V uplynulých mesiacoch sme mohli byť svedkami toho čo by sme mohli nazvať európskou krízou. Pod týmto označením si treba predstaviť krízu Európskej únie, ktorá úzko súvisí s krízou eurozóny. V takejto chvíli nemusí byť nemiestna otázka, či Slovensku to niekoľko ročné snaženie sa a tlačenie do únie stálo zato. Či sa pred tými málo rokmi nemohlo aspoň ešte chvíľu počkať, spomaliť a uvažovať o možných alternatívach. Možno sa mohla aspoň teoreticky oprášiť dávnejšia myšlienka európskeho mostu medzi východom a západom ešte z čias Československa. Alebo sa mohol, tiež aspoň teoreticky, zvažovať pokus o druhé Švajčiarsko. Teraz nemám na mysli populistické sľuby vtedajších politikov, ktorí ľudom tento scenár sľubovali po ekonomickej stránke. Mám na mysli reálnu politiku, ktorá by Slovensko zanechala neintegrované v únii, možno aj neutrálne avšak nie izolované, naopak v rámci určitých dohôd otvorené. Nečlenstvo v únii by predsa nemalo automaticky znamenať znevýhodnenie, prípadne zisk nálepky nepriateľa Európy. Veď aj spomenuté Švajčiarsko to dokazuje, aj keď je pravda že má osobitné postavenie v rámci EÚ.
Dnes je už len otázne, či by niečo podobné mohlo po rozpadne ČSFR dosiahnuť aj Slovensko. Otázne je tiež, či by niečo také vôbec povolila “vrchnosť“ z EÚ. Pretože nech už únia vysielala akokoľvek silné signály, že príjme len pripravených, podľa môjho názoru tam prevládajú dlhodobo kruhy, ktoré integráciu silne podporujú. Či už kvôli vyššej politickej prestíži EÚ alebo pre otvorenie nových obchodných trhov pre na export zamerané veľké štáty únie. Koniec koncov, žijeme v dobe, ktorá je postavená na nadvýrobe. Na druhej strane, aj keby nič podobné neplatilo, je otázne, či by niečo ako druhé Švajčiarsko mohlo vôbec v prípade Slovenska nastať. Pravdepodobne nie, keďže Slovensko malo okrem iných problémov v tej dobe osobitné postavenie v rámci Európy, keď bolo označované prívlastkom čierna ovca Európy a na rozdiel od Švajčiarska s ňou nemalo zaistené nadpriemerné vzťahy. Tu by sa dalo vidieť, ako dokáže vnútorná politika ovplyvniť tú vonkajšiu. Žiaľ, neplatí to len v spojitosti zlá vláda rovná sa zlá odozva zo zahraničia.
Podľa môjho názoru totižto môžeme povedať, že Slovensko do istej miery v zahraničnej politike kopíruje tú domácu. Nie je to myslené konkrétne ale prenesene. Pretože pokiaľ platí, že Slovák ako občan je naučený nemo poslúchať a neprotestovať a v tichosti sa nechať ovládať tými z hora, prenesene to isté je postupne aplikované aj navonok. Osobne si myslím, že to vyplýva z malého sebavedomia Slovákov, ktoré sa pochopiteľne nepriamo prejavuje aj vo vrcholovej a teda aj zahraničnej politike. Nie som ekonóm, ale uznám, že pravdepodobne z členstva v únii plynie, teda aspoň zatiaľ, viac výhod ako nevýhod. Avšak to ako sa Slovensko ponáhľalo vstúpiť aj za cenu radikálnych úsporných a iných opatrení počas tzv. reforiem prvej Dzurindovej vlády, zatiaľ čo sa v Grécku usilovne falšovali vládne štatistiky niečo naznačuje. Zvlášť keď si ešte uvedomíme, že sa Slovensko tlačilo niekde, kde ho vlastne ani nechceli.
Slovenská zahraničná politika tej doby sa musela prioritne sústrediť na presviedčanie vtedajších členských štátov únie aby zmenili názor. Výskum verejnej mienky o rozšírení EÚ v rámci jej členov z roku 2001 hovoril totižto v neprospech Slovenska. Na porovnanie štáty, ktoré do únie vstúpili ako dovtedy posledné a teda Česko, Maďarsko a Poľsko mali v rámci výskumu voči nim na rozdiel od Slovenska kladnú bilanciu. (Algayerova, s. 40)
Myslím si, že v tej dobe nešlo ani tak o vidinu ekonomickej prosperity ako o pocit menejcennosti, že Slovensko je jedno z posledných a hlavne nechcených. Nato že po vstupe sa naše právomoci ako samostatného štátu, načo mimochodom Slovensko čakalo tisíc rokov, oklieštili akosi nikto nepomyslel. To že je pomaly stále viac diktované čo sa môže a čo nie či už sa jedná o výrobu alebo právomoci akosi tiež každý prehliada.
A možno že ani neprehliada, proste je nám to jedno. Pretože my Slováci, sme akosi zvyknutí, že naše osudy riadia tí hore. A zrejme takisto sú nato zvyknutí aj politici, ktorí radšej poslušne pritakávajú pánom z ďalekého centra ako by mali robiť osobne aktívnejšiu zahraničnú politiku. A či to je z Viedne, Budapešti, Prahy, Moskvy či Bruselu je v konečnom dôsledku jedno. Hlavne že je Slovensko v prestížnom klube. Snáď sa tým trochu napravilo sebavedomie Slovákov ako aj slovenských politikov. Hlavne keď sa pozrieme na rýchlosť, akou sa vrhli do dnes čoraz viac a viac preklínaného klubu eurozóny. Zaiste sa vtedy s hrdosťou politická špička vŕšila, že Slovensko nielenže dohnalo susedné štáty V4, ktoré do únie vstúpili pred ním ale dokázalo ich aj predbehnúť v prijatí európskej jednotnej meny eura. Je jedno do akej miery je to dnes výhodné/nevýhodné, na niečom sa sebavedomie národa vybudovať musí a prestíž tiež niečo stojí.
Niekto by mohol namietať, že čo zmôže malý štát s piatimi miliónmi obyvateľov v rámci medzinárodných vzťahov. Samozrejme, do určitej roviny je to pravda. Avšak do značnej miery v tom ja osobne vidím len skrývanie sa za svoju malosť a hľadanie dôvodov prečo sa to nedá. Môžeme uviesť viacero príkladov menších štátov, ktoré si dokážu dupnúť . Pozrime sa kde je už spomínané Švajčiarsko alebo také Nórsko, ktoré členmi únie nie sú.
Pokiaľ sa chceme pozrieť na členské štáty ako príklad by mohol stačiť Benelux spoločne s Dánskom. Rozdiel medzi spomenutými malými krajinami Európy a Slovenskom však nie je len v tom, že si dokážu dupnúť. Hlavný rozdiel je v národnej hrdosti, ktorú majú podľa mňa oveľa vyššiu. Také Švajčiarsko či Nórsko by asi len ťažko podliezalo únii tak ako to robilo Slovensko, keď zahájilo kampaň na vstup.
Slovensko po negatívnom prieskume verejnej mienky štátov únie začalo intenzívne presviedčať. Vytváralo v rámci zahraničnej politiky skupiny, ktoré boli poverené k šíreniu informácii o dobrom mene Slovenska. Išlo o rôzne mediálne a politické skupiny ako aj podniky, občianske spoločnosti a v neposlednom rade aj akademickú obec.
V rámci rôznych už vtedy povinností musela byť venovaná pozornosť citlivým otázkam rómskej problematiky ako aj problematiky životného prostredia či jadrovej energie. Taktiež skoro všetky činnosti boli koordinované v rámci Európskej komisie, V4 či ostatných kandidátskych štátov. (Algayerova, s.41)
Inak povedané Slovensko v tomto období nastúpilo na bezalternatívnu cestu. Tento svoj postoj v rámci diplomacie dávalo navyše aj hlasno najavo, čo mohlo v Bruseli pôsobiť ako signál toho, že si môžu diktovať podmienky vstupu aké len chcú. Postupne aj keď nepriamo sa teda medzinárodná pozícia Slovenska oslabila. V rámci zahraničnej politiky je Slovensko čoraz viac obmedzované práve úniou. Iste, existujú aj hlasy, ktoré tvrdia opak. Že vstupom do únie sa malý štát akým Slovensko je, môže lepšie spolupodieľať na veľkých, nadnárodných projektoch, na ktoré by ako štát malý nemalo nijaký vplyv a dosah.
Ako uvádza Batora pre malé a stredne veľké štáty to predstavuje príležitosť získať vplyv nad rámec svojich inak veľmi limitovaných a obmedzených zdrojov. (Algayerova, s. 43)
Je však otázne do akej miery je akceptovateľný takýto hlas malého štátu. Najme keď sa jedná o merito veci v ktorom veľké štáty zastávajú opačný názor. Podľa môjho názoru sme nefunkčnosť tohto systému mohli vidieť pri nedávnej vládnej kríze Slovenskej republiky, keď kvôli nesúhlasu jednej z koaličných strán vo veci prijatia eurovalu padla vláda. Napriek tomu, že podľa pravidiel EÚ Slovensko malo právo na nesúhlas, bol spustený obrovský medzinárodný tlak, ktorý ho okamžite postavil do role neposlušného dieťaťa. Niečo podobné sme mohli vidieť o niečo skôr pri Lisabonskej zmluve a Írsku. V zahraničnej politike v rámci EÚ je preto podľa môjho názoru miesto pre politiku menších štátov len vtedy, keď sa zhoduje so všeobecným názorovým postupom štátov veľkých.
Aby sa nejaký menší štát mohol aspoň do istej miery vzoprieť, musela by mať jeho zahraničná politika dlhodobo silné postavenie. Prípadne by za jeho rozhodnutím musela stáť verejná mienka veľkých štátov. To by mohlo fungovať aj napriek nesúhlasu politickej reprezentácie týchto štátov. Isté sympatie sme mohli vidieť práve pri slovenskej vládnej kríze z roku 2011, keď sa celkom početná časť nemeckého obyvateľstva vyjadrovala v prospech “rebelujúcej“ strany SaS.
Na získanie si verejnej mienky obyvateľov iného štátu je však potrebná dlhodobá účinná verejná diplomacia, ktorá je však na Slovensku podľa Algayerovej nekoordinovaná a chýba jej spoločný a jednotný postup. V skratke ide o podporovanie národného záujmu prostredníctvom ovplyvňovania zahraničnej verejnej mienky.
Avšak ako ďalej uvádza, na takomto druhu diplomacie sa v rámci SR zatiaľ podieľalo iba ministerstvo hospodárstva, školstva, kultúry a obrany. Mimo ministerstiev to boli najmä akademické inštitúcie, mimovládne organizácie ako aj šport. Čo sa však týka takejto formy verejnej diplomacie na Slovensku, je ešte len na začiatku svojej cesty a má sa stále v čom zlepšovať. Ako sa ďalej uvádza Slovensko ako malá krajina by sa mala v oveľa väčšej miere snažiť prezentovať svoj dobrý obraz voči zahraničiu. Avšak takýto prístup tu nikdy nebol, prípadne bol zle riadený. A aj v súčasnosti môžeme vidieť ťažkosti pri vytváraní súčinnosti a spolupráce jednotlivých ministerstiev, agentúr či regiónov. (Algayerova, s.46 – 49)
Preto zatiaľ v rámci Slovenska môžeme vidieť prevažne len zameranie sa vlády na vnútornú verejnosť. Koniec koncov, tá je tou dôležitou, pretože sú to hlasy tejto verejnosti, ktoré sa pri voľbách počítajú. Pokiaľ ide o verejnú diplomaciu k verejnosti zahraničnej tá už z hľadiska vnútroštátnej moci takú rolu nehrá. To že má ďalekosiahlejší význam pre Slovenskú republiku je často prehliadané.
V rámci verejnej diplomacie na Slovensku tu navyše negatívne pôsobí fakt, že zahraničné médiá kvôli zlej komunikácii so slovenskými inštitúciami komunikujú prevažne s médiami domácimi. A prevažne z médií teda aj čerpajú informácie o slovenskom štáte ako krajine. Tu však ako uvádza Algayerová je taktiež jeden z problémov.
Ako uvádza, rastom demokracie rastie aj kritika médií voči opatreniam vlády. To je podľa nej normálne v rozvinutej, modernej demokratickej spoločnosti. Avšak v rámci Slovenska údajne médiá zaujali špecifické správanie, keď sa stali zaujatými a jednostranne nepriateľskými. Vysvetľuje to faktom, že boli privatizované počas vládneho obdobia minulej vlády, ktorá sa medzičasom stala opozíciou avšak média s ňou pochopiteľne sympatizujú aj naďalej. Takýto vnútorný boj však v rámci verejnej diplomacie robí negatívnu reklamu. Keďže zahraničné médiá sa spoliehajú práve na tieto domáce a tým pádom sa často do zahraničia dostávajú neobjektívne, možno až chaotické informácie. V tomto prípade by mala nastať náprava za pomoci lepšej komunikácie zahraničných médií a slovenských inštitúcií a štátnych orgánov ako napríklad zahraničných veľvyslanectiev. (Algayerova, s.13 -14)
Avšak Slovensko zaostáva v rámci verejnej diplomacie aj tam, kde sa snaží klásť dôraz. Tak napríklad ekonomická diplomacia je pre slovenskú vládu prioritná avšak v zahraničí existuje istá komunikačná medzera v rámci prezentovania slovenských úspechov. Verejná diplomacia tu teda taktiež zatiaľ zlyháva. (Algayerova, s.14)
Ako teda môžeme vidieť, štát ako šíriteľ kladnej mienky Slovenska v zahraničí zatiaľ mierne zlyhával. Ako záchrana by sa tu mohla javiť jej ďalšia forma v podobe vytvorenia trvalých a pozitívnych vzťahov rôznych ľudí k Slovensku. Na mysli sú konkrétne študenti, umelci, športovci, turisti, podnikatelia či aktivisti. Takzvaný súkromný sektor. Problémom je, že táto forma verejnej diplomacie nie je viditeľná na prvý pohľad a jej účinnosť sa nedá celkom presne ohodnotiť. Napriek tomu môžeme povedať, že kultúra si postupne hľadá svoje miesto v zahraničí. (Algayerova, s.15)
V tejto sfére sa samozrejme snaží pomôcť aj štát avšak niekedy to môže pôsobiť ako medvedia služba. Pretože poznáme prípady, keď je Slovensko v zahraničí reprezentované vo svetle, ktoré mu nepomáha, hoci to bolo myslené v dobrom.
Pretože reprezentovať Slovensko prostredníctvom pastierov oviec, syra a folklóru v skutočnosti nezodpovedá súčasnému reálnemu a modernému stavu dnešnej Slovenskej republiky. (Algayerova, s.16)
Samozrejme, takéto chyby sa dajú ospravedlniť, keďže ako už bolo spomenuté vyššie, Slovensko je v rámci verejnej diplomacie len na začiatku svojej cesty. Postupne sa snaží zlepšovať svoju úroveň tejto formy prezentácie sa navonok.
Dôkazom môže byť zriadenie akejsi diplomatickej akadémie, ktorá bola nedávno založená na ministerstve zahraničných vecí. Do vzdelávacích kurzov tu bola zaradená priamo verejná diplomacia pre diplomatov. Avšak vzhľadom k tomu, že lektori na akadémii sú predovšetkým veľvyslanci alebo diplomati z MZV SR bez dostatočných vlastných praktických a teoretických skúseností v tejto oblasti, kvalita týchto kurzov je sporná. Dôrazne tu Algayerová odporúča prizvať externých lektorov, ktorí by priniesli širšie odborné znalosti v tejto problematike, čím by zvýšili kvalitu slovenskej diplomatickej služby v tejto oblasti. (Algayerova s.19)
Osobne si však myslím, že pokiaľ má slovenská verejná diplomacia zaznamenať viditeľný úspech, je k tomu prioritne potrebná zhoda v rámci celého politického spektra. Je potrebný spoločný cielený postup vládnych ako aj opozičných strán. Pretože stratégia verejnej diplomacie je dlhodobý proces, ktorý treba naplánovať a ďalej ho podporovať a nechať ho rozvíjať sa.
To však nebude možné, keď sa každé 4 roky spoločne s novými voľbami zmení vláda, ktorá zároveň vždy zruší staré a zavedie nové stratégie. Preto je nutné vypracovať koncepciu, ktorá by bola prijateľná pre väčšinu politických strán a je nutné aby takáto koncepcia nebola ohrozená zmenami vlád, ale čisto tým, či je úspešná alebo nie. Keď na politickej scéne Slovenska nastane takáto zhoda, myslím si, že verejná diplomacia sa bude vyvíjať správnym smerom a Slovensko ako malá krajina získa vďaka nej dobré meno u verejnej mienky v zahraničí ako aj lepšie postavenie v rámci zahraničnej politiky.
Použitá literatúra
1. Algayerova, O.: Establishment of Public Diplomacy in Slovakia, Bratislava : 2010
Autor : Pavel Lepiš
Foto : wikipedia