Prvý film Jánošík

            Jánošík bratov Siakeľovcov, natočený v roku 1921, je v dejinách slovenskej kinematografie jedným z najvýznamnejších filmov. Po prvé, je vôbec prvou snímkou spracúvajúcou jánošíkovskú tematiku a po druhé,  ide o prvý slovenský celovečerný hraný film.

Korene jeho vzniku siahajú k zahraničným Slovákom žijúcim v Amerike a k nimi založenej účastinnej filmovej spoločnosti Tatra Film Corporation. Táto spoločnosť vznikla v novembri roku 1920 s cieľom nakrúcať „drámy, veselohry, cestopisy a historické deje“ z prostredia slovenskej domoviny. Je preto pochopiteľné, že to bola práve Jánošíkovská legenda, pre spracovanie ktorej sa jeho tvorcovia rozhodli hneď v počiatkoch vzniku tejto spoločnosti.

Nakrúcať sa malo v Československu a tak sem v máji 1921 pricestovali zástupcovia Tatra Film Corporation v zložení Daniel a Jaroslav Siakeľovci, Ján Závodný a František Horlivý. So samotným nakrúcaním sa začalo začiatkom leta 1921. Filmový štáb si za stredisko natáčania zvolil najprv Martin. Hotel v Martine však bol príliš drahý, a tak boli nútení usadiť sa v Blatnici. S finančným obmedzením sa potom štáb stretával počas celého nakrúcania. Samotné nakrúcanie sa realizovalo v okolí Blatnice vo Veľkej Fatre. Oravský zámok tvorcovia vypustili pre nedostatok svetla v hradných komnatách. Podobne aj Terchovú nahradilo Šútovo. Okrem toho sa nakrúcalo v reálnych exteriéroch v už spomínanej Blatnici a v kaštieli v Štiavničke. Filmový štáb nemal auto, preprava bola zabezpečovaná vlakom a na sedliackych vozoch. Nakrúcanie vo vzdialenejších exteriéroch preto vylúčili.

Po troch mesiacoch sa filmový štáb presunul zo Slovenska do Prahy, kde „dokrútili niekoľko interiérových scén. Tak isto aj záverečnú scénu filmu – rozsudok nad Jánošíkom robili v Prahe na brehu Vltavy, na Kampe pod Černickým palácom, medzi Loretou a Františkánskym kláštorom.“[1]

Premiéra filmu sa uskutočnila najskôr v Žiline 21. 11. 1921 v kine Gran Bio Universum. 25.11.1921 sa premietalo v Prahe, súčasne v troch kinách (pri tejto príležitosti vydala spoločnosť Biografia aj reklamný leták) a americká premiéra sa konala 1. 12. 1921v Atlantic Theatre v Chicagu. Film premietali s hudobným sprievodom, s hudbou, ktorú pre film skomponovali Vladimír Gustáv Šaško a Samuel Fajnor. Pre nízky rozpočet neboli súčasťou filmu anglické titulky, preto sa Jánošík premietal len Slovákom, pričom príjmom z distribúcie filmu sa nepodarilo pokryť náklady na jeho výrobu.

„V neskoršom období sa film považoval za stratený. Po 50-tich rokoch sa podarilo zistiť, že  leží v chicagskej garáži pôvodného producenta Jána Závodného. Ten americkú kópiu venoval Slovenskému filmovému ústavu, časti filmu však boli značne poškodené a niektoré aj zničené.

V roku 1975 bol Jánošík zreštaurovaný filmovým historikom Ivanom Rumanovským a dodatočne ozvučený hudbou Jozefa Malovca.

Slovenská verzia dodnes nebola nájdená.“[2]

    Dej filmu začína záberom na troch mestských ľudí prechádzajúcich slovenskou krajinou. Prichádzajú na salaš. Už z diaľky ich víta pastiersky pes, počuť zvonce ovčieho stáda, bečanie oviec, hru fujary. Prišelcom sa naskytuje pohľad na krásnu slovenskú prírodu, do kontrastu sa stavia výzor vzpriamene stojacich mešťanov s pokorou starého, robotou zhrbeného baču, ktorý hneď ako potulných zbadá pohostinne ich núka, aby sa zložili a oddýchli si u neho.

Keď sa bača lepšie prizrie jednému z pocestných zostáva zarazený jeho podobou s legendárnym zbojníkom – Jánošíkom. Začína teda návštevníkom rozprávať príbeh o tom, ako sa kedysi Jánošík hrdinsky postavil na odpor voči nespravodlivosti a krutosti pánov.

Prelínačkou sa retrospektívne vraciame do čias Jánošíkových štúdií, tóny fujary, ktorá doteraz podfarbovala prostredie hôr, prírody a prostoty strieda klavír, vyjadrujúci už čosi vznešenejšie a zároveň ťaživejšie - štúdiá.

Jánošík sa po dvoch rokoch učenia vracia domov, prechádza horami, ktoré tak dobre pozná, prichádza k skupine mužov a žien ťažko pracujúcich na panskom. Ťažké tóny klavíra podfarbujú únavnosť jeho putovania, úmornosť roboty na poli, neľahký údel dedinčanov a zároveň dávajú tušiť o blížiacom sa nešťastí.

Jánošík, pristaviac sa pri pracujúcich, poprosí ich o kúsok vody. Tí mu ju vďačne ponúknu a keď v ňom rozpoznajú syna starého Jánošíka radostne sa s ním idú privítať. Najviac je potešená Anička, ktorá ho spozná ako prvá. Klavír znie veselšie, hrá do radosti z tohto stretnutia, akoby malo byť blyskotom na lepšie časy.

Po chvíli však Jánošík sníma svoj klobúk, berie si paličku, rozlúči sa a pokračuje vo svojej ceste domov. Hudba zvážnie a smutná Anička mu smutne hľadí na chrbát (záber akoby cez okulár).

Záber na spiaceho Pištu, panského pochopa. Prevráti sa mu krčah s vodou, tá sa vyleje a zúrivý Pišta, neschopný ovládať svoj hnev, najskôr rozbije prázdny krčah o strom, potom si ide hnev vybúriť na nevinných poddaných. Počuť plieskať bič (čo je vôbec prvý zvuk, ktorý, okrem filmovej hudby, počujeme).

Retrospektívne, cez Jánošíkove úsmevné a sňatým klobúkom, ktorý zviera v rukách naznačujúcim, že aj pokorné spomínanie, sa dostávame do obdobia spred dvoch rokov, kedy sa ešte Anička a Jánošík bezstarostne zabávali na preddomí Aničkiných rodičov. Film tu nadobúda značné prvky grotesky, kedy Jánošík (pôsobiaci na mňa v tejto scénke tak trochu ako „hlúpy Jano“) chce dať Aničke božtek, no ona privolí len pod podmienkou, že jej ho dá cez šatku. Namiesto svojich úst na ňu však Anička priloží tvár psíka, ktorého po celý čas drží na rukách a Jánošík zostáva zahanbený a urazený. Znejú veselé tóny klavíra a hravý zvuk drumble. Jánošík na toto obdobie roztopašnej mladosti spomína akoby cez okulár.

 „Známe domky.“ To je nápis v titulkoch, ktorý nám dáva tušiť, že Jánošík konečne prichádza domov, do dediny. Klavír striedajú husle. Slovenská dedina za čias Jánošíka je zobrazená veľmi autenticky. Nízke skromné domky sa túlia jeden k druhému, na ulici badať ťažkým údelom zhrbených starcov,  jeden muž kála drevo (počujeme zvuk sekery), ostatní pracujú tiež a v pozadí, akoby dedina bola pod jej ochranou, sa vypína hora symbolizujúca život človeka v lone prírody.

Jánošík doma nachádza otca v zúboženom stave, slabého, fyzicky i duševne zlomeného. Čoskoro sa dozvedá, že jeho mamička je mŕtva. Pri jej smrteľnej posteli padá na kolená, chytá sa za hlavu, zalamuje rukami. Husle strieda klavír a jeho hlboké tóny podčiarkujú ťažobu zo smrti a zároveň veštia príchod ďalšieho nešťastia, pomsty a premosťujú nás do prostredia kaštieľa neľútostného grófa Šándora.

Prelínačkou sa teda dostávame pred Šándorov kaštieľ. Hudba znie jemnejšie, ale len do chvíle, kým sa z roboty nezačnú vracať poddaní. Gróf s bičíkom v ruke sa vzpriamene opiera o stĺp svojho kaštieľa, ruky má dominantne prekrížené a chladným, nenávistným pohľadom prebodáva poddaných vracajúcich sa z poľa. Tento grófov postoj  v opozícii s od únavy sa hrbiacimi nevoľníkmi, utierajúcimi si spotené čelá, nesúcimi hrable a kosy vypovedá o rozdielnosti svetov panstva a čeľade. Dedinčania sa grófovi musia jeden pod druhom ponížene ukloniť a táto nespravodlivosť a panská absencia úcty k iným tvorom sa asi najviac prejavuje v momente keď sa grófovi klania stará zhrbená žena vedúca za ruku malého chlapca.

Za poddanými kráča už spomínaný Pišta, ktorý grófovi rovno z príchodu hlása, že „Starý Jánošík zase nebol na robote!“. Gróf si ho dá teda priviesť, drábi, nachádzajúc ho skormútene sedieť pred domom na drevenej lavičke, ho vedú dedinou. Zvuk bubnov – rozsudok.

Starý Jánošík padá pred grófom na kolená, spína ruky a so slovami „Umrela mi žena“  prosí „Milosťpána“ o zľutovanie. Ničoho takého sa však nedočká. Drábi sa mu smejú do očí, tešia sa z trestu, ktorý stihne tohto starca a gróf povie len necitlivé slová kruté ako jeho pohľad „Z rakvy by ti nebola vyskočila, keby si bol na robote.“ Do hudby, po starcových zopnutých rukách, zaznie pár rán grófovým bičom a rozsudok „Päťdesiat palíc“

 Kým natešení drábi konajú grófovu vôľu, dedinčania, súcitiaci so starým Jánošíkom, posielajú po jeho syna. Kontrastne tak opäť vidíme súdržnosť bedače s bezcitnosťou drábov, ktorá sa prejavuje aj v geste palicujúceho drába utierajúceho si spotené čelo od „toľkej námahy“, neuvedomujúc si pri tom, aké úmorné to musí byť pre palicovaného starca.

Keď Jánošík pribehne na pomoc otcovi je už neskoro. S výčitkou „A máte vy svedomie, vy, vy...!“ sa vrhne sa na pandúrov a po grófových slovách „Dobre, že pán mních je tu, ušetrí sa na pohreb!“ aj na samotného grófa. Prvýkrát je tu teda vyjadrená Jánošíkova odvaha a sila. Zakrátko však Jánošík, vedomí si trestu, ktorý ho za takúto výbojnosť čaká, uteká. Gróf nariaďuje svojim vojakom, aby ho chytili, rýchle tóny klavíra znejú do stratena, nasleduje zatmievačka.

Roztmievačkou sa dostávame späť na salaš. Atmosféru šibeničného besnenia strieda pokojná atmosféra salaša zvýraznená jemnými, prírodnými tónmi píšťalky. Pohrúžený do príbehu, pokračuje bača v rozprávaní.

Na dedine vyháňajú drábi poddaných na panské. Nástojčivosť príkazu je vyjadrená bubnovaním. Jeden z pandúrov stretá Aničku. Výhražný zvuk bubnov prechádza do zaliečavých tónov klavíru symbolizujúceho dvorenie. „Rozmysli si, počúvni ma a nikdy viac na panské nemusíš!“, hovorí jej. Anička sa mu však bráni, odstrčí ho a hajdúch padá do potoka.

Jánošík, štvaný panskými hajdúchmi sa utiahol do jaskyne. Znejú husle, duje vietor, záber na skaly, prírodu - symbol niečoho, čo nás vždy ochráni. Jánošík smúti za mamičkou.

„Mať moja, mať moja,

Za dvoma horama,

Už ma hlávka bolí,

Čo smútim za vama.“

Žalostné tóny kvílivých huslí a klavíra nás privádzajú na cintorín. Napriek nebezpečenstvu, ktoré mu hrozí, hľadá Jánošík hrob svojich rodičov. Nachádza pri ňom Aničku, ktorej sa vyznáva: „Nie, Anka, kňazom už nebudem. To prekliate panstvo mi znemožňuje cestu.“ V tom prichádza pandúr, snaží sa zlapať Jánošíka, no ten rýchlo pobozká Anku a utečie. Pandúr teda prichádza k Anke a so slovami: „Teraz mi ale neutečieš!“ sa jej zmocňuje.

Prelínačka. Bubny. Hajdúch pribehne za ostatnými oddychujúcimi vojakmi. „Chytíme ho a dostaneme odmenu sto dukátov!“, hovorí. Bežia si teda po šable a utekajú Jánošíkovi po stope. Ten zatiaľ hľadá útočisko v lese a kým, znejúce bubny podtrhujú akt lapania, tóny píšťalky zvestujú čistotu prírody, jej pokoj a ochranné krídla, ktoré ponúka človeku.

Jeden z vojakov dostihne Jánošíka, ale spôsob akým sa ho snaží pochytať vyznieva skôr groteskne než akčne. Jánošík sa totiž útočiacemu vojakovi len uhne a ten v behu, nezastihnúc svoj cieľ spadne na zem. Aj vystúpenie ostatných vojakov má príchuť grotesknosti. Jánošík sa im statočne bráni. Tento nerovný súboj zo stromu sleduje kapitán hôrnych chlapcov, Hrajnoha. Keď zlezie dolu, chváli Jánošíka slovami: „Ej, prisahám, znáte sa sekať, velebný pane!“. „Nie som ešte kňazom a sotva už budem.“ Odpovedá Jánošík. Hrajnoha v ňom rozpozná Jánošíka, potľapká ho po pleci a symbolicky si podajú ruky na znak dohody, že Jánošík odteraz patrí do jeho družiny. Hrajnoha zahvízdaním zvolá svojich druhov, tí sa zvítajú s novým členom, a spoločne odchádzajú do úkrytu v skalách. Hudba je príjemná, veselá, zbojníci si pohvizdujú a mávajú valaškami nad hlavou.

„Hej hore háj, dolu háj,

hore hájom chodník,

môj otec bol dobrý,

hej, ja musím byť zbojník.“

Prichádzajú do úkrytu, znie píšťalka a len o čosi neskôr si volia Jánošíka za svojho kapitána. Toto je, podľa môjho názoru,  jedna z najnedotiahnutejších scénok filmu. Pôsobí naivne, pretože za kapitána si ho prakticky zvolili z minúty na minútu bez nejakého odôvodnenia a hlbšieho opodstatnenia.

 „Chlapci! Tu – Jánošík – nový náš kamarát, nech je našim kapitánom!“ zakričí jeden z chlapcov. Všetci snímajú klobúky, vyhadzujú ich do vzduchu, dvíhajú valašky a ospevujú svojho novozvoleného kapitána: „Nech žije Jánošík!! Nech žije náš nový kapitán!!!

Jánošík, v už novom zbojníckom šate hovorí: „Kamaráti! Mal som byť kňazom a satanáš mi plány skrížil. Chcete, aby som bol vašim kapitánom? Nuž dobre, prijímam. Sľubujem vám, že budem vašim spravodlivým vodcom! A tak ako ste doteraz, budeme i naďalej chrániť poddaných! Budeme im pomáhať aj peňažne aj inak. Naša vôľa – naša sila. Všetky naše práce nech sú pre blaho ľudu! Páni berú nám všetko – majetky, voľnosť, životy – tých nebudeme šanovať! Ale vraždiť nebudeme, pamätajte! Smrť nikoho nenapraví.“

Chlapci skandujú: „Nech žije Jánošík! Nech žije náš kapitán!“

Nasleduje zábava. Prichádza mladá cigánka s cigánom, ona tancuje, on hrá. Znejú gajdy, husličky, hudba je veľmi rezká,chlapci hvízdajú,  tancuje sa odzemok i valaškový tanec.

Zbojnícku zábavu strieda veselie zemanov. Ocitáme sa v kaštieli grófa Šándora. Rezkú zbojnícku, ľudovú muziku nahrádza vznešená hra na klavír, tiež rezká, veselá. Panuje tu bujará oslava, s množstvom jedla, pitia a vznešených paničiek. Na návštevu prichádza aj barón Révay. Prišiel Šándorovi pripomenúť dlh, čo u neho má a keďže sa Šándor začal vykrúcať, navrhol mu riešenie, ako sa ľahko dostať k peniazom a tak splatiť svoj dlh. Má nariadiť poddaným aby každý z nich za neho splatil istú čiastku.

 Bubny teda dávajú na známosť vynesený ortieľ, no ľudia, zvyknutí na podobné zaobchádzanie, len pokrútia hlavami a odovzdane odchádzajú splniť príkaz svojho pána. V tejto scénke je výrazne zobrazená problematika sociálnej nespravodlivosti.  Kým páni sa veselia na pompéznych hostinách, vyhladnutý ľud drie na ich poliach. Páni nepoznajú nič, len zábavu, nevoľníci len tvrdú prácu. Páni chcú svojich poddaných obrať aj o to posledné čo im zostalo, poddaní naopak dajú blížnemu aj to posledné čo majú. Napríklad v scéne kde, keď si jedna zo starien vypočuje, že i posledný majetok čo má musí odovzdať pánovi, ide za chlapcom, ktorý jej opravuje hrnce povedať mu, nech jej ich vráti, že mu nebude mať ako zaplatiť.  On jej odpovie. „Ech čo, opravím ich zadarmo.“

Ľuďom teda začínajú habať majetky (keďže peniaze nemajú). Na kontrolu prichádza i samotný gróf Šándor, ktorý keď zbadá mladú Aničku, sľúbi sa jej na poobedňajšiu návštevu.         Keď sa Jánošík dozvie čo sa deje v dedine, hneď sa vydá za Aničkou. Prichádza akurát včas, napadne Šándora a odvádza Aničku do bezpečia kňažského príbytku.

Hrajnoha s družinou si zatiaľ vzali na starosť koč baróna Révaya  odnášajúceho si už splatený dlh. Klavír a bubny znejú bojovne. Lup, ktorý tu zbojníci ukoristia doručia kňazovi, ktorý všetky peniaze tajne vráti dedinčanom.

            U župana sa koná konferencia. Panstvo je zdesené odvážnym vyčíňaním zbojníkov. Retrospektívne sa vraciame na župný ples, na ktorom Jánošíkova družina ozbíjala zabávajúcich sa zemanov. S nariadením dolapenia Jánošíka nariaďuje župan zostaviť vojsko.

            Vojsko vpadne do dediny. Údery bubnov stupňujú vyhrotenú atmosféru, jeden z vojakov vtrhne do domu kňaza. Anička sa ukryje v komore. Do opozície sa stavia násilné správanie vojaka a mierumilovné počínanie kňaza. Vojak sa v príbytku tohto svätého muža správa vulgárne, bezočivo si nalieva vína, je hrubý k babke, čo tu žije, kňaza oslovuje starým hlupákom a o zem rozbíja prázdnu fľašu, ktorú celú vypil. Naproti tomu kňaz ho v svojom dome  privítal, opýtal sa, ako mu môže pomôcť, pokorne klopil zrak k zemi keď sa mu vojak vyhrážal. Keď sa vojak chcel dostať do komory, kňaz bránil dvere vlastným telom, načo ho vojak zavraždil. Prichádza Jánošík a zhrozený sa vojakovi mstí za kňazovu zbytočnú smrť.

Prichádzajú vojaci a Jánošík je opäť nútený utiecť. Nasleduje zatmievačka.

Dostávame sa späť na salaš. Vzdušný zvuk píšťalky nás na chvíľu vytŕha spod ťaživých tónov klavíra a dunivých úderov bubnov. Bačovi poslucháči neveriacky krútia hlavami. 

Zbojníci prichádzajú do krčmy. Pri peci nenápadne sedí stará cigánka, hudobníci začínajú hrať. Od stien sa odrážajú rezké ľudové piesne, zbojníci sa zabávajú, tancujú, pijú, fajčia, krčmár Žid nalieva. Len cigánka zlovestne zazerá, má uhrančivý pohľad a sťažka dýcha, ako by ju na pľúcach nejaká ťažoba ťažila.

Do krčmy prichádza aj Jánošík s ozbrojeným vojskom v pätách. Dedinčania so zatajeným dychom a rešpektom cez okno sledujú veselicu hôrnych chlapcov, svojich hrdinov, čo je v podstate jediná scénka vypovedajúca o vzhliadaní ľudu k Jánošíkovi a jeho družine. Táto tendencia je inak badateľná len okrajovo a veľmi nepriamo.

Jeden z chlapcov, stojaci na stráži pre prípad blížiaceho sa nebezpečenstva sa zrazu zjaví vo dverách hostinca. Postrelený, z posledných síl dobehol informovať kamarátov, že sa blíži vojsko s príkazom skoncovať s ich družinou. Jeho vernosť a hlavne odvaha tvorí kontrast so zbabelým útekom z vojska vydesených dedinčanov doposiaľ sledujúcich zbojníkov cez okno krčmy.     

Hudba je zvláštne pokojná. Znie klavír podtrhujúci pokoj, ktorý zatiaľ vládne, tragédiu zo zastrelenia zbojníka, je tichom pred búrkou a s údermi bubna dáva tušiť o blížiacom sa nebezpečenstve, tragédii.

 „Nie! Jánošík, teba nemôžeme stratiť! Ja pôjdem napred!“, udatne zvolá jeden z chlapcov, keď sa už schyľuje k bitke s vojakmi. Tí vtrhnú dnu, postupne vyťahujú jedného zbojníka za druhým až v krčme zostane len Jánošík. Cigánka mu nasype pod nohy hrach, Jánošík sa pošmykne, vojaci ho zlapajú a odvádzajú pred súd.

Kvílivá hra huslí doprevádza smútočné gestá trúchliacej Aničky, bubny zase znenie neúprosného rozsudku: Jánošík sa za ťažké zločiny a pre výstrahu ostatným odsudzuje k smrti, povesením za ľavé rebro.

Podobne ako už spomínaná scénka so zvolením Jánošíka za kapitána hôrnych chlapcov, rovnako aj scéna jeho zlapania a odsúdenia je spracovaná len veľmi povrchovo. Je to zvláštne, pretože každá z nich je pritom v medziach legendy viac než dôležitá. Ako som však spomínala už vyššie, autorom skôr išlo o zobrazenie sociálneho kontextu onej doby než o detailné životopisné stvárnenie Jánošíkovho života.

Rovnako nedotiahnutá je aj záverečná scéna, v ktorej sa opäť dostávame na salaš k bačovmu rozprávaniu. Jeho poslucháča mu povedia len „Ďakujeme ti, bača, maj sa dobre!“ a odchádzajú. V pozadí znie fujara, píšťalka a zvonce oviec.

Z hľadiska tematickej stránky možno za hlavný zámer tvorcov označiť zobrazenie problematiky poddanstva a sociálnej nespravodlivosti. Ľud je od začiatku do konca zobrazovaný v zajatí ťažkých prác, tento dejový rámec je nám predostretý hneď v prvých minútach filmu slovami v titulkoch: „Chleba málo, roboty veľa!“

Sociálna nespravodlivosť a neľahký údel nevoľníkov je badateľný najmä prostredníctvom kontrastov. Sú to kontrasty medzi pokorou ľudu a pýchou pánov, medzi dobrým srdcom bedače a krutosťou vrchnosti, medzi čistotou prírody (domova ľudu) a skazenosťou kaštieľov (príbytku zemanov), medzi  robotou a pokorou zhrbenými telami mužov a žien a povýšenecky sa vypínajúcimi hruďami pánov, medzi  ľudom pracujúcim od svitu do mrku a pánmi oddávajúcimi sa zábave, medzi chudobou a bohatstvom, skromnosťou a pompéznosťou, súcitom a ľahostajnosťou, česťou a podliactvom a medzi zderstvom a lakomosťou pánov a veľkorysosťou dedinčanov, ktorí sú, na rozdiel od vrchnosti,  ochotní podeliť sa i keď sami nemajú veľa. (Tak napríklad Jánošík na ceste zo štúdií daruje chlapcovi pracujúcemu na poli peniaz (čomu sa chlapec úprimne poteší a hneď sa ním ide popýšiť Aničke v opozícii čoho stoja páni a ich plné stoly, ktoré sú pre nich samozrejmosťou), mládenec, ktorý zadarmo opravuje hrnce chudobnej starene, alebo samotný symbol Jánošíka dávajúceho chudobným.)

Celý film je teda presiaknutý silným sociálnym kontextom a myslím si, že tvorcom prioritne nešlo o heroizovanie postavy Jánošíka, ale o heroizovanie ľudu ako takého, o zobrazenie feudálneho a národného (páni sú maďarskej národnosti, poddaní Slováci) bezprávia a o zachytenie ľudovosti a folklóru (prostredníctvom ľudových piesní, ktoré vo filme odzneli, kostýmov, zobrazenia slovenskej dediny, hry ľudových piesní na ľudových nástrojoch, tiež prostredníctvom symbolických gest). 

SYMBOLY A GESTÁ:

Keďže Jánošík je jedným z prvých ozvučených filmov vôbec je pochopiteľné, že nesie isté stopy nemého filmu. Najvýraznejšou z nich je používanie prehnanej gestikulácie k vyjadreniu pocitov, konania a prežívania skutočnosti. Gestami hrajú intenzívne všetci herci a ich vyjadrenie miestami nadobúda až komický rozmer a to aj v tragických scénkach (najmä v podaní Pištekovho Jánošíka a Fábryovej Aničky).

Prehnane vypúlené oči (Jánošík), zasnené (Jánošík, Anička) či zazerajúce (Šándor, cigánka) tváre, skormútený (vojak, chytený v lese do pasce), alebo naopak radostný (jeden zo zbojníkov) výraz. Herci pracujú predovšetkým s gestami. Okrem mimiky je to používanie gest symbolicky vyjadrujúcich isté ľudské vlastnosti (ako svätosť slova pevným stiskom rúk, snímanie klobúkov na znak pokory a úcty, ich zvieranie v dlaniach, zemepánovo búchanie päsťou o stôl, odpľutie si babky nad skazenosťou vojaka), vážnosť (zalamovanie rukami, chytanie sa za hlavu, hrozenie päsťou, mávanie na rozlúčku, potľapkanie po pleci) ale aj odľahčenosť (zabávajúci sa zbojníci) situácie.

Okrem gest je vo filme kladený dôraz aj na archetypálnosť niektorých postáv (napríklad cigánky, ktorá má v sebe mrazivosť záhadných vediem, alebo Žida krčmára starajúceho sa len o svoj majetok)

V humorných epizódach je vo filme možné vypozorovať aj vplyvy amerického westernu (napríklad scéna kde Jánošík prestrelí drôt, na ktorom visí pandúr Pišta).

FILMOVÉ VYJADROVACIE PROSTRIEDKY:

Oddelenie jednotlivých záberov od seba prebieha najmä využitím zatmievačky,  roztmievačky a tiež prelínačky. Kvalita nahrávky samozrejme trpí istými nedokonalosťami, avšak vzhľadom na dobu jej vzniku, je to viac než pochopiteľné. Časť záberov sa kvôli značne poškodenému materiálu nepodarilo úplne zrekonštruovať a tak sú isté scénky nahradené fotografiami (jedná sa o scénu, v ktorej zbojníci prepadnú koč baróna Révaya a tiež o scénu súdu nad Jánošíkom).

Kameraman už využíva aj špeciálne sklony kamery, možno spomenúť scénu, v ktorej prostredníctvom podhľadu vidíme zbojníka ako maličkú bytosť v kontraste  s obrovskom skalou, na ktorej stojí a ktorá stelesňuje silu a majestátnosť prírody, či scénu, v ktorej Hrajnoha zo stromu sleduje boj Jánošíka s oddielom vojakov. Tu je využitý ako podhľad, tak i nadhľad. Zvláštneho sklonu kamery sme svedkami i v situácii, keď vidíme zbojníka stojaceho akoby na šikmej stráni, čo v divákovi vyvoláva pocit nestability.

Z hľadiska druhu záberu je najčastejšie využívaný celok, polocelok a polodetail (Jánošík, Anička, gróf Šándor).

Často je využívaná retrospektíva realizovaná akoby cez priezor (v podstate už samotné bačovo rozprávanie, robí z filmu retrospektívu, okrem toho v samotnom deji sa nachádza tiež niekoľko retrospektívnych línií (napríklad Jánošíkovo spomínanie na časy, keď chodil za Aničkou).

Tiež sa stretávame s rýchlym striedaním scén, ktoré prebiehajú súčasne. Je tomu tak pri Šándorovom hodovaní medzi stenami jeho kaštieľa a súbežnom cestovaní baróna Révaya za grófom a tiež pri zábave Jánošíkovej družiny v dedinskej krčme a súčasnom blížení sa pochodujúceho vojska. V oboch prípadoch ide o podčiarknutie vyhrotenosti situácie, kedy nič netušiacich baviacich sa ľudí má čoskoro postihnúť niečo veľmi nepríjemné.

Aj keď ide o prvý slovenský ozvučený celovečerný film zvuky v ňom ešte nie sú prítomné v takej podobe a miere, ako to poznáme dnes. Filmová hudba znie prakticky od prvej minúty filmu do poslednej, ale prvý zvuk vyjadrujúci synchrónny vzťah medzi zvukom o obrazom počujeme až po niekoľkých minútach a aj dlho potom doznieva osamotený.

 Keď napríklad Anička zhodí vojaka do vody, jej čľapot, ktorý je jedným z mála synchrónnych zvukov filmu diváka až prekvapí. Okrem žblnkotania vody zaznieva zvuk výstrelov z pištolí, zbojníckeho hvízdania, plieskanie biča či úderov palíc, panského tlieskania na sluhov, úderov päste o stôl, zvuk klopania na oblok, prichádzajúceho koča, gagotu husí, mlátenia prádla, rúbania dreva, potlesku na plese, hry kapely (na plese a v krčme), rozbíjajúceho sa skla.

Z hľadiska zvukov je najviac využívaný asociačný kontrapunkt a to v podobe filmovej hudby. Tá okrem funkcie podfarbenia deja má aj silno kontrastnú funkciu, konkrétne oddeľuje panské od ľudového. Kým všetko panské zastupujú nástroje ako klavír a bubny, ľudové sa spája s tónmi huslí, píšťalky, klavíra, či drumbĺe. Výrazne sú hudobne oddelené scény zo salaša, v ktorých, symbolizujúc prírodu, salašníctvo, jednoduchosť a morálnu čistotu, zakaždým zaznie len fujara alebo píštalka.

Keďže film patrí k len čiastočne ozvučeným, dopĺňajú ho titulky. Niekedy sa zobrazia aj v prípade, kedy si autori neboli istí obrazovým vyjadrením myšlienky (napr. „Chleba málo, roboty veľa“).

ŠTÁB A HERECKÉ OBSADENIE:

Film sa nakrúcal čiastočne podľa scenára Jozefa Žáka Marušiaka, ktorý vychádzal z románu amerického Slováka Gustáva Maršalla Petrovského Jánošík, kapitán horských chlapcov, jeho búrlivý život a hrozná smrť a zároveň podľa divadelnej predlohy populárneho Jánošíka Jiřího Mahena.

 Keď v máji roku 1921 pricestovali zástupcovia Tatra Film Corporation v zložení Daniel a Jaroslav Siakeľovci, Ján Závodný a František Horlivý na Slovensko s cieľom nakrútiť Jánošíka ani jeden z nich do tej doby nemali skúsenosti s nakrúcaním celovečerného hraného filmu.

 Do úlohy režiséra sa postavil Daniel Siakeľ, jeho brat Jaroslav si vzal na starosť kameru, František Horlivý herecké obsadenie filmu a kostýmy a Ján Závodný produkciu filmu. Okrem produkcie zohral Ján Závodný dôležitú úlohu aj pri zabezpečovaní finančných prostriedkov na účely nakrúcania: „Peniaze na spoločnosť sa snažil získať predajom svojho kina Casimir v Jefferson Parku. To mu však nestačilo, preto začal predávať akcie.“[3] Ani po tejto snahe však tvorcovia nemali dostatok financií a tak sa rozhodli obrátiť na majiteľa filmovej spoločnosti Selig Company v Chicagu. Selig so spolufinancovaním súhlasil a tak sa, aj vďaka príspevkom od drobných akcionárov, mohlo začať s nakrúcaním.[4]

„Film sa nakrúcal súčasne dvoma kamerami rôznej výroby. Oldřich Beneš používal kameru značky Pathé, Daniel Siakeľ kameru značky Šustek. Benešov negatív zostal v Československu a distribuovala ho spoločnosť Biografia, Siakeľov odviezli do USA. „Pri porovnaní zhodných záberov v oboch verziách sa dá zistiť, že sa líšia nielen uhlami, ale aj spôsobom aranžovania záberov, čo znamená, že pre každú kameru sa príslušný záber nanovo aranžoval.“ Vznikli dve verzie, ktorých rozdielnosť ešte zvýraznil odlišný zostrih filmu pre americkú premiéru. Americká verzia Daniela Siakeľa dosiahla profesionálnu fotografickú úroveň svojej doby.“[5]

Kostýmovú zložku skvelo zvládol František Horlivý, dobové kostýmy zemanov i ľudový odev podaných boli stvárnené autenticky. To isté platí i o práci architektov, ktorými boli Ondrej Kováčik (exteriéry) a Bohuslav Šula (ateliéry).

Do hlavnej úlohy, úlohy Jánošíka, si Siakeľovci vybrali v tej dobe herecky veľmi obľúbeného Theodora Pišteka (zároveň zahral aj úlohu jedného z troch návštevníkov salaša). Aj napriek jeho hereckým kvalitám sa však podľa môjho názoru do role Jánošíka vôbec nehodil. Celú dobu na mňa pôsobil nemotorne až komicky a to, okrem svojho „nejánošíkovského vzhľadu“, najmä vďaka bohatému využívaniu predimenzovaných gest.

Úlohu Aničky stvárnila martinská ochotníčka Mária Fábryová, z ktorej výkonu mi najviac v pamäti utkveli taktiež prehnané gestá zalamujúcich rúk, vypúlených očí, či skormúteného výrazu tváre. Rovnako ako Pištek i ona si súčasne zahrala aj postavu jednej z návštevníčok salaša.

Pre mňa najhodnovernejšie zahratou postavou bola postava cigánky hádžucej Jánošíkovi pod nohy hrach. Ako som už spomínala, sálal z nej zvláštny chlad cigánskych vediem, v zazerajúcich očiach mala všetku krivdu sveta a jej hlboký dych pôsobil priam ťaživým dojmom. Zahrala si ju S. Dobrovolná.

Okrem postavy cigánky bola veľmi dobre odprezentovaná aj postava grófa Šándora. Stvárnil ho Vladimír Šrámek a jeho mimické zobrazenie Šándorových krutých, nenávistných, povýšeneckých pohľadov stálo za to.

Vo filme si ďalej zahrali Olga Augustová, Karel Schleichert, Bronislava Lívia a tiež obyvatelia Blatnice a Šútova.  Neherci pritom často vyzneli prirodzenejšie než profesionáli.

Poznámka na záver : 

Vďaka prvému Jánošíkovi sa Slovensko zaradilo medzi prvých desať krajín, ktoré vyrobili dlhometrážny nemý hraný film. V roku 1995 bol UNESCOm zapísaný do svetového kultúrneho dedičstva.