Imrich Stolárik je jednou z najpoprednejších osobností verejného života kanadských Slovákov. Od svojho príchodu do Kanady, neustále bojoval za práva slovenského národa a aj napriek tomu, že bol od svojej vlasti na míle vzdialený, na osud svojich krajanov nikdy nezabudol a snažil sa všetkými silami dosiahnuť pre slovenský národ dôstojný a slobodný život. Svedčí o tom i fakt, že v roku 1978 bol zvolený za čestného predsedu Kanadskej slovenskej Ligy – organizácie ktorá bojuje za práva Slovákov, bez ohľadu na to v akom kúte sveta sa nachádzajú.
Metodika práce
Keďže z knižníc, ktoré som navštívila sa mi nepodarilo získať žiadne materiály o Imrichovi Stolárikovi, prostredníctvom internetu som sa obrátila na spolky kanadských Slovákov s prosbou o akékoľvek informácie o Imrichovi Stolárikovi. Bola som nesmierne prekvapená, že po krátkom čase som dostala odpoveď od pána Ondreja Miháľa, ktorý mi napísal, že pán Imrich Stolárik má syna, M. Marka Stolárika, ktorý by mi mohol poskytnúť nejaké materiály.
Vďaka tejto informácii som pána Stolárika oslovila s prosbou o poskytnutie akýchkoľvek informácií o jeho otcovi. M. Mark Stolárik mi uviedol diela svojho otca, ktoré by sa mali nachádzať v Národnej knižnici. Z Národnej knižnice som si tieto diela zaobstarala. Zároveň bol pán M. Mark Stolárik taký láskavý, že mi poslal materiály o živote svojho otca, za čo som mu nesmierne vďačná.
Imrich Stolárik pochádzal z chudobnej roľníckej rodiny. Narodil sa 16. januára 1909 v Turzovke, nehostinnom regióne na severe Slovenska. Počas 1. svetovej vojny odišiel jeho otec do Ameriky a rodina Stolárikovcov trpela obrovskou núdzou a nedostatkom. Po návrate svojho otca v roku 1919, Imrich Stolárik pokračoval vo svojom vzdelávaní, ktoré v roku 1928 zakončil maturitou na „Reálke“ Jána Palárika v Žiline. Počas dvoch rokov učil na škole v Divinej a na Dlhom Poli na bývalom trenčianskom grófstve. Neskôr slúžil v Československej Armáde, kde dosiahol hodnosť seržanta. Po tom ako bol z armády prepustený, pracoval pre československý a slovenský daňový úrad , najprv v Modrom Kameni a v rozmedzí rokov 1935 až 1945 v Turčianskom svätom Martine.
V čase keď sa 2. svetová vojna chýlila ku koncu sa Imrich spolu so svojou ženou Margitou rozhodli vysťahovať do Rakúska, kde žili ako utečenci až do roku 1951. V priebehu tohto roku Stolárikovci emigrovali do Ottawy v Kanade, kde Imrich celých osem rokov manuálne pracoval ako robotník. Popritom navštevoval večernú školu, kde sa vzdelával v angličtine a kanadskom systéme účtovníctva. Nakoniec, v roku 1959, zložil skúšky ohľadne štátnej správy a získal zamestnanie v pozemkovom štatistickom úrade v Ottawe, kde pracoval až do svojho odchodu na dôchodok v roku 1974.
Ako Slovák so silným národným povedomím bojoval za práva Slovákov, za ich nezávislosť až pokiaľ ich v roku 1993 nedosiahli. V roku 1951 sa pričinil o založenie 63. zboru Ligy kanadských Slovákov v Ottawe. Od roku 1963 sa zúčastnil na XIII. Konvencii vo Fort Williame ako delegát Ottawského zboru. Tam bol zvolený za predsedu dozorného výboru a tiež za konvenčného zapisovateľa. V roku 1974 sa stal podpredsedom a v roku 1978 predsedom Ligy. V roku 1987 bol konvenciou zvolený za čestného predsedu Kanadskej slovenskej ligy. Taktiež podporoval Slovenský svetový kongres a Asociáciu slovenských štúdií.
Imrich Stolárik sa podieľal na literárnom živote Slovenska ako doma, tak i v zahraničí. V Žilinskej „reálke“ pracoval ako „tajomník“ v Literárnej spoločnosti Antona Bernoláka. Po emigrácii prispel stovkami politických či literárnych článkov do novín Kanadský Slovák, Jednota, Obrana, Slovák v Amerike a Katolícky sokol. Okrem toho prispel do Kalendára Kanadskej slovenskej ligy, do katolíckeho kalendára Jednota, či do Národného kalendára. Taktiež zostavil a vydal tri knihy.
Prvou je kniha Kanadská Slovenská liga 35-ročná, ktorá mu vyšla v roku 1967. Zachytáva dejiny tejto významnej organizácie od jej založenia (1932), priebeh činnosti za 35 rokov, ako aj krátku históriu kanadských Slovákov.
O jedenásť rokov neskôr, v roku 1978, vydal knihu Spomienky pionierov. Táto kniha obsahuje zážitky popredných organizačných činiteľov verejného života v Kanade a rovnako ako množstvo úsmevných zážitkov približuje čitateľovi aj neľahké situácie, ktoré museli tieto osobnosti prekonávať.
Nakoniec, v roku 1996 vydal knihu Kanadská Slovenská liga 60-ročná. Táto nadväzuje na Kanadskú Slovenskú ligu 35-ročnú a podobne ako v Kanadskej slovenskej lige, 35-ročnej, aj tu sa nachádza množstvo fotografií, či už popredných činiteľov alebo rôznych udalostí, ktorých sa kanadskí Slováci pravidelne zúčastňovali.
V roku 1997 bol pán Stolárik ocenený cenou Stephena B. Romana, slovenským ministrom kultúry, za svoju obetavú prácu a horlivosť pre slovenský národný a kultúrny život v Kanade.
Imrich Stolárik umrel 15. novembra 2000. V Ottawskej civilnej nemocnici podľahol krátkej chorobe. V Kanade však stále žije prostredníctvom smútiacej vdovy Margity, synov Imricha Jr. Mariána Marka Stolárika, dcéry Margity Moore, nevlastných dcér Veroniky Zongory a Hyacinty Belloni. Okrem toho zanechal sedemnásť vnúčat a štrnásť pravnúčat. Na Slovensku po ňom zostal jeho brat Jozef a sestry Anna Stuchliková, Veronika Balošaková a Terezia Bosáková.
Vo svojej knihe „Spomienky pionierov“ spomína:
„Po druhej svetovej vojne slovenská politická emigrácia, ktorá odišla z domova a žila od roku 1945 v Rakúsku, hľadala možnosti vycestovania za more, kde by sa mohla usadiť a žiť novým životom, dôstojným civilizovaného človeka.
Aj ja som patril do tohto okruhu slovenskej emigrácie, žijúc v Rakúsku so svojou famíliou a stovkami ďalších slovenských rodín v rokoch 1945 – 1950. Naše zraky sa upierali na USA a Kanadu. No Kanada prejavila väčšiu ochotu prijať Slovákov, a preto sme 24. decembra 1950 opustili s rodinou nemecký prístav Bremerhaven a 3. januára 1951 zakotvila naša emigrantská loď Goya v prístave Halifax, Nová Scotia. Tam sme nasadli na vlak a 5. januára sme došli do hlavného meste Ottawy.
Tu nastali pre našu 6-člennú rodinu veľké ťažkosti. Byt sme už mali zaistený v Hull, Quebec, lebo v Ottawe pre rodinu so štyrmi deťmi nebolo možné dostať ubytovanie. Neznalosť reči a to, že som neovládal nijaké remeslo, bolo mi veľmi na prekážku. Môj úradnícky diplom nemal nijakú cenu v tejto novej krajine. V tom čase nejestvovala nijaká finančná pomoc pre prisťahovalcov. Dokonca ani podporu na deti sme nedostali, len po ročnom pobyte v Kanade. Bolo treba chodiť na večerné kurzy angličtiny, lebo denná škola pre emigrantov nejestvovala. Každý sa musel postarať sám o seba a o rodinu.
No najväčšia ťažkosť bola so zamestnaním. Manželka mala na starosti štyri školopovinné deti, a preto nemohla pracovať. Len najstarší syn začal robiť ako učeň, aby niečím pomohol, vediac trochu po anglicky. Najhoršie to bolo so mnou. No žiť bolo treba, a chytil som sa hneď do roboty u staviteľa Perina ako pomocník v dielni a neskoršie na stavbe. Potom som bol umývačom riadu v hoteli Elgin. Bola tam zmes všetkých emigrantov zo strednej a východnej Európy. Po polročnom umývaní prešiel som za upratovača do obchodu Ogilvy, kde som dostal o niekoľko centov viac na hodinu ako v hoteli, kde mi platili 50 centov, čo nestačilo ani na zaplatenie bytu, čo bolo 85 dolárov mesačne.
U firmy Ogilvy našiel som dobrého Slováka dr. Jána Solára zo Žiliny, ktorý tiež ako slovenský emigrant čistil obchod cez deň, a ja večer. Takto prešiel rok a potom sa mi podarilo nájsť trvalejšiu prácu v Clark Dairy v Ottawe. Tam som tvrdo pracoval ako robotník plných osem rokov, majúc na starosti obsluhu stroja na plnenie mlieka do fliaš, ktoré bolo treba rýchle ukladať do debien. Práca zodpovedná a ťažká, lebo išlo všetko na pásovom systéme.
Napokon v roku 1960, keď som už vedel po anglicky a bol občanom Kanady, prijatý som bol za štatistického úradníka na Federálnom štatistickom úrade v Ottawe, kde som pracoval až do konca roku 1973, kedy som odišiel do penzie. Práca sa mi veľmi páčila, bol to môj odbor, hoci aj tu boli isté ťažkosti, lebo tunajší úradnícky systém je odlišný od európskeho.
Medzitým v roku 1954, presťahovali sme sa s rodinou z Hull, Quebec, do Ottawy, kde sme si kúpili dom a bývame tu doteraz.“
Imrichovi Stolárikovi a kanadským Slovákom vôbec nebol osud slovenského národa ľahostajný a na svoju rodnú vlasť nikdy nezabudli. Svedčia o tom aj Stolárikove slová v knihe „Kanadská slovenská liga 35-ročná“:
„Pretože osud slovenského národa nie je nám ľahostajný a preto, že vieme, že len zomknutím všetkých síl a spoluprácou všetkých síl a spoluprácou všetkých statočných Slovákov v slobodnom svete môžeme pomôcť v neslobode žijúcemu a prenasledovanému národu, z ktorého sme vyšli:
My, kanadskí Slováci, zídení na dvanástej riadnej konvencii Kanadskej Slovenskej ligy v Montreále, Quebec, v dňoch 1., 2. a 3. augusta 1960, obraciame sa na všetkých Slovákov v slobodnom svete s úprimnou výzvou, aby prestalo medzi nami nepotrebné trieštenie na nesvorné skupiny a skupinky, aby prestali nezhody a verejné a tajné osočovanie pracovníkov za slovenskú vec, lebo toto pomáha iba nepriateľom slovenského národa a stavia Slovákov ako celok do svetla politickej a mravnej nevyspelosti.“
V knihe „Kanadská slovenská liga 60-ročná“ sa zmieňuje aj o svojej činnosti v úrade hlavného predsedu KSL za roky 1979-1981:
V tejto úvahe sa chcem zmieniť o svojej činnosti v úrade hlavného predsedu KSL za roky 1979-1981. Na 20. konvencii, ktorá bola v dňoch od 30. júla do 2. augusta 1978 vo Windsore, Ontario, bol som zvolený za hlavného predsedu Ligy. Ako dovtedajší hlavný podpredseda referoval som o svojej predošlej činnosti a načrtol plán do budúcnosti.
Tisov pomník. Minulá konvencia v roku 1975 odhlasovala zbierku postaviť pomník slovenskému prezidentovi dr. Jozefovi Tisovi, ktorá v roku 1978 vyniesla vyše 25.000 dolárov.
Kniha pionierov. Na poslednej konvencii1975 bol prijatý môj návrh na vydanie knihy Spomienky pionierov. Kniha na 296 stranách vyšla v roku 1978. Je v nej zastúpených 26 autorov. Zadovážil som grant 4.000 dolárov zo Secretary of State a zbytok uhradila KSL, ktorá dielo vydala.
Katedra slovenských štúdií. Apeloval som za zriadenie Katedry slovenských štúdií na niektorej kanadskej univerzite. Za príklad som uviedol Maďarov a Ukrajincov, ktorí si už zriadili svoje katedry.
Archív slovenských pionierov. Za posledné desaťročia nahromadilo sa nám veľa písomného dokumentačného materiálu v Kanadskej slovenskej lige. Nabádal som tento materiál usporiadať a uskladniť na vhodnom mieste, aby bol k dispozícii slovenským historikom. Žiaľbohu, až dodnes (1992) vec sa nám nepodarila pre nedostatok dobrovoľníkov, ktorí by túto náročnú povinnosť mohli vykonať. Dokumentačný výbor to mal robiť.
Na 21. konvencii, konanej v dňoch 3.-5. augusta 1981 v Hamiltone, Ontario, mohol som už referovať o vykonanej práci za posledné tri roky môjho predsedníctva. Za toto trojročné obdobie sa vykonalo veľa pre našu organizáciu. Vydali sme nové „ Stanovy KSL“ v roku 1980 v knižnej forme. Tieto Stanovy dal som preložiť aj do angličtiny a zaviazané boli dodané zborom pod titulom: By Laws of the CSL v mesiaci decembri 1980.
Na Záver
Meno Imrich Stolárik je kanadským Slovákom určite dobre známe. Za polstoročie, ktoré v tejto krajne prežil, bol neustále v centre diania verejného života kanadských Slovákov. Zároveň sa však neustále zaujímal o politické a kultúrne dianie na Slovensku. Odišiel zo svojej vlasti, ale Slovensko stále nosil vo svojom srdci. Určite to bol človek hodný našej úcty, preto som veľmi rada, že som sa mohla o ňom dozvedieť viac.
Autor : Julka