Gabriel García Márquez sa narodil v Kolumbii v meste Aracataca v čase, keď v v nej vrcholila tzv. Banánová revolúcia. Ako najstaršieho z dvanástich súrodencov ho vychovávali jeho starí rodičia, ktorí mali na jeho tvorbu značný vplyv. Jeho starý otec bol plukovníkom na strane liberalistov v kolumbijskej občianskej vojne a stará matka mu rozprávala príbehy z čias Banánovej revolúcie. Po smrti starého otca sa ako osemročný vrátil k rodičom a súrodencom, ktorých si sotva pamätal. Tam začal navštevovať základnú a neskôr aj strednú školu. Vzhľadom na to, že Márquez bol bystré a nadané dieťa, poskytli mu štipendium, vďaka ktorému mohol bez problémov dokončiť strednú školu.
Neskôr začal v Bogote študovať právo, ktoré však nedokončil a začal sa venovať žurnalistike. V tej dobe začal uverejňovať svoje prvé poviedky v novinách El Heraldo.
Od roku 1948 bol novináro a dopisovateľom rôznych provinčných novín. Ako spravodajca významného bogotského listu El Espectador pôsobil v Európe i na revolučnej Kube. V päťdesiatych rokoch napísal niekoľko poviedkových próz s ktorými nebol veľmi spokojný, a tak sa pustil do písania filmovej kritiky, v Ríme dokonca vyštudoval réžiu.
V roku 1955 vyšiel jeho prvý román Opadané lístie v malom bogotskom vydavateľstve potom, ako ho v prvom odmietli.
V roku 1958 sa vrátil do Kolumbie a oženil sa s Mercedes Barchovou. V roku 1961 sa s rodinou presťahoval do Mexika. Sústredil sa na rodinu (narodili sa im dvaja synovia Rodrigo a Gonzalo) a v Barcelone písal aj filmové scénáre.
V roku 1967 sa konečne dostavil literárny úspech, Sto rokov samoty, za tri roky sa predalo víac než pol milióna výtlačkov. Táto kniha mu priniesla dlho očakávanú slávu a peniaze, ktoré mu umožnili venovať sa písaniu. Medzitým sa začal aktívne zapájať aj do politického diania.
V roku 1982 dostal Nobelovú cenu za literatúru a peniaze použil na vytvorenie vlastného denníka El Otro. Dodnes je veľmi dobrým kamarátom Fidela Castra. V poslednej dobe trpí Márquez rakovinou lymfatických uzlín.
STO ROKOV SAMOTY
Sto rokov samoty je niekoľkogeneračný román odohrávajúci sa vo fiktívnom mestečku menom Macondo. Gabriel Garcia Marquez v ňom vykreslil osudy členov rodiny Buendiovcov, rozvrstveného rodu, ktorého najstarší v knihe vykreslení členovia položili základy ako svojej širokorozvetvenej rodiny, tak i už spomínaného mestečka Macondo.
Postupne sa dozvedáme o zrode, rozkvete a zániku tohto až skutočne neskutočného mestečka tak, ako sa odzrkadľoval v osudoch jednotlivých členov Buendíovského rodu. Sto rokov samoty je široko koncipovaná a očarujúca kronika života a smrti, tragikomický obraz ľudského údelu. Čas, ktorý v dramatických udalostiach prebieha naoko rýchlym, strhujúcim rytmom, miestami akoby zastal. Popri všedných veciach a udalostiach sa tu odohrávajú nezvyčajné a fantastické príbehy a dávne mýty a legendy nadobúdajú status skutočnosti a pravdivosti.
Základný tón románu určujú odveké témy, akými sú láska, túžba a s nimi spojená nenávisť, vojna a revolúcia, chudoba a bohatstvo, mladosť a staroba, rozmanitosť života a nekonečnosť smrti.
Za vznešenými, smiešnymi i dojímavými príbehmi troch generácií Buendíovcov vidíme vlastne celé ľudstvo. Márquez zaujíma k svojim postavám láskavý postoj a farbisté charaktery všetkých svojich Arcadiov, Aurelianov, Amarant, či Rebek nám približuje s materinskou láskavosťou, veď predsa, tak ako je ľudská obetavosť, pilnosť, srdečnosť, starostlivosť a láskavosť sú ľudské i závisť, túžba po pomste, mamonárstvo, ľahostajnosť, či neúprimnosť.
Všetko sa to začalo v deň, keď sa Jose Arcadio Buendía vydal spolu so svojou ženou Ursulou, hľadať kúsok, nikým síce nezasľúbenej, no o to farbistejšie vysnívanej zeme, kde by sa mohli usadiť a započať svoj novomanželský život. Ursula okrem toho, že bola Arcadiovou ženou bola i jeho sesternicou a celým románom sa nesie jej des z legendy, ktorá hovorí o prekliatí zväzku medzi príbuznými spočívajúcom v narodení sa detí s prasačím chvostom. Práve kvôli tejto obave Ursula svojho muža spočiatku odmietala vpustiť k sebe do postele, no časom keď už Arcadio nemohol zniesť posmešky celého okolitého sveta narodil sa im syn, ktorému, na Ursuline neskrývané potešenie, nenarástlo nič navyše. Touto chvíľou sa spustil maratón plodenia detí, z ktorých ani jedno nedisponovalo prasačím chvostom, pravda až na toho posledného, ktorým sa naplnilo proroctvo o tragickom konci existencie rodu Buendíovcov.
Tajuplnosť románu hneď o začiatku dodáva predovšetkým podivuhodná prítomnosť kočovných cigánov a ich najpodivuhodnejšieho a najzáhadnejšieho člena Melquiadesa, ktorý sa potom aj po svojej smrti zjavoval v dome Buendíovcov s čiernym klobúkom v tvare havraních krídel na hlave.
Melquiades prišiel spolu s ostatnými cigánmi krátko po založení Maconda, ktoré založil Jose Arcadio Buendía spolu so svojou ženou Ursulou a niekoľkými Buendíovymi priateľmi, z ktorých nikto, nevynímajúc Arcadia a Ursulu, nemal viac ako tridsať rokov.
Cigáni teda navštívili novovzniknutú osadu Macondo krátko po jej vzniku a vniesli doň nej ráz, ktorý Macondo potom sprevádzal ešte dlho predlho, minimálne v snoch a charakteroch Buendíovského potomstva. Cigáni sa do Maconda vracali každoročne a s každou svojou návštevou priniesli cudzokrajinné vynálezy, z ktorých každému dávali prívlastok zázračný, veľkolepý, nevídaný, či neuveriteľný. Samozrejme, každý zo svojich veľkých zázrakov mohol byť Macondčanmi zhliadnutý len za poplatok a tak to bolo i vtedy, ked priniesli do Maconda vec predtým nevídanú – ľad. To už boli na svete dvaja Arcadiovi a Ursuliny a to Arcadio a Aureliano.
Typickou črtou rodiny Buendíovskej bolo neustále sa opakovanie mien, ktoré, ako časom vybadala Ursula, bolo príčinou nešťastného sa opakovania nie práve najšťastnejších charakterových vlastností a osudových predurčení Aurelianov a Arcadiou. Kým Aureliani boli samotári s bystrým duchom prahnúci po vedeckých znalostiach a vynálezoch, Arcadiovia boli prudkí a podnikaví a zároveň poznačení tragickým znamením.
Melquiades sa v dome Joseho Arcadia tešil veľkej obľube, pán domu si ním dlhé hodiny nechal predvádzať najnovšie vynálezy, ktoré si od neho nakoniec aj kupoval a potom sa s nimi zatváral vo svojom súkromnom laboratóriu, vylepšoval ich, skúmal a zavádzal do praxe. Ursula sa tomuto pre ňu nemilému zvyku svojho muža veľmi netešila avšak zmierila sa s touto jeho záľubou a Arcadio si tak kľudne mohol v prítmí svojej dielničky zostrojovať nové a nové vynálezy. Raz mu Melquiades nechal hrubú knihu so starodávnymi spismi v čudnom jazyku, ktorému síce Arcadio vôbec nerozumel ale o to viac sa jej potešil ako čomusi exotickému a vyzývajúcemu k prebádaniu, rozlúšteniu a pochopeniu. To ešte netušil aký obrovský dar mu dal Melquiades, dar, v ktorom sa skrýva predpoveď osudu jeho rodu, dar, v ktorom je deň po dni, potomok po potomkovi a udalosť po udalosti vykreslených sto rokov pretrvávania rodu Buendíovcov. Jazykom predpovede bol však sanskrit a jedinému spomedzi všetkých po múdrosti bažiacich Aurelianov sa tajomstvo tohto čudesného jazyka podarilo rozlúštiť až predposlednému z rodu Aurelianovi odsúdenému na smrť odhalením tohto tajomstva. Ale nepredbiehajme.
Čas plynul, mladé mestečko Macondo sa rýchlo rozrastalo, Jose Arcadio v ňom bol veľaváženou osobou, všetci Macondčania pred tým, než sa podujali urobiť nejaký stavebný úkon, prišli sa najskôr poradiť s Arcadiom ako s naslovovzatým odborníkom. Arcadio sa tak staral o architektonický ráz mesta, spravodlivo rozdeľoval pozemky, upravoval ulice, vysádzal stromky, zabezpečoval poriadok a usporiadaný chod mesta. Keď potom zavítal do mesta ozbrojený muž, hlásajúci, že prišiel obsadiť miesto verejného funkcionára bolo už na svete niekoľko Buendíovcov mladších. Arcadio tohto muža poslal kade ľahšie, no keď sa po čase vrátil s viacerými po krk ozbrojenými mužmi ako novovzniknutými strážcami zákona, musel sa Jose Arcadio Buendía podvoliť tomuto nezvanému hosťovi, ktorí sa netváril, že prišiel len na zdvorilostnú návštevu. O niekoľko rokov neskôr Arcadio ženil jedného zo svojich synov s dcérou tohto ozbrojeného prišelca.
A tak ako bol absurdný tento novomanželský zväzok bol potom absurdný vzťah každého jedného člena Buendíovskej rodiny či už s partnermi samotnej Buendíovskej krvi, alebo partnermi krvi iného rodu, vždy však tieto vzťahy boli poháňané vášňou, ktorá neskôr, takmer vo všetkých prípadoch, vovniesla do životov Buendíovcov a ich potomstiev príchuť menších či väčších tragédií.
Macondo si tak žije vo svojej samote popretkávané osudmi rodu Buendíovského až kým ho z izolácie nevytrhne príliv kapitálu zo Spojených štátov, ktoré cez mesto vybudujú železničnú trať. Následne sa tu usadí Banánová spoločnosť. Keď však plantáže zničia roky trvajúce monzúny a všežravé kobylky, ktoré nechajú za sebou holú púšť, investori sa stiahnu a Macondo je znovu odsúdené na svoju samotu. V mestečku sa dejú neuveriteľné veci, no to, čo jeho obyvatelia vnímajú ako každodennú realitu, má pre nás čitateľov príchuť magickosti. Lietajúce koberce, dážď z kvetov, nanebovstúpenie, epidémia nespavosti, ktorá postihne obyvateľov, ktorí nespia celé mesiace, muži s nadpriemernou sexualitou, plodiaci deti, ako iní zasievajú obilie, ženy, ktoré prežijú celý život ako panny, to všetko sú len niektoré z magických javov, ktorými je celý román presiaknutý.
Postavy sú zväčša zobrazené ako prototypy, autorovým zámerom nebolo vykresliť ich psychológiu, ale ukázať ich ako nejaké šablóny. Ursula Iguarán je symbolom matky – ochrankyne rodu, krásna Remedios je viazaná na duchovný svet a odpútaná od všetkého svetského, Arcadiovia a Aurelianovia, Ursuliny a José Arcadiovi synovia, vnuci a pravnuci preberajú, už spomínané, tie isté vlastnosti.
Žiariacou hviezdou spomedzi Buendíovcov je jeden z Aurelianov, ktorý sa postaví na čelo hnutia liberálov a rozpúta niekoľkoročnú vojnu proti strane konzervatívcov. Plukovník Aureliano akoby zázrakom uniká všetkým atentátom, nebezpečným situáciám, či k jeho telu si raziacim guľkám, až nakoniec na konci svojej nekonečnej slávy plukovníka si uvedomuje, že táto vojna mu nepriniesla nič len samotu a že dvadsať rokov boja za ideály bolo vlastne zbytočných tak strávi zvyšné roky života vo svojej zlatníckej dielni, tepajúc legendárne zlaté rybičky, ktoré vzápätí roztavuje na zlato a znova vytepáva.
„Jeho sestra, Amaranta, zatvrdle odmieta dvorenie Pietra Crespiho, ktorého kedysi prekazila svadbu so svojou svojou rovesníškou Rebecou, až ho napokon privádza k zúfalej smrti. Svoju samotu však pri túžbe dostať sa z nej nedokáže prekonať - naďalej odmieta vzťah so svojím synovcom Aurelianom Josém i zaľúbeným spolubojovníkom jej brata, plukovníkom Gerineldom Márquezom. Jej vlastnou podobou samoty, ktorú je predurčená znášať až do konca svojho života, sa v posledných rokoch jej života stáva šitie vlastného pohrebného rubáša a jeho následné rozpáravanie - len a len v túžbe neumrieť skôr ako toľko nenávidená Rebeca. Tá ju však prežije, no je podobne odsúdená k bezmedznej samote medzi štyrmi stenami svojho domu. Aureliano Druhý zabíja samotu v bezzudných zábavách, pijatikách a hýrení, oslavujúcom svoje zdanlivo nekonečné bohatstvo, aby na skonku života objavil v podmienkach chudoby lásku u svojej dlhoročnej spoločníčky Petry Cotesovej. Jeho dvojča, José Arcadio Druhý, je po šoku z brutálneho zmasakrovania štrajkujúcich robotníkov zavretý v miestnosti, kde do konca svojho života lúšti tajomné pergameny dávno mŕtveho priateľa najstaršieho Buendíiu - bájneho Melquiádesa.“
Predposledný z rodu sa k tejto kronike dostane Aureliano Buendía , a tak si dočíta dejiny rodu, svoj vlastný život a dozvie sa aj o príšernom konci, ktorý ich čaká a ten nastane v okamihu, keď dočíta poslednú stranu kroniky. Dej románu, história rodu Buendíovcov, trvá presne tak dlho, ako trvá čítanie kroniky. Pri poslednej stránke sa naplní ich osud a kliatba: Macondo je v troskách, pohltené pralesom s jeho divokou vegetáciou a posledného z rodu, ktorý sa narodil s prasačím chvostíkom, požierajú červené mravce, aby zaplatil za hriechy celej rodiny.
Autor : Ondrej Sopuch
Foto : wikipedia