Upútal ma podtitul tejto divadelnej inscenácie. "Sto rokov bolesti. Komédia". Komédia? Áno. Poďme sa pobaviť na Kubov účet. Na jeho nešťastí. Na tom že je "sprostý". Veď keď môže jeho rodina, susedia a všetci blízky, prečo nie my - nestranní pozorovatelia? A predsa, v celej hre ho vidieť len sedemkrát. Zo 41 výstupov, je tam len sedemkrát. A predsa je tá hra o ňom. Veď i názov nám o tom napovedá. Ale je to bez Kuba. O Kubovi bez Kuba.
Kubo
Kubo je jednoznačne zárukou úspechu, pretože zobrazuje pre ľudí tak charakteristické vlastnosti, akými sú egoizmus a neschopnosť vcítiť sa do pocitov druhého človeka. Mňa fascinuje hlavne aktuálnosť Kubovho príbehu. Egoizmus nás sprevádza už od počiatkov ľudstva a vystihuje našu podstatu a to, akí v skutočnosti sme. Pretože aj ten najobetavejší človek myslí v prvom rade na seba a na svoje dobro a až potom na dobro niekoho iného.
A presne o tom je Kubo. O jednom " sprostom" chlapcovi, ktorého ostatní vnímajú len ako prostriedok, ktorým by mohli dosiahnuť svoj cieľ a ešte sa popri tom aj pobaviť.
Režisér Marián Pecko sa rozhodol zobraziť Kubov príbeh na javisku. Spracoval ho dosť nevšedným spôsobom, no charaktery postáv sa nezmenili. Zmenil sa len čas a priestor.
Nad Kubovým osudom sa nikto nikdy nezamyslel. Jednoducho ho brali ako hlupáka, na ktorom sa mohli zasmiať. No aj napriek tomu Kubova existencia ovplyvňovala životy viacerých ľudí. Ovplyvňovala jeho rodičov, Martina a Anču Bečelovcov, ktorí chceli, prostredníctvom svojho syna, spojiť svoj nemalý majetok s nemenším majetkom Kubovej potencionálnej ženy - Aničky. Kubovo bytie teda ovplyvnilo aj Aničku, dcéru Evy Košáričky, bohatej vdovy, na ktorú si zas robil zálusk Lovecký, takisto vdovec, ktorý však zďaleka nedisponoval takým majetkom ako jeho vyvolená. No Loveckého ženba bola možná až po vydaji Košáričkinej "dievky", takže na Kubovi "záležalo" aj samotnému Loveckému. Nemožno zabudnúť ani na Paľka, ktorý si padol do oka s Aničkou a "Kubo" im takto prekazil plány o spoločnej ružovej budúcnosti. Bola tu i stará cigánka Dora, ktorá sa všetkému prizerala a snažila sa z toho všetkého získať niečo pre seba. Len Štefan, gazda u Košáričky bol akýmsi tichým pozorovateľom s charakterom, ktorý sa všetkými silami snažil pomôcť Aničke a Paľkovi, ktorých čistú lásku mala premôcť láska k peniazom a egoizmus. V hre vystupuje aj pár vedľajších postáv, akými sú Paľkovi kamaráti, Jurko a Martin, husári, ich kapitán, či ľud. Samotného Kuba však vidieť na javisku len párkrát.
Hra má tri dejstvá. Prvé sa začína pohľadom na tri osoby, na Loveckého, Doru a na Aničku. Lovecký s Dorou Aničku presviedčajú, aká skvelá budúcnosť ju s Kubkom čaká, aký je len bohatý a čo nevidieť bude z neho aj poriadny chlap, veď ho už Lovecký nejaký ten týždeň zaúča ako stáť, ako sa pozrieť nebezpečenstvu do očí, ako pochodovať. Nič to za to, že je sprostý. Obom, Loveckému i Dore, na tejto svadbe veľmi záleží, pretože ak sa im podarí Aničku za Kuba vydať, časť Aničkinho majetku pripadne Loveckému (sľúbil mu to Bečela, Kubov otec, a iný svokor by mu toľko veru nedal) a Dora si tým vyslúži milosť Loveckého i Bečelu. Len Anička s Kubom z toho, okrem smútku a nešťastia, nič mať nebudú. To však už nikomu neprekáža. Anička teda v ústraní premýšľa, ako sa tejto svadbe vyhnúť a myslí pritom na Paľka, svoju jedinú lásku. V tom prichádza veselý Paľko a Anička mu s ťažkým srdcom rozpráva, čo chystajú jej rodičia. Tí medzitým dohadujú zásnuby a Bečela s Loveckým už medzi seba delia aj Aničkin majetok. Len Štefan, keď vidí, čo sa na gazdovstve deje, sa snaží mladým pomôcť a tak sa vyhráža Dore, aby prestala počarúvať Košáričke v Bečelov prospech. Košárička však na Doru nedá dopustiť a keď vidí ako ju Štefan obťažuje vykarhá ho a zakáže mu také reči.
V druhom dejstve sa na scéne konečne objaví aj Kubo. Vedú ho na pytačky. No len čo sa dozvedá, že Anička má rada jeho obľúbené buchty a keby si ju priviedol domov za nevestu by mu ich mohla všetky zjesť, rozhodne sa, že sa s ňou ženiť nechce. Prichádza Štefan so svojim zverencom Paľkom popýtať Aničku za Paľkovu ženu, no Košárička ich s opovrhnutím vyženie, pretože Paľko by nebol zďaleka takou dobrou partiou ako Kubko. Lovecký si zaumienil zrealizovať svoj dlho utajovaný plán - popýtať Košáričku o ruku. Tá je od radosti celá bez seba a už plánujú dátum svadby.
V treťom dejstve prichádzajú do dediny husári. Všetci sa na nich utekajú pozrieť. Aj Kubo, natešený, že konečne uvidí husárov, ktorých sa (ako ho to naučil Lovecký) vôbec nebojí. A tak , smelý Kubko, vystraší kapitánovho koňa, ktorý ho následne zhodí na zem, kapitán sa udrie a nariadi Kuba zlapať a potrestať.
Vyľakaný Kubo s krikom dobehne ku svojej mame, aby ho ratovala. Kapitánovi zatiaľ pribehli na pomoc Paľko s Aničkou a rozpovedali mu celý príbeh o Kubovi, o tom ako rodičia Aničky a Kuba naplánovali ich svadbu a o veľkej láske Aničky a Paľka. Kapitán im sľúbi, že dá „toho Kuba" pokutovať. Košárička si teda vydaj dcéry dobre rozmyslí, veď Kubo bez majetku nemá žiadnu cenu a celej dedine by boli len na smiech. Rozmyslí si aj svoju svadbu s Loveckým a sľúbi Aničku Paľkovi. Vyvolá hádku s Bečelovou a predbiehajú sa v tom, kto koho viac nechcel do rodiny. Do hádky sa zapojí aj Bečela a Lovecký, ktorý sa snaží všetkých udobriť, aby jeho dlhá snaha nevyšla nazmar. A Kubo? Toho zatiaľ mordujú husári, aby si zapamätal, že husárov sa báť treba.
Myslím, že režisér Marián Pecko môže byť spokojný, že sa rozhodol zrealizovať "Hollého Kuba" na javisku a spolu s dramaturgom Martinom Geišbergom, s ktorým sa postarali aj o úpravu textov, vykonali skvelú prácu. Scénu, ktorú v podstate tvorila len obrovská drevená konštrukcia, ktorá bola sčasti posúvateľná a tak sa podľa potreby zmenšovala, či zväčšovala navrhol Jaro Válek O kostými a bábky sa postarala Eva Farkašová. Použitý kožený materiál červenej a čiernej farby u niektorých postáv ( postava Loveckého, Martina a Anče Bečelovcov) na mňa pôsobil príliš hrubo až perverzne, aj napriek tomu, že to bol asi zámer, poukázať nimi na skazenosť ich duší. V kontraste s koženým oblečením bezcharakterných postáv bola jemnosť a jednoduchosť Aničkiných šiat. Kubo bol oblečený v obleku, ktorý mu bol minimálne o tri čísla väčší a zvýrazňoval jeho neohrabanosť. S pohybovou zložkou hercov potrápil Tomáš Nepšinský. Najviac zo všetkého ma však zaujala hudobná stránka inscenácie. Postaral sa o ňu Róbert Mankovecký v spolupráci so zvukárom Dušanom Ivanom. Boli použité rôzne hudobné žánre, no každá pieseň dodala inscenácii šmrnc a milo ju oživila. Veľmi senzitívne na mňa pôsobila hlavne posledná pieseň, ktorá akoby skryto vyjadrovala Kubove pocity po "tom všetkom".
Po hereckej stránke ma najviac zaujal predstaviteľ hlavnej postavy, Viktor Sabo. Kubo v jeho podaní na mňa nepôsobil ako pravý dedinský truľo, skôr by som povedala, že pôsobil krehko a naivne a vyvolával vo mne pocity ľútosti nad nešťastným Kubovým osudom. Druhou výraznou postavou bol Lovecký, ktorého stvárnil Lukáš Púchovský. Charaktery týchto dvoch postáv, Kuba a Loveckého, výborne kontrastovali najmä v scénkach, kde Lovecký zaúčal Kuba ako byť správnym chlapom. Aničku si zahrala Alena Sušilová, jej milého, Paľka zas zobrazil Dominik Zaprihač, ktorého mohutná postava vedľa nizučkého Saba sa výborne vynímala a vykresľovala dôvody, prečo bola Anička namiesto do Kuba zaľúbená do Paľka. Manželov Bečelovcov stvárnili Ján Haruštiak a Marianna Mackurová, ktorým si myslím, že postavy nenásytných manželov výborne sadli. S postavou bohatej vdovy Košáričky sa popasovala Mária Šamajová a o stvárnenie drobnej cigánky Dory sa delia Martina Csillaghová so svojou alternatistkou Luciou Šustekovou. V menšej úlohe husárskeho kapitána sme mohli vidieť Jozefa Šamaja, tanečnicu si zahrala Michaela Almašivá, muzikantku Marcela Vilhanová a o oponu sa starala Eva Dočolomanská.
Celá hra na mňa pôsobila dojmom absolútnej synchronizácie všetkých zložiek divadelnej hry, no pre mňa bola najvýraznejšia a najviac ma oslovila práve, už spomínaná, hudobná stránka inscenácie.
Na Záver
„Ako ti je Kubo? Kde si? Čo si myslíš o tom všetkom, čo sa okolo teba deje? Čo si myslíš o všetkých tých ľuďoch, ktorí o tebe rozhodli, ktorí ťa vychovávajú, chlapa z teba robia, chlapa, ktorí môže všetko, len báť sa nesmie. Chlapi strach nemajú, predsa! Ani neplačú. A ty si ich tak veľmi sklamal...Aj strach si mal, aj si nerozumel ich svetu, cudzie ti boli ich sny o spojených poliach, veľkých domoch, plných truhliciach...“
To sú slová režiséra, ktoré sú adresované niekomu, kto vlastne ani nie je. Aspoň pre väčšinu z nás. Pozreli sme si predstavenie, zasmiali sme sa na "Kubovej hlúposti", no koľký z nás si položili otázku, aspoň sčasti podobnú tej režisérovej?
Autor : Anna Sabová