú posvätné miesta ohňa a čistoty. Každý párs sa pred vstupom do chrámu očistí a to ako duchovne, tak aj fyzicky. Duchovná očista spočíva v krátkej modlitbe, fyzická v omytí tela. Po takomto krátkom rituálnom geste vojde veriaci do chrámu, kde pokľakne, skloní hlavu až sa dotkne čelom zeme, zoberie si medzi prsty štipku popola a pomaže si ňou čelo. Predtým však ešte zanechá ohňu obetu v podobe dreva a nakoniec sa sám v tichosti pomodlí k Bohu.

Popri chrámových rituáloch sú veľmi dôležitým prvkom súvisiacim s párskym vnímaním čistoty a očisťovania tela, a to ako telesného tak i duchovného aj rituály spojené s iniciačnými obradmi – sobášmi, štyridsať dní po narodení dieťaťa, alebo po kontakte s mŕtvolou. Tvoria ich tri úrovne.

Prvá spočíva v rozviazaní a následnom zaviazaní posvätnej šnúry, čo sa, popri odriekaní modlitieb, vykonáva päť krát za deň. Veriaci tým obnovuje sľub byť dobrým v myšlienkach, slovách i činoch.

Druhá úroveň pozostáva zo žuvania troch listov granátového jablka (ktoré sú zárukou duchovnej nesmrteľnosti), z troch dúškov svätej libácie (ktorá očisťuje telo i dušu) a napokon z rituálneho kúpeľa. V priebehu celého tohto procesu sa prítomný kňaz modlí za veriaceho.

Tretia úroveň sa týka kňazov, trvá deväť dní a nocí a odohráva sa v areáli ohňového chrámu. Je založená na asketizme. (Partridge, 2006, str. 253)

Podľa kresťanov je človek samotnou svojou prirodzenosťou vydaný hriechu a smrti. Môže síce vlastnými silami bojovať proti zlu, ale nie byť z neho vyslobodený, spasený. Človek sa má celej svojej hriešnej prirodzenosti vzdať a prekonať ju, čo je možné len prijatím Krista za svojho Spasiteľa.

Krst je pre kresťanov potvrdením viery v Boha, jeho Syna a Ducha Svätého, no predovšetkým znamená zmytie dedičného hriechu človeka (spôsobeného zhrešením prvých ľudí). Táto sviatosť má okrem účinku zmytia hriechu dedičného i funkciu zmytia všetkých hriechov, ktoré krstený do chvíle krstu spáchal.

Hriechu sa možno podľa kresťanstva teda zbaviť jedine skrz Boha, jedine individuálnym uverením v jeho existenciu, lásku a milosť, jedine krstom. Aby bol spasený, aby boli zmyté všetky jeho hriechy, musí kresťan jednoducho úplne uveriť v dielo Kristovo dokonané na kríži.

„Ak uveríte, že Kristus na kríži umrel za vás a zaplatil tak cenu za vaše hriechy budete spasení. Nikto nemôže urobiť nič, čím by si sám získal spasenie. Nikto nemôže byť dosť dobrý nato, aby sám obstál pred Bohom, pretože všetci sme hriešnici“

(Izaiáš 64:6-7, Izaiáš 53:6).

    Tak ako už nie sú potrebné žiadne skutky, aby človek získal spasenie, keď raz uveril v Kristovo dielo na kríži, tak už nikto nemôže urobiť nič, čím by svoje spasenie stratil. Spasenie podľa kresťanov znamená oslobodenie sa z otroctva starej hriešnej prirodzenosti a nadobudnutie slobody pre vzťah s Bohom. Pokiaľ ľudia žijú tu na zemi vo svojom hriešnom tele, bude stále prebiehať zápas s pokušením k hriechu.

Život v hriechu bráni vzťahu, ktorý Boh chce mať s človekom a pokiaľ človek žije v hriechu ako veriaci, nemôže sa skutočne tešiť vzťahu, ktorý Boh s ním chce mať. Avšak kresťania môžu dosiahnuť víťazstvo v zápase s hriechom tým, že budú čítať a konať Slovo Božie (Bibliu) a nechajú sa viesť Svätým Duchom.

Kresťanstvo teda znamená veriť, že Kristus zomrel na kríži, aby zaplatil za každého vlastný hriech a znovu vstal. Ľudský dlh za hriech je splatený a človek môže mať spoločenstvo s Bohom. Môže víťaziť nad svojou hriešnou prirodzenosťou a kráčať v obecenstve a poslušnosti Bohu.

Nakoniec mi v súvislosti s kresťanstvom nedá nespomenúť katolícky fenomén spovede, či odpustkov. Dnes už odpustky na predaj nie sú, no koncom stredoveku sa odpustenie hriechu jednoducho dalo kúpiť za peniaze, až kým, ako je všeobecne známe, nedošlo vďaka reformácii Martina Luthera k spochybneniu ich predaja.

Ako som už spomínala v budhizme sa dosiahnutím stavu nirvány človek aj so všetkými svojimi hriechmi dostáva za stav etického. Hriechy, ktoré veriaci spáchal doposiaľ sú anulované, už viac neexistuje dobré ani zlé, už viac neexistuje dualistické vnímanie sveta. Budhista sa viac netrápi pre nepekné skutky, ktoré spáchal, pretože nijaké pekné ani nepekné viac nepozná.

V bežnom živote nie je človek vyzývaný ku kajaniu sa za svoje hriechy tak, ako je tomu v iných vieroukách. Je nabádaný k zmierlivému odovzdaniu sa neúprosnému toku života, k súcitu a láske voči všetkým tvorom. Hriech, keď už ho raz budhista učinil, nemá byť hryzavou výčitkou jeho duše, naopak, má mu byť poučením.

Islam nemá porovnateľné učenie o dedičnom hriechu s kresťanstvom. Korán zdôrazňuje, že žiadna duša nemôže niesť bremeno nejakej inej. Predpokladom odpustenia hriechu je v islame úprimná ľútosť, prosba Boha o odpustenie a prirodzené upustenie od hriešneho konania. Úprimné pokánie sa vyjadruje v neposlednom rade aj snahou o nápravu. Korán hovorí o tom, že kajúcnym ľuďom Boh odpustí všetky hriechy.

Ak ide o porušenie Božieho príkazu, nikto okrem Boha nemôže odpustiť hriechy. Ak porušenie Božieho príkazu znamená zároveň porušenie práv človeka (napríklad pri krádeži), môže okradnutý človek odpustiť neprávo, ktoré bolo na ňom spáchané, no v žiadnom prípade nemôže odpustiť namiesto Boha prekročenie Božieho príkazu, ktoré s ním bolo spojené. „Žiadny človek, vrátane proroka Mohameda, nemôže odpustiť hriechy v mene Boha“ (Lexikón, 2006, 182).

Judaizmus pracuje s troma pojmami hriechu. Avon (nepravosť), peša (priestupok) a chet alebo chata (hriech). Judaizmus nepozná nijaký pôvodný hriech. Pozná iba pôvodnú cnosť, ktorú je potrebné opatrovať predpísaným spôsobom života. Podľa talmudu sa v človeku nachádzajú dve konfliktné tendencie: jecer ha-tov (dobré sklony) a jecer ha-ra (sklon ku zlu).

Tradícia hovorí, že každým spáchaným hriechom spôsobujeme smrť dobrého anjela, ktorý sa mení na zlého démona a všetci takto vytvorení démoni nás za to po smrti potrestajú. Existuje obdobie očisťovania, počas ktorého sa duše očisťujú uvedomením si všetkých svojich hriechov a premárnených príležitostí konať dobro.

Židia sa očisťujú od hriechov aj počas prvého dňa jedného zo svojich sviatkov (Roš ha-šana). Tento symbolický ceremoniál odvrhnutia, odhodenia, alebo zbavenia sa hriechov sa odohráva pod tečúcou vodou. Hriechy sa hádžu do tečúcej vody, v ktorej žijú ryby, pretože „ako ryba sa chytí v sieti božej milosti a aj oči ryby sú stále otvorené, lebo nežmurká, sú teda ako ostražité oko Boha. Po vyslovení patričných slov z Prorokov a Žalmov otrasú sa trikrát vrecká z odevov do vody. Toto gesto má zobrazovať nádej, že všetky hriechy získané v priebehu roka sa odhadzujú tak, ako keď malé veci vypadúvajú z vreciek“ (Lexikón, 2006, str. 105).

Morálne posolstvo posvätných textov

    Najstaršie dochované náboženské spisy védy v sebe obsahujú veľké množstvo rád a ponaučení hovoriacich o tom ako čo najlepšie žiť, ako byť šťastným a ako objektívne vnímať dianie okolo nás. Už v týchto spisoch sa prvýkrát stretávame s rozvinutou teóriou karmy a mókše. Súcit a láska k všetkému živému je obsahom nariadení posvätných spisov budhistov, džinistov, hinduistov, sikhov, pársov, či kresťanov. Islamský Korán nabáda k spravodlivosti, židovská Tóra k poctivosti a pravde.

Duchovné texty bezpochyby plnia významnú funkciu morálneho zákonodarcu spoločnosti. Sú v nich obsiahnuté mnohé cnosti človeka, ktoré, ak na ne občas pozabudne, mu pripomenú čo je správne a čo nie, ukážu mu hranicu, či správny smer. Ak ich vnímame ako uchovávateľa morálnych hodnôt ľudstva ich význam je nepopierateľný. Pokiaľ však sú pre človeka jediným zdrojom etického vedomia (mnohokrát nanúteným rodičmi a spoločnosťou), pokiaľ človek nehľadá odpovede na otázky dobra a zla sám v sebe, pokiaľ je len strojom riadiacim sa podľa nariadení boha, náboženskej literatúry, či náboženských hodnostárov môže byť zároveň zdrojom automatického no neuvedomeného, neúprimného a tým pádom aj nezrealizovateľného postoja jednotlivca ku konaniu dobra. Je totiž dôležité aby človek poznal dôležitosť lásky, súcitu a spravodlivosti aj skrz seba samého a nie len preto, že Boh, ktorý neustále sleduje jeho činy, od neho lásku, súcit a spravodlivosť vyžaduje.

Ako som však spomínala, význam morálnych vzorcov, ktoré sú súčasťou duchovnej literatúry každého z vierovyznaní je neodškriepiteľný.

Hinduistický kánon sa zvyčajne označuje ako véda (vedenia, poznanie). Delí sa na štyri hlavné typy, na sanhity, bráhmany, áranjaky a upanišády. Morálne návody a ponaučenia je síce možné pravdepodobne nájsť aj v prvých troch (zaoberajú sa najmä významom rituálnych úkonov a zmyslom obete) no ucelenú predstavu o správnom bytí, či konaní človeka predkladajú práve upanišády.

Upanišády učili ceste vedenia a ich filozofické myšlienky pojednávajúce o podstate a vzniku kozmu, človeka, či bytia ich viedli k „zohľadňovaniu niektorých elementárnych prvkov etiky ako reflexie morálky v kontexte medziľudských vzťahov“ (Hajko, 2008, str. 23).

Dharmasútry (doslova aforizmy vzťahujúce sa na povinnosti) sú knihy zákonov zaoberajúce sa zvykmi a správnym konaním. Z nich najdôležitejšia je zbierka zákonov známa ako Manuov zákonník. Špecifikuje mravné povinnosti, zákony a nariadenia záväzné pre všetky kategórie hinduistov, pre ktorých je veľmi dôležité poznať tieto zákony a rozumieť im, pretože predstavy o spasení zahŕňajú aj ich dodržiavanie (Partridge, 2006, str. 143). Inými slovami, oddaní hinduisti, ktorí sa usilujú vyslobodiť zo sansáry by sa dharmasútrami jednoducho mali riadiť.

Veľmi významnou literárnou pamiatkou sú eposy Mahábhárata a Rámájana. Obsahujú hrdinské činy postáv pričom ich ústrednou témou je práve téma spásy sveta a neustály boj medzi dobrom a zlom vo vesmíre. „Príbehy sa vpletajú do ústrednej témy o svete, ktorý pomaly, ale neúprosne upadá do skazy. Napríklad boj na Kurukšétre je v Mahabháráte klimatickou udalosťou, označujúcou začiatok veku zla (kalijuga) a je svedkom postupného úpadku cti, súcitu a rytierstva počas jeho rozuzlenia. V Rámájane vojna medzi Rámom a Rávanom symbolizuje konfrontáciu medzi silami dobra a zla vo svete... V oboch eposoch sú hlavnými postavami buď bohovia, alebo polobohovia a démoni. Hoci bohovia nakoniec zvíťazia, musia uzatvárať kompromisy a často sa uchyľovať k všelijakým stratégiám, aby dosiahli víťazstvo. Konečným výsledkom je skazený svet, v ktorom dokonca ani bohovia nie sú úplne oslobodení od neetického konania“ (Partridge, 2006, str. 144).

Obidva eposy majú spoločné črty: spravodlivý princ vypovedaný z kráľovstva a poslaný do exilu, boj medzi silami dobra a zla, zásah boha v prospech dobra a nakoniec, napriek mnohým porážkam konečné víťazstvo dobra nad zlom. Eposy prinášajú hinduistom veľa ideálov a hrdinských rolových modelov.

Súčasťou Mahábháráty je aj „pieseň Pána“ Bhagavadgítá. Práve ona bola autoritou pre Ghándiho filozofiu nenásilia.

Sikhskou príručkou, ktorá predpisujem členom chálsy pravidlá správania sa je Rahitán.

 

Dôležitým spisom, ktorý s hrdosťou prijímajú obe džinistické sekty (švétambarská i digambarská) je Tattvárthasútra. Ide o prvý významný zväzok džinistov napísaný v sanskrte v 4. alebo 5. storočí, ktorý zhrnul hlavné stránky džinistického učenia do jedného zväzku. Je jasné, že tento spis v sebe nesie bohaté morálne dedičstvo.

Digambarský džinisti majú okrem toho spis s názvom Expozície, ktorého tretia časť detailne rozoberá dogmy správania sa určené mníchom ale i laickým veriacim.

„Morálkou je dokonalé odpustenie, pokora, priama vyzretosť, čistota, pravdivosť, sebaovládanie, odriekavosť, renunciácia, nestrannosť a striedmosť“

(Umásvátiho Tattvárthasútra, verš 9, 6: In. Viery, 2006, str. 175).

Najvýznamnejším textom párskej viery je jednoznačne Avesta (Napomenutia). Ide o starobylú posvätnú zbierku kánonických písem pozostávajúcu z ôsmych častí, z ktorých tretia časť Vendidad je súborom prevažne liturgických textov obsahujúcich očistné obrady, tresty pre hriešnikov a praktiky odpudzovania démonov. Posledná, ôsma časť, Nírángistán sprostredkúva veriacim kultúrne pravidlá a návody na to, ako bojovať proti zlu.

Tiež islamský Korán je holistickou teológiou, považujúcou samu seba za autoritu vo všetkých aspektoch života a neumožňuje rozlišovanie medzi posvätným a svetským. Obsahuje rozmanitú tematiku s mravnými poučeniami odlišujúce správne od nesprávneho ako aj príkazy poslúchať Boha a báť sa ho. Boh je ten kto trestá zlobu, Boh je dôvodom prečo konať správne. Hneď prvá časť Koránu reprezentujúca Muhammadove zjavenie v Mekke je založená na kritike morálky vtedajšieho sveta.

„...a kiež z vás povstane obec, ktorá nech povzbudzuje k dobru, nariaďuje dobré správanie a zakazuje neslušnosť...“

(Partridge, 2006, 377).

Bahá'ulláh, zakladateľ bahá'izmu interpretuje Korán, Bibliu a iné posvätné knihy veriacich a je aj autorom množstva duchovno etických spisov. Snem spravodlivosti, najvyšší administratívny orgán bahá'izmu, napriek tomu nabáda veriacich, aby sa rozhodovali a konali samostatne, na základe individuálnych duchovných a mravných zásad a nespoliehali sa na podrobnú legislatívu, či duchovnú literatúru.

Za zmienku ale určite stoja bahá'istické duchovné a etické učenia, ktoré obsahuje Bahá'ulláhov spis Skryté slová.

„Ste plodmi jedného stromu a listami jednej vetvy. Správajte sa k sebe s najväčšou možnou láskou a harmóniou, s priateľstvom a účasťou“

(Skryté slová, Partridge, 2006, str. 421).

Židovská Tóra obsahuje zákony, ktorými sa Židia zaviazali slúžiť Bohu. Sú to takzvané Noachove zákony: konať spravodlivo, nezapierať Boha, neslúžiť modlám, nevraždiť, nesmilniť a netrápiť zvieratá. Tóra tiež obsahuje už spomínaných Desať Božích prikázaní, v ktorých sa okrem iného zakazuje klamstvo, cudzoložstvo, krádež, vražda, či neúcta k rodičom.

Základný kánon kresťanov je Biblia. Biblia pozostáva zo Starého a Nového zákona, pričom obsah Starého zákona je totožný so židovskou Tórou. Rovnako ako Tóra obsahuje Starý Zákon Noachove zákony a Božie Desatoro.

S nabádaním k láske k blížnemu sa stretávame v Starozákonnej Knihe Levitikus nasledovne:

„Nepomsti sa a neprechovávaj hnev voči príslušníkom svojho ľudu, ale miluj svojho blížneho ako seba samého! Ja som Pán!“

(Lev 19,18).

V Biblii sa hovorí o rôznych odtieňoch lásky k blížnemu. Spomína sa láska k chudobným, otrokom, či cudzincom, k sirotám, vdovám, k starým ľuďom a k telesne postihnutým, láska k blížnemu, samozrejme láska k Bohu, láska ku všetkým.

Nový Zákon obsahuje 21 vyučujúcich kníh a tiež veľa ďalších múdrosloví. Jeho posolstvo ukazuje teologálne cnosti – vieru, nádej a lásku ako základné povinnosti kresťanského života.

Evanjelisti vždy keď hovoria o láske a jej rozmeroch končia výzvou k milosrdenstvu a zmiereniu. Podľa nich sa Božie milosrdenstvo prejavuje v odpustení hriechov, ktoré v človeku má vyvolať podobný postoj k blížnym.

„...a odpusť nám naše viny ako aj my odpúšťame vinníkom svojim..“

(Mt 6, 12)

V Lukášovom evanjeliu sú zvláštnym predmetom Ježišovej lásky chudobní, vydedení a pokorní. Vo svojom evanjeliu predkladá Lukáš najmä podobenstvá, v ktorých varuje pred nezdielnym bohatstvom a vyzýva k dobročinnosti voči chudobným.

Ján chápe lásku ako prvotnú životnú energiu, spôsob bytia a Božej realizácie vo svete. Predstavuje lásku v zmysle bratskej lásky ako znak naplnenia a pravovernosti kresťanského života. Ján ďalej poukazuje na lásku k ľuďom, ktorá má vzor v Kristovi. Vyzýva aj k láske k cudzincom. Konkrétny život spoločenstva viery sa má prejavovať bratskou láskou.

Pre apoštola Pavla v novozákonných spisoch je láska základom budúcej skutočnosti. Píše, že v Kristovi sa začalo nové obdobie dejín, pretože Kristova láska chce stvoriť nového človeka.

Apoštol Jakub tvrdí, že láska je zákonom nového Božieho Kráľovstva a z toho vyvodzuje celý rad praktických povinností: neponižovať chudobných, obliekať a kŕmiť hladných a nahých, či dať pracujúcim spravodlivú mzdu.

V Pavlovom hymne na lásku v 1. Liste Korinťanom sa uvádza, že bez lásky aj tie najvyššie hodnoty kresťanské života strácajú svoju účinnosť a podľa sv. Augustína sväté Písma neprikazujú nič iné len lásku (Remišová, A., 2008, str. 130).

Na Záver

Česť je jednou z najobdivuhodnejších cností človeka. Ruka v ruke s ňou ide pravdomluvnosť, láska, súcit a spravodlivosť. Dalo by sa povedať, že česť je mladšou sestrou svedomia, tam kde je česť má svoje miesto zaručene aj čisté svedomie.

Sú ľudia čestní, svedomití a spravodliví a ľudia bezcharakterní, falošní, či bezcitní. Faktorov, ktoré ovplyvňujú povahové črty človeka je niekoľko. Jedným z nich je proces socializácie, proces osvojovania si morálnych hodnôt, ktorých dodržiavanie si život v spoločnosti vyžaduje.

Morálne hodnoty spoločnosti sú častokrát úzko prepojené s morálnymi hodnotami či predstavami náboženstva, ktoré je v danej oblasti rozšírené. Náboženská morálka je tak jedným z hlavných faktorov ovplyvňujúcich proces etizácie človeka.

Náboženské predstavy o dobre a zle, pojmy ako hriech, nebo a peklo nie sú neznáme nikomu z nás. Tieto predstavy sa v spoločnosti mnohokrát javia ako smerodajné, človek ich automaticky, bez hlbšej individuálnej analýzy prijíma za svoje – čo sa patrí sa jednoducho patrí, čo je odsúdeniahodné je odsúdeniahodné.

Akosi nie sme nútení tvoriť si vlastný systém morálky, nepremýšľame o tom čo je skutočné a podstatné, sme zvyknutí pasívne prijímať to, čo je nám ponúkané.

Situácia vo svete je však obrazom toho, že s morálnym povedomím ľudstva čosi nie je v poriadku. Prejavy náboženských obcí sú mnohokrát pravým opakom toho, čo v súvislosti s morálkou hlása zdravý ľudský rozum. Sväté vojny, predávanie odpustkov, kastový systém a mnoho ďalších nie práve najmorálnejších prístupov k životu je známkou toho, že človek si ozajstné morálne povedomie musí vybudovať predovšetkým sám v sebe.

Na to aby v človeku „dobro“ zapustilo korene ho musí zalievať nie modlitbou, ale samotným vedomím, preciťovaním sveta, počúvaním, ale nie nepozorným, skutočným, pozorným, neúnavným počúvaním hlasu svojej duše, pretože Biblia, Korán, ani Bhagavadgíta, človeka „dobru“ naučiť nemôže. Vierouky mu môžu cnosť akurát ukázať ako jednu z možných ciest, na cestu sa však musí vydať človek sám, pričom jediným jeho sprievodcom mu je jeho duša, jeho svedomie.

Samozrejme, bez rokmi a dejinami ustálených morálnych vzorcov, by život v societe, založený predovšetkým na vzťahoch, vyzeral dosť chaoticky. Keby sme sa na chvíľu vrátili do minulosti videli by sme, že už pračlovek pri utváraní si prvých sociálnych zväzkov sa pri svojom každodennom konaní ocital v situáciách, v ktorých bol nútený konfrontovať svoje správanie s prežívaním ostatných členov spoločnosti. Práve vtedy, spočiatku, kým neexistovalo nijaké zákonodarstvo, nijaký duchovný, či politický systém, prípadne kým moc nad všetkými členmi spoločnosti bola v rukách jedného, najsilnejšieho jedinca z kmeňa, bola morálka jednoducho záležitosťou svedomia každého z jej členov.

Keď si však uvedomíme, že byť členom spoločnosti znamená byť človekom a byť človekom značí predovšetkým byť bytosťou ovládanou egom musí nám byť jasné, že v takomto spoločenstve určite dochádzalo k neustálym roztržkám, spôsobeným snahou jednotlivých osôb presadiť si egom nadiktované chcenia, či túžby, ktorých spôsob dosiahnutia sa mnohokrát prel so zásadami, či predpokladmi morálneho správania sa. A tak, aj napriek tomu, že hlas svedomia v človeku síce z času načas pravdepodobne zarezonoval, túžba po dosiahnutí a uspokojení vlastných túžob bola silnejšia, než akési čudné vnútorné pochybnosti o správnosti toho ktorého činu.

Človek jednoducho potreboval niekoho, alebo niečo čo by mu bolo garantom, že ak sa zriekne toho po čom túži, že ho neminie odmena, že sa mu dostane satisfakcie, alebo, a to skôr, že ho za jeho bezcharakterné skutky stihne zaslúžený trest.

Akoby sme neboli schopní obrátiť sa k bohu v sebe, hľadáme niekoho, koho by sme mohli počúvať, niekoho s kým by sme mohli uzavrieť dohodu, dohodu ktorej prijatie by síce znamenalo definitívne pochovanie mnohých z našich túžob no na druhej strane by zaručovalo istú formu podpory v čase utrpenia a prísľub odmeny za cnostný život.

Má teda tvrdenie, že ľudské svedomie a zmysel pre povinnosť sú pochopiteľné len v rámci existencie božského zákonodarcu reálne opodstatnenie? Bolo by pripustením neexistencie boha skutočne všetko dovolené? Vytratil by sa z našich životov dôvod na vzorný duchovný život? Má Kant pravdu, ak tvrdí, že k tomu aby mravný život dosiahol reálne naplnenie je existencia Boha jednoducho nutná?

Odpoveď sa nachádza vo vnútri každého z nás, odpoveďou je svedomie.

 

Autor : Slovenská-politika.sk