Keď sa povie India ľudom zvyčajne prebehnú hlavou rôzne asociácie spojené so slonmi, Áziou, exotikou, či bohatým kultúrnym dedičstvom. Keď sa povie indické náboženstvo napadne im hinduizmus, či budhizmus.
Džinizmus, sikhizmus a pársizmus sú indické náboženstvá, ktoré sú u nás síce prakticky neznáme ale na pôde svojho domáceho polostrova Predná India a s ním susediacich krajín sú veľmi populárne. Ide o vierouky s nesmierne zaujímavou historickou, spoločenskou, či kultúrnou tradíciou, ktoré mali v priebehu rokov obrovský vplyv na indické obyvateľstvo, na jeho literárne, kultúrne a morálne dedičstvo a ktoré postupom času presiahli hranice Indie a prostredníctvom komunít veriacich sa dostali za hranice viacerých krajín a štátov.
Dodnes však zostávajú „menšie“ či už počtom príslušníkov ich náboženskej obce, alebo počtom nezainteresovaných ľudí, ktorí by o existencii týchto náboženstiev vedeli viac.
Zostáva to tak aj napriek tomu, že džinizmus bol vo viacerých otázkach inšpiráciou pre prívržencov, vo svete populárnejšieho, hinduizmu, alebo že jeho zmysel pre súcit a nenásilie ovplyvnil osobu známeho Mahátmu Gándhího v jeho pokojnom proteste za oslobodenie Indie spod britskej nadvlády.
Svetovej popularite pársizmu napríklad nepomohol ani niekdajší obrovský ohlas učenia, z ktorého sa vyvinul. Za čias Ježiša Krista bolo práve toto učenie najmocnejším náboženstvom vtedajšieho sveta.
Sikhizmus je zase výnimočný svojím vojensko – náboženským charakterom a utvorením spoločenstva Chálsy, vďaka ktorému jeho členovia aktívne presadzujú záujmy svojej viery.
Vo svojej práci som sa snažila priblížiť charakter a podstatu týchto náboženstiev a to prostredníctvom vykreslenia povahy náboženských predstáv, rôznych rituálov, uctievania, posvätných textov, či posvätných miest.
Snažila som sa pochopiť pohľad veriacich na okolitý svet, na to ako vnímajú pozemský život a aké predstavy majú o živote posmrtnom a následne som sa pokúšala i sama vnímať vonkajšie okolnosti týmito ich očami.
DŽINIZMUS
Historický prehľad
India, do ktorej sa v 6. storočí pred n. l. narodil posledný z veľkých džinov Mahavíra bola krajinou prísneho kastového systému s obrovským vplyvom brahmanov, kde ešte stále panoval názor, že rituály zahŕňajúce rôzne zvieracie obety môžu zaručiť ľudom lepší a plnohodnotnejší život.
Postupom času sa však medzi príslušníkmi jednotlivých kást našlo čoraz viac takých, ktorí „spoznali spoločenskú škodlivosť zvieracích obetí a postavili sa proti brahmanom a ich náukám“[1]. Začali vznikať viaceré menšie spoločenstvá, ktoré zavrhli védsku kultúru i vonkajší rituál a svoj život zasvätili odriekaniu a asketizmu. Niektoré sa postupne rozšírili po území celej Indie, získavali čoraz viac prívržencov a na dlhú dobu potlačili kultúru a moc doposiaľ vládnucich brahmanov.
Jedným z takýchto nábožensko – filozofických systémov bol džinizmus. Džinisti „vystupovali proti krajnostiam brahmanizmu: odmietali existenciu svetovej duše, Brahmy, a verili, že nositeľom života sú duše jednotlivých ľudí“.[2]
Najviac vážené boli duše džinov alebo tírthankarov, na ktoré sa dodnes upiera najväčšia pozornosť veriacich. Ide o náboženských učiteľov, prostredníctvom ktorých bolo učenie džinizmu hlásané od nepamäti. Boli to „dokonalí, vyslobodení mnísi, ktorí hlásali cestu vyslobodenia a dosiahli mókšu“[3].
Džina znamená víťaz (je to chápané v zmysle víťazstva nad osudom), tírthankarovia sú zas „tvorcovia brodu“ (ich učenie totiž džinistom môže pomôcť „prejsť cez brod“ od sansáry k vyslobodeniu).
Azda najznámejším spomedzi všetkých džinov, ktorých bolo dvadsaťštyri, je Mahavíra. Práve s jeho narodením spájajú mnohí historici vznik džinizmu. Iné je to s náboženskou obcou džinistov, tí veria, že džinizmus tu bol vždy, a že Mahavíra je iba jedným z večného cyklu duchovných učiteľov. Isté však je, že Mahavíra je historickou, reálne existujúcou postavou, ktorá vývin džinizmu ovplyvnila v dosť značnej miere, o čom svedčia dochované literárne pramene. Nebol však jeho zakladateľom, dalo by sa povedať, že len utriedil, rozvinul a obohatil staršie predstavy, najmä svojho predchodcu, dvadsiateho tretieho džinu Páršvu (údajne žil v 8. stor. p. n. l.). Práve ten je niekedy označovaný za ozajstného zakladateľa džinistického učenia.
Mahavíra sa narodil okolo roku 549 pred n. l. ako Vardhamána („Narastajúci“). Rok jeho úmrtia sa u jednotlivých siekt rôzni (historikmi je datovaný do roku 425 pred n. l.), vieme však, že sa dožil sedemdesiatdva rokov. Pochádzal zo vznešenej rodiny kšatrijov, celé detstvo prežil v prepychu, v mladosti sa podľa švétámbarov oženil s princeznou Jašódou, s ktorou mal aj dcéru (podľa digambarov bol po celý život starým mládencom). Keď mal Vardhamána dvadsaťosem rokov vzdal sa celého svojho majetku, vytrhal si vlasy a dal sa na cestu potulného askétu (podľa digambarov úplne nahý, podľa švétámbarov prišiel o svoj jednoduchý odev pri rozjímaní, počas ktorého si nevšimol, že sa mu odev zachytil o krík a ten mu ho strhol).
Podľa legendy sa mu vo veku tridsať rokov zjavili bohovia s poverením „Hlásaj náboženstvo, ktoré je požehnaním pre všetky tvory na svete“[4]. Mahavíra teda po zvyšok života putoval, presadzoval myšlienku o „nutnosti vyslobodenia z tohto sveta, o definitívnom zrušení života ako cieľa celého nášho snaženia“[5], hlásal ideu nenásilia voči všetkým živým tvorom, neustále sa postil a venoval sa meditácii. Jeho život pritom závisel od milodarov dedinčanov. Napokon, po dvanásť a pol ročnom putovaní dosiahol pravé poznanie a stal sa vševedúcim. Prijal meno Mahavíra („Veľký hrdina“) a do konca svojho života učil veriacich džinistov ako sa dostať na cestu odpútania sa od túžob. Vo veku sedemdesiatdva rokov sa na smrť vyhladoval.
Už počas Mahavírovho života sa džinistické učenie rozrastalo a šírilo po celom území Indie. Po jeho smrti malo teda rozsiahlu základňu veriacich, ktorí sa však okolo roku 79 n. l. rozdelili na stúpencov liberálnej tradície (švétambarov) a na priaznivcov konzervatívnej hrdinskej tradície (digambarov). Dnes sú rozdiely medzi týmito dvoma sektami prítomné takmer v každej zo sfér džinizmu.
Digambarskí a teda „vzduchom odetí“ džinisti žijú v južnej Indii, najmä v Dakšine, Dillí, východnom Rádžastháne a v Madhjapradéši a ako už zo samotného označenia vyplýva telá mníchov tejto komunity nezahaľuje žiadne oblečenie. Po svete putujú nahí, nemajú žiadny domov a tak ako v prípade Mahavíru i oni sú odkázaní na pomoc laických veriacich.
Naproti tomu švétámbarskí, čiže „bielo odetí“ džinisti sa halia do bieleho habitu a niektorí sa zdržujú v džinistických chrámoch. Žijú v severozápadnej Indii, v Gudžaráte, Rádžastháne, Bombay, Dillí a Madhjapradéši a sú striktnejší vo viacerých otázkach svojej viery.
Spomedzi všetkých indických náboženstiev je dnes džinizmus tým najasketickejším. Má mnoho rozmanitých vetiev, ktoré sa väčšinou spájajú buď s digambarským alebo švétámbarským džinizmom.
Náboženské predstavy
Problematika sansáry
Základnou otázkou, od ktorej sa odvíja koncepcia celej džinistickej tradície spočíva v problematike sansáry. Na rozdiel od viery v osudovosť, kde človek nemá žiadnu šancu ovplyvniť vlastnou vôľou udalosti svojho života, v džinistami uznávanom procese sansáry to možné je. Každý si je strojcom svojho šťastia. Naša duša (džíva[6]) má totiž v procese reagovania na jednotlivé životné udalosti možnosť slobodne sa rozhodnúť. Našimi rozhodnutiami a činmi si potom sami tvoríme svoj osud.
Džinisti veria v kolobeh života, ktorý je založený na ustavične sa opakujúcom procese narodenia, smrti a znovuzrodenia jednotlivých bytostí, pričom každé nové vtelenie duše je ovplyvnené podstatou nahromadenej karmy z predchádzajúceho života. Tento kolobeh je pre dušu utrpením a zmyslom života by malo byť uvedomenie si jej pravej povahy a na základe následného žitia podľa morálnych noriem postupné vymanenie sa zo zajatia sansáry.
Karma
Toto zajatie je spôsobené vplyvom karmy. Christopher Partridge, autor knihy Viery a vyznania, ju opisuje ako fyzickú hmotu, ktorá preniká celým vesmírom, ale je taká jemná, že je nevnímateľná. Zbavuje dušu jej vlastnej podstaty, zachytáva ju v sansáre a bráni jej tak v dosiahnutí stavu vyššej existencie.[7]
Existuje osem rôznych druhov karmy, z ktorých štyri sú zhubné a štyri nezhubné a Richard Waterstone ich vo svojej knihe Duchovní svět Indie popisuje nasledovne: „Móhaníja zaslepuje a púta dušu ku klamným ideám, džňánávaraníja bráni poznaniu a navodzuje duševné a duchovné zmätenie, daršanávaraníja zatemňuje vnímanie a vieru a antarája viaže energiu duše a bráni jej vo vývoji. Ďalšími štyrmi karmami sú védaníja ovplyvňujúca pocity šťastia a smútku, námakarma stanovujúca charakter budúcich inkarnácií jedinca, ájukharma určujúca dĺžku jeho životov a gótrakarma rozhodujúca o jeho rodovom zaradení a spoločenskom postavení.“[8]
Naša duša vytvára energiu, ktorá na karmu pôsobí ako magnet. Pripútava ňou k sebe v priestore sa pohybujúcu karmu a tá následne vytvorí akúsi clonu zabraňujúcu poznať duši svoju pravú povahu. Prekrýva jej pôvodnú vševedúcnosť a dobrotu a vyvoláva vášne. Dušou vytvorené energia spočíva v našich fyzických, psychických (zaujímavé je, že napríklad aj v poznávaní), či verbálnych úkonoch. „Sebecké, neopatrné a kruté skutky zatemňujú dušu, ale ohľaduplné a dobré ju zasa môžu rozjasniť.“[9] Takto popisuje dôsledky nášho konania podľa džinistickej vierouky Myrtle Langleyová.
Na naviazanie karmy na dušu je ďalej potrebná prítomnosť kašáje. Kašája znamená „vášeň“ a zahŕňa v sebe pocity chamtivosti, hnevu, klamu a pýchy. Vzniká pri reakcii duše na pripútanosť, ktorá sa prejavuje buď priťahovaním alebo odporom k určitej svetskej udalosti, či veci.
Na dušu naviazaná karma potom prostredníctvom nej vytvára energiu (najčastejšie skutkom akým bola sama pripútaná), a tým pripútava k duši stále viac karmy. Postupom času dozrieva a vytvára akýsi účinok až napokon prirodzene odpadne.
Aj napriek tomu, že karma niekedy produkuje príjemné pocity, pravoverný džinista ju nikdy nepovažuje za dobrú. Jeho cieľom je zbaviť sa jej a ukončiť tak neustály kolobeh rodenia sa a smrti. Je to však veľmi náročný proces, pretože pri každom novom zrodení sa, ktorého zmyslom je zbaviť sa v predchádzajúcom živote nahromadenej karmy sa na dušu súčasne hromadí karma nová. V najstaršom učení sa však hovorí o možnosti vyslobodenia sa duše z kolobehu inkarnácií pri veľmi tvrdej askéze, ktorú Egon Bondy v knihe Indická filosofie opisuje takto: „..dobrovoľnou a usilovnou askézou je jemne hmotná karma v duši urýchlene privádzaná k „dozretiu“ a môže byť odčinená. Potom duša vystúpi k najvyššiemu bodu vesmírneho priestoru a tam zotrvá v stave večnej blaženosti.“[10]
Od karmy oslobodená duša sa nazýva arhat a vyznačuje sa vševedúcnosťou a absolútnou blaženosťou. Oplývali ňou práve džinovia (arhati), ktorých zmyslom života po oslobodení duše bolo poslanie náboženských učiteľov. Ich duše boli oslobodené od akéhokoľvek ďalšieho svetského vtelenia a po zbavení sa svojej telesnej schránky (adžívy) dosiahli stav absolútnej čistoty a dokonalosti - mókšu.
Cesta k mókši vedie cez štrnásť štádií čistoty, ktoré sa nazývajú gunasthány. Christopher Partridge opisuje proces ako sa džinista absolvovaním každého štádia guanasthány dostáva bližšie k stavu dokonalosti duše. Veľmi dôležitým je napríklad štvrté štádium, v ktorom duša veriaceho dosahuje pravý vhľad (samjakdaršan), v piatom sa skladajú laické sľuby (anuvraty), v šiestom mníšske sľuby (mahávraty). V trinástom štádiu rozptýlením zlej karmy duša dosiahne vševedúcnosť. Posledná guanasthána súvisí s procesom smrti, karma spätá so všetkým telesným je odbúraná a duša sa dostáva do fázy vyslobodenia - mókše.[11]
Duša, ktorá dosiahla mókšu sa vymaňuje spod pôsobenia pozemských vplyvov, neprebýva už v žiadnom fyzickom tele ale existuje v stave absolútnej blaženosti a vševedúcnosti v najvyššej sfére vesmíru. Nazýva sa siddha a predstavuje vrcholný stav existencie náboženského učenia džinizmu.
V súčasnej kozmickej ére je podľa džinistov nemožné dostať sa v ceste za mókšou ďalej ako za siedmu guanasthánu. Súvisí to so štruktúrou a mechanizmom džinistického kozmu, ktorý nespočíva vo viere vo všemocné najvyššie bytie, Boha - vládcu alebo tvorcu, ale vo večný vesmír riadený prírodnými zákonmi. Tento vesmír nevzniká a nezaniká. Je večný ale nie nemenný, pretože prechádza nekonečnou sériou kozmických cyklov, v ktorých sa strieda šesť fáz vzostupu so šiestimi fázami zostupu. Počas obdobia vzostupu sa svet stáva duchovnejším a ľudské utrpenie sa zmenšuje. Naopak počas obdobia zostupu sa utrpenie ľudí zväčšuje a duchovná čistota upadá.
Džinisti veria, že počas každého jedného cyklu budú v spoločnosti pôsobiť dvadsiatištyria džinovia, ktorí sa rodia a kážu počas tretej a štvrtej fázy cyklu a len vtedy je možné dosiahnuť už spomínanú mókšu. Počas ostatných fáz je totiž ľudstvo „v takej fáze utrpenia, že nevie prijať možnosť vyslobodenia, alebo v takom stave spokojnosti, že nevie prijať potrebu vyslobodenia.“[12]
Fyzické rozmery džinov sa postupne zmenšovali a zmenšovala sa aj dĺžka ich života. Spočiatku boli džinovia obri, dožívajúci sa mnoho rokov. Prvý z nich, Ršabha žil údajne milióny rokov, posledný, Mahavíra sa dožil už len veku bežného smrteľníka.
Ponímanie duše v súvislosti s ahinsou
Na džinizme ma najviac fascinuje postoj veriacich k živým tvorom, o ktorom hovoria aj mottá: „Nenásilie je základnou náboženskou povinnosťou“[13] a „Všetky živé tvory si musia navzájom pomáhať“[14].
Každý človek, zviera, rastlina, kameň a vôbec všetko čo na svete existuje má podľa džinistov dušu a teda má aj právo na našu úctu, ktorú sme im povinní preukazovať. Verí sa, že „duše sú večné, čo znamená, že ich nemožno stvoriť ani zničiť a je pravdepodobné, že každá duša milióny ráz zakúsila každé mysliteľné vtelenie.“[15]
Podľa princípov sansáry, môžu byť duše ukryté v tele malých červíkov duše našich otcov, na ceste odpykávania si hriechov spáchaných v predchádzajúcich vteleniach. Na to, aby dosiahli spásu, sa podľa džinistického učenia o znovuzrodení musia zvieratá opäť narodiť ako ľudia, ženy ako muži a laici ako mnísi.
Nie je preto prekvapivé s akou úctou džinisti pristupujú ku všetkým stvoreniam. Preto fakt, že džinizmus prijal kastový systém Indie, ktorým sa dodnes riadi by sa mohol zdať dosť rozporuplný. Džinisti však veria, že náboženské kvality sa zakladajú na správaní človeka a nie na postavení, ktoré vyplýva z okolností narodenia. Kastové rozdelenie je preto v ich ponímané obmedzené iba na svetskú spoločenskú rolu, a teda si vážia aj členov z najnižšej vrstvy spoločnosti.
„Pre stúpencov džinizmu je sväté všetko, čo je živé. Krutosť zatemnieva dušu a zo všetkého najkrutejšie je vziať život.“[16] Týmto mottom, ktorým sa riadi džinistické spoločenstvo, začína Myrtle Langleyová svoje rozprávanie o džinizme. Každé stretnutie veriacich so živým tvorom sa nesie v duchu čestnosti, úcty a súcitu, vegetariánstvo je pre nich samozrejmosťou.
Do absurdity je sľub ahinsy, alebo nenásilia dovedený u džinistických mníchov a to najmä digambarských. V knihe Náboženství a ateismus ve starověku sa píše: „ ...džinistický pustovník nielenže nejedol nič mäsitého, ale ani sa nekúpal, aby náhodou neusmrtil nejakého tvora žijúceho vo vode. Keď sa vydával na cestu, bral so sebou metličku a zametal pôdu pred sebou, aby nestupil na nejakého neopatrného tvora. Ústa si zaväzoval, aby náhodou neprehltol mušku, a než sa napil, cedil vodu hustým sitom, strachujúc sa o život plávajúcich chrobáčikov.“[17] Počas obdobia dažďov (v júli až októbri) okrem toho prerušujú svoje putovanie, pretože vtedy hrozí väčšie riziko ublíženia nejakému tvorovi, najmä hmyzu, ktorý je v danom období premnožený.
Dôraz, ktorý džinisti kladú na dodržiavanie sľubu ahinsy spôsobil, že je džinizmus vo svete označovaný za náboženstvo súcitu a tolerancie.
Džinistická etika
Džinistická etika spočíva v princípe triratny, čo sú vlastne „tri klenoty džinizmu“. Tvorí ich:
1. dokonalá viera
2. dokonalé vedenie
3. správny život
V knihe Bozi, bráhmani, lidé ich Otakar Pertold popisuje nasledovne: Dokonalá viera spočíva v dokonalom vnímaní sveta, vďaka nej sa džinista vyvaruje bludom a pochybnostiam a nachádza správnu cestu k pravému poznaniu. Vedie veriaceho k tomu, aby vnímal život ako skutočnosť a aby chápal význam životného cieľa.
Dokonalé poznanie je podmienené pravou vierou a v prvom rade je založené na poznaní „vlastného Ja“. Najdokonalejší spôsob poznania je potom poznanie všetkého minulého, prítomného i budúceho a teda vševedúcnosť, ktorá je výsledkom oslobodenia duše.
Posledný z klenotov džinizmu, správny život znamená v podstate dodržiavanie všetkých sľubov, ktoré veriaci skladajú.[18]
Uctievanie
Džinizmus sa niekedy označuje ako ateistické, alebo bezbožné náboženstvo. Môže za to fakt, že džinisti neuznávajú autoritu boha – stvoriteľa, taktiež oslobodenie ich duše nezávisí od nejakej vonkajšej postavy spásy, ale cestu za vyslobodením musia absolvovať sami dodržiavaním morálnych a náboženských zásad džinistického kódexu.
Ateistická interpretácia džinizmu je však nesprávna, džinisti si vševedúce a vyslobodené bytosti ctia ako božské, skladajú a preukazujú im mnohé pocty. Svedčí o tom aj text najrozšírenejšej džinistickej mantry Paňčanamaskáramantry, v ktorej je vyjadrená hierarchia jednotlivých bytostí hodných úcty. Táto mantra je v džinistickej náboženskej obci veľmi populárna a obľúbená, odrieka sa takmer pri každej príležitosti a s minimálnymi obmenami ju prijímajú všetky džinistické vetvy. Má nasledovný obsah:
„Skláňam sa pred arhatmi,
skláňam sa pred siddhami,
skláňam sa pred áčárjami,
skláňam sa pred mníšskymi učiteľmi
skláňam sa pred všetkými mníchmi.
Tento päťnásobný pozdrav,
ktorý ničí všetky hriechy,
je najvynikajúcejší ako
najprospešnejší zo všetkých
prospešných vecí.“[19]
Najväčšej úcty sa ako uchovávateľom džinistického učenia dostáva džinom, alebo arhantom. Veriaci k nim pociťujú hlboký obdiv, preukazujú im svoju lásku a odovzdanosť, pričom najdôležitejším je gesto absolútneho odovzdania seba i všetkých svetských vecí, čiže zrieknutie sa vonkajšieho sveta. Džinovia im za toto uctievanie ale neprejavujú žiadne láskavosti a ani sa ich nijakým iným spôsobom nezúčastňujú. Dokonca im veriaci nedávajú nijaké obetné dary, pretože tie džinovia ani nepotrebujú a ani o ne nestoja.
Jedným z najvýznamnejších rituálov uctievania džinov sa nazýva púdžá ôsmych substancií[20]. Ide o rituál, ktorý veriaci vykonáva sám každé ráno po okúpaní (pre džinizmus je príznačné vykonávanie rituálu bez prítomnosti celej náboženskej obce) a pozostáva z množstva symbolických úkonov (od obchádzania sochy uctievaného džinu, cez jej pomazanie, odriekanie modlitieb, rituálny tanec, tiché rozjímanie až po vytvorenie staroindického kultového znaku – svastiky z hrsti suchej ryže). Úkony sa medzi jednotlivými vetvami džinistickej komunity líšia, avšak každý džinista ho vždy začína a končí vyrieknutím slova nisihi (zrieknutie sa), čo znamená už spomínané gesto dobrovoľného opustenia všetkého svetského.
Ďalšími rituálmi sú napríklad daršan a árti. V prvom prípade ide o veľmi jednoduchý akt spočívajúci v odovzdanom a láskavom rozjímaní pred obrazom džinu. Ten druhý spočíva v spievaní náboženských piesní počas mávania podnosu, na ktorom sú umiestnené horiace sviečky symbolizujúce jednotlivé druhy poznania. Obvykle sa praktizuje večer.
Okrem pôct vzdávaných pri týchto základných rituáloch existuje o džinoch aj veľké množstvo zbožných piesní spievaných pri rôznych príležitostiach.
Jednotlivé vetvy džinistických mníchov a laikov sa rozchádzajú v otázke spôsobu uctievania džinov. Digambarskí džinisti z vetvy taranapánthiou a švétámbarskí džinisti z vetvy térapánthiov a sthánakavásiou napríklad realizujú uctievanie džinov v čo najjednoduchších prázdnych halách nachádzajúcich sa v tesnom prepojení s jednoduchými ubytovňami mníchov. Jediným bodom uctievania je samotné učenie arhatov, v zásade pri ňom nepoužívajú žiadne ikony džinov, pretože sú toho názoru, že samotní džinovia by takýto spôsob uctievania neschvaľovali. Arhati sú velebení meditáciou mníchov a laických veriacich, ktorí odriekajú mantru a venujú sa duchovnému štúdiu. Niekedy sa to deje za prítomnosti usmerňujúceho staršieho a skúseného mníšskeho učiteľa, inokedy je nápomocným text písma.
Iné je to so vzdávaním pôct tých vetiev džinistických veriacich, ktoré vyzdvihujú a velebia sochy jednotlivých džinov. Rituál pocty sa už nekoná v prázdnej, čo najjednoduchšej hale, ale v honosnom, konkrétnemu džinovi zasvätenom chráme. Takéto chrámy zvyknú byť pekne vyzdobené, v ich centre sa hrdo vyníma socha daného džinu, pričom v niektorých rozsiahlejších chrámoch sa nachádzajú i vyobrazenia ďalších džinov a ostatných menších božstiev.
Sochy digambarských a švétámbarských džinistov sa zvyčajne odlišujú. Kým švétámbarské sa vyznačujú prezdobenosťou a pompéznosťou, tie digambarské zobrazujú džinov v pozícii mníchov. Sú teda nahé a čo najjednoduchšie. Prezdobenosť švétámbarských džinov súvisí najmä so zobrazovaním ich šľachtického pôvodu. Okrem toho, že sú oblečení v kráľovskom rúchu, krášlia ich mnohé šperky a strieborné i zlaté koruny.
Obe vetvy sa však zhodujú v materiáli a v niektorých charakteristických črtách svojich sôch. Čo sa materiálu týka, ide predovšetkým o mramor a kov a všetkých dvadsiatich štyroch džinov vždy stvárňujú ako navzájom totožné, stojace, alebo sediace bytosti, s mohutnou driečnou mužskou postavou a širokými ramenami. Jednotlivé sochy sa potom od seba odlišujú symbolom vytesaným na základni sochy. Každého džinu stelesňuje niečo iné (u Mahavíru je to napríklad lev).
Džinisti umývanie sôch a iné rituálne úkony, ako mávanie lampášom pred sochami v rytme náboženských piesní, nepovažujú za uctievanie, ale za rozjímanie. Sochy bohov, výnimočne sa nachádzajúce v chrámoch, majú nižšie postavenie ako sochy džinov.
Mnohé džinistické chrámy patria k významným indickým architektonickým pamiatkam, ktoré boli vystavané vďaka podpore zámožných obchodníckych rodín, pričom niektoré z nich sa dnes radia medzi najbohatšie indické chrámy. Najslávnejšie džinistické chrámy sa nachádzajú v západnej Indii, na Mont Abu a na pahorkoch Árávalí.
Popri džinoch sú druhými najváženejšími bytosťami osoby mníchov. Verí sa totiž, že oslobodenie duše z kolobehu života môžu dosiahnuť iba mnísi (podľa digambarských džinistov iba muži – mnísi, podľa švétambarských aj mníšky). Sú teda považovaní za nositeľov džinistického náboženského ideálu, ktorého dodržiavanie ich predurčuje k dosiahnutiu stavu blaženosti a následného vyslobodenia duše, ktoré laickí veriaci dosiahnuť nemôžu.
„Dúfať v blaženosť však mohli aj tí, ktorí zostávali „vo svete“ a svojou štedrosťou napomáhali džinistickým pustovníkom dosiahnuť blaženosť.“[21] Preto sa k mníchom laickí veriaci správajú s príznačnou vážnosťou, jednotlivých uctievaných mníchov nehierarchizujú, rovnako vážený je pre nich novic, ako aj duchovná hlava a vodca mníšskeho rádu (áčarja).
Svedčí o tom aj každodenné vykonávanie aktu klaňania – guruvandany, ktorý spočíva v dvojnásobnom poklonení sa každému mníchovi, ktorého laik cez deň stretne. Nasleduje vyrieknutie krátkej modlitby, za ktorú mu mních udelí požehnanie. Mnohí veriaci za týmto účelom denne navštevujú domy mníchov, niektorí dokonca majú medzi mníchmi svojho vlastného gurua.
Taktiež v mníšskej komunite platí niekoľko zásad, ktoré musí každý mních dodržiavať. Najdôležitejším pravidlom každodenného života mnícha je dodržiavanie piatich najzákladnejších sľubov (mahávrata), ktoré sa skladajú pri vysvätení (díkšá), a ktoré v mierne upravenej podobe platia aj pre veriacich laikov. Sú nimi:
1. neubližovať živým tvorom (ahinsá)
2. hovoriť vždy pravdu
3. nekradnúť
4. dodržiavať celibát (u laického džinistu je to byť verný svojmu partnerovi)
5. nevlastniť nijaký majetok (u laického džinistu obmedzenie majetku a bohatstva)
Mnísi taktiež vykonávajú rôzne praktiky, čím sa ich duša zbavuje nahromadenej karmy. Tieto praktiky sa delia na vonkajšie a vnútorné.
Vonkajšie praktiky sa spájajú so znášaním fyzických útrap, ktorými sa mnísi zámerne trápia. Ide napríklad o bolestivé telesné pozície, ale najmä o dodržiavanie pôstu, ktorý môže byť v podobe odopierania si nejakého druhu potravy, obmedzovania stravy počas určitého obdobia, alebo v krajnom prípade v podobe dobrovoľnej smrti hladom.
Vnútorné praktiky pozostávajú zo šiestich predpísaných činností, ktoré má mních vykonávať každý deň a ktoré vedú k rozvíjaniu osobnostnej spirituality. Sú nimi „meditácia na dosiahnutie duševného pokoja (sámájika), chvála dvadsiatich štyroch džinov, uctievanie si starších askétov (guruvandaná), oľutovanie škodlivých skutkov (pratikraman), zrieknutie sa fyzických potrieb počas dlhej meditácie (kájotsarga) a vykonávanie špecifických odriekaní (paččkkhana)“[22]. Mnísi majú taktiež nariadené neustále putovanie: „v suchom ročnom období sú povinní cestovať od dediny k dedine, od mesta k mestu. V dedine sa nesmú zdržať dlhšie než tri dni, v meste sedem.“[23]
Sviatky
Tak ako u väčšiny náboženstiev sa slávenie jednotlivých sviatkov spája najmä s nejakou životnou udalosťou daného božstva, tak i džinistické sviatky súvisia s pripomínaním si konkrétnych udalostí zo života džinov.
Na prelome marca a apríla je to napríklad pripomínanie si dátumu Mahavírovho narodenia počas Mahávíradžajantí, v októbri je to zas Dívalí (typický hinduistický sviatok), počas ktorého džinisti oslavujú Mahavírove vyslobodenie sa zo sansáry a dosiahnutie mókše.
Celkovo si džinisti pripomínajú päť prelomových udalostí v Mahavírovom živote a to jeho počatie, už spomínané narodenie, renunciáciu, osvietenie a taktiež spomínané vyslobodenie duše – mókšu.
Sviatky jednotlivých džinistických komunít sa môžu v mnohom líšiť. Dôležitým sviatkom švétambarských džinistov je napríklad Parjušan. Je to sviatok, ktorým uzatvárajú koniec starého roka, slávi sa na prelome augusta a septembra a trvá osem dní.
V knihe Viery a vyznania sa píše: „Počas prvých troch dní Parjušana mnísi denne prednášajú kázne a počas zostávajúcich piatich dní kážu dva krát denne. V štvrtý až siedmy deň sa číta z Kalpasútry, švétámbarského písma, ktoré obsahuje životopisy dvadsiatich štyroch džinov. Opis Mahávírovho narodenia na druhý deň čítania sprevádza zložitý rituál a veľké oslavy. V posledný deň džinisti konajú pratikraman, spoločný rituál, ktorý je komunitnou spoveďou a ľútosťou nad všetkými zlými skutkami, ktoré mohli spáchať počas roka. Pre zbožnejších džinistov je aj pratikraman každodennou praxou. Na konci Parjušana veľa džinistov posiela karty alebo e-maily príbuzným a priateľom so žiadosťou o odpustenie všetkého zlého. Úprimný džinista neprenáša nevraživosť alebo spor do nového roka.“[24]
Popri tom švétámbarskí džinisti dbajú na dodržiavanie viacerých bodov správania sa typických pre Parjušan. Sú nimi napríklad častejšie chodenie do chrámov, alebo postenie sa až do dňa slávnostnej hostiny, ktorá sa koná v posledný deň Parjušanu. Praktizovanie pôstu je pre džinistov veľmi dôležité, dokonca je akousi prestížou rodiny a veriaci sa ho snažia často a striktne dodržiavať. Väčšinou sa však postia iba ženy, muži totiž tvrdia, že pôst by im bránil v absolvovaní pracovných povinností. Niektorí pravoverní džinisti dokonca zostávajú počas tohto obdobia v ubytovniach žobravých mníchov, kde žijú v duchu prísneho asketizmu.
Parjušanu zodpovedajúci sviatok digambarských džinistov je Dašalakšanaparvan, alebo Sviatok desiatich náboženských kvalít. Na rozdiel od švétámbarských ôsmych, tento trvá desať dní a keďže digambarskí veriaci majú menejpočetnú mníšsku komunitu, zúčastňujú sa ho predovšetkým laickí džinisti. Praktizuje sa predovšetkým verejná recitácia desiatich kapitol z prvého známeho džinistického textu Tattvárthasútry, v posledných dňoch sa odohráva výnimočná púdžá, ktorá je zasvätená štrnástemu džinovi Anantovi a v posledný, desiaty deň prebieha akt ospravedlnenia a odpustenia všetkého zlého, ktorý je ekvivalentný so švétámbarským obradom zmierenia.
Pútnické miesta
Keďže Mahavíra žil a kázal v oblasti ganžskej nížiny, na území dnešného Biháru a východného Uttarpradéšu, najviac pútnických miest – tírthov (sú považované za miesta prechodu do duchovnej oblasti) je sústredených práve v tejto oblasti.
Hlavným pútnickým miestom digambarov je Šrávana Belgola, alebo „Biele jazero askétov“. Dominantou tohto miesta je monumentálna socha Gommatéšvary, ktorý bol údajne prvým človekom, dosiahnucim vyslobodenie. Nachádza sa na tzv. „Veľkom vrchu“, pričom významný je aj s Veľkým vrchom susediaci „Malý vrch“, o ktorom sa verí, že je najvhodnejším miestom pre vykonanie aktu sanlékhany, čiže dobrovoľnej smrti vyhladovaním sa.
Švétámbari považujú za posvätné hory Ábú, Aštapádu, Girnár, Samnétu a Šatrundžaju, na ktorej stojí celé chrámové mesto, pozostávajúce z viac než osemsto chrámových svätýň. Púť na toto miesto má taký význam, že sa vyrovná návšteve všetkých ostatných tírthov dohromady a verí sa, že práve Šatrundžaja je miestom odkiaľ budú svoje učenie šíriť nasledovní devätnásti džinovia.
Waterstone taktiež uvádza, že okrem týchto tírthov putujú džinistickí veriaci aj do Váransí (o ktorom veria, že bolo rodiskom Páršvu, a že tu dosiahli vyslobodenie ďalší štyria džinovia), Ajódhjá (mesta kde sídlil ich prvý panovník Bharata a kde pôsobili mnohí svätci) a do mesta Páva, kde údajne zomrel Mahavíra, pričom na mieste jeho spopolnenia stojí Džalmandir, alebo „Vodný chrám“ (stojí totiž uprostred malého jazierka) vystavaný z bieleho mramoru. V meste Vaišálí, ležiacom neďaleko Džalmandiru, sa nachádza Mahávírovo rodisko.[25]
Posvätné texty
Posvätnosť textov v džinizme sa neposudzuje podľa doby ich vzniku ale podľa obsahu a jeho náboženskej hodnoty. Rovnako posvätný a uctievaný môže byť starobylý spis napísaný váženým mníchom v dávnej minulosti ako aj text napísaný rozjímajúcim laikom 20. storočia.
V priebehu času sa za posvätné považovali rôzne historické texty, pričom v džinizme neexistuje žiaden ucelený zväzok, kniha, alebo súhrn textov, ktorý by bolo možné pripodobniť napríklad ku kresťanskej Biblii.
Pôvodná náboženská tradícia džinistov sa vo svojich počiatkoch začala šíriť ústnym podaním Mahavírových žiakov, z ktorých každý zhromaždil ústnu verziu svojho učiteľa známu pod názvom Dvanásťúdový kôš.
Obdobie vzniku prvých grafických podôb starobylých džinistických textov nie je známe, vznikali však vo forme prákrtu - v tzv. ardhamágadhí a postupom času v sanskrte.
Džinistický kánon je dnes náboženskou obcou vnímaný ako odraz Mahavírovho učenia, vieme však, že ho nenapísal jediný človek v jedinom historickom období. Legenda napríklad hovorí, že „Mahavíra mal jedenásť žiakov, ktorí z jeho kázaní zostavili súvislé znenie jeho náuky, ktoré sa potom udržovalo ústnou tradíciou stodvadsaťšesť rokov“[26].
Čo sa štúdia písma týka v minulosti to bola výsostne mníšska výsada. Laici totiž vedeli čítať iba hovorový jazyk a okrem toho sa bez mníšskej kvalifikácie čítanie takýchto spisov pokladalo za nebezpečné. Pre laickú verejnosť tu však bola možnosť stretávať sa s posvätnou spisbou na pôde organizovaných mníšskych náboženských prednášok a prostredníctvom ich devocionálnych praktík. Následne teda vznikalo i množstvo laických devocionálnych textov v hovorových jazykoch. V súčasnosti už mnohé predtým neprístupné posvätné džinistické texty prenikajú v upravenej forme bližšie k laickej verejnosti, avšak pôvodná zbierka ich posvätnej spisby zostáva výsostne v rukách mníšskeho spoločenstva.
Rozdiely medzi digambarskou a švétámbarskou vetvou džinizmu sú badateľné aj v spôsobe výkladu náboženských textov, ich literárne tradície však majú tie isté korene.
Dôležitým spisom, ktorý s hrdosťou prijímajú obe sekty je Tattvárthasútra. Ide o prvý významný zväzok džinistov napísaný v sanskrte v 4. alebo 5. storočí, ktorý zhrnul hlavné stránky džinistického učenia do jedného zväzku. Jeho autorom je mních Umasvati.
Úvodný verš spisu znie: „Osvietený pohľad na svet, osvietené poznanie a osvietené správanie sú cestou k vyslobodeniu.“[1]
Hneď v úvode je teda podčiarknutá podstata džinistického kánonu, ktorou je správna viera, správne poznanie a správne správanie. Tieto tri hlásané súcna vošli do povedomia verejnosti ako už spomínané „tri klenoty džinizmu“.
Rozdiely medzi digambarským a švétámbarským vnímaním textov spočívajú predovšetkým v ponímaní ranej literatúry. Kým totiž švétámbarskí džinisti sa odvolávajú na spisy, pochádzajúce podľa nich priamo z Dvanásťúdového koša, digambarskí vierohodnosť týchto spisov s tvrdením, že sa v minulosti stratili, rázne odmietajú. Podľa niektorých vedcov dôvodom tohto dištancovania mohla byť aj snaha o osamostatnenie sa týchto dvoch sekt.
Digambarský kánon vyzdvihuje ako jedinú pravú literárnu tradíciu dva spisy. Sú nimi Písmo zo šiestich častí (autorom je mních Dharaséna pričom pochádza z 2. storočia) a Rozpravu o vášňach (mních Gunabhadra). Obe sa venujú problematike sansáry.
V priebehu času boli významné digambarské spisy zozbierané a začlenené do jednotného celku, ktorý postupne nadobudol kánonický status. Tento celok je usporiadaný do štyroch skupín s názvom Expozície.
- Jedným z najvýznamnejších textov v tejto prvej skupine je text Univerzálna história (autormi sú mních Džinaséna a jeho žiak Gunabhadra). Približuje vznik a vývoj džinizmu, indickej spoločnosti ale aj život a pôsobenie Mahavíru a ostatných džinov.
- Druhá expozícia sa zaoberá problematikou kozmológie.
- Tretia rozoberá dogmy správania sa určené mníchom ale i laickým veriacim (autorom najvýznamnejších častí je áčarja Kundakunda).
- Štvrtá je súhrnom mnohých metafyzických spisov a devocionálnych hymnov.
Švétámbárský kánon pozostáva zo spomienok starých švétámbarských mníchov, ktoré boli zaznamenané a následne zapísané počas troch švétámbarských koncilov v Patne, Mathure (a súčasne vo Vallabhí) a vo Vallabhí.
Je tvorený tromi skupinami:
- Prvá skupina, Púrva sa venuje tradícii strateného písma, ktoré má pre švétámbarskú, ale i digambarskú náboženskú obec nesmierny, až autoritatívny význam.
- Druhú tvorí už spomínaných Dvanásť údov (dvanásty text je ale stratený)
- Tretia pozostáva z piatich menších podskupín, ktoré obsahujú texty neskorších mníšskych učiteľov
Veľký význam má aj džinistická nekanonická literatúra, v ktorej významné sú v Indii veľmi obľúbené humorné poviedky, eposy, legendárne životopisy džinov, ale aj romány rozprávky a drámy.
SIKHIZMUS
Historický prehľad
Sikhizmus je najmladšie spomedzi všetkých svetových náboženstiev a možno práve preto máme, na rozdiel od džinizmu či pársizmu, presné a nešpekulatívne, historicky podložené poznatky o procese jeho vzniku a vývoja.
Zakladateľom sikhizmu je historická postava gurua Nánaka, ktorý pôsobil na území Pandžábu v roku 1469. Na toto miesto prichádzali odpradávna vo veľkom množstve moslimské armády, nesúce so sebou islamskú kultúru, náboženstvo nevynímajúc. Okrem toho, že si rýchlo podmanili dané územie, snažili sa medzi obyvateľstvom presadzovať aj svoju vieru. Nie je preto žiadnym prekvapením, že dochádzalo k intenzívnemu miešaniu jednotlivých hinduistických a islamských religióznych prvkov.
Snahou guru Nánaka bola práve syntéza týchto prvkov. Tú však netreba chápať ako prostoduchú kombináciu islamských a hinduistických prvkov, ale ako nové náboženstvo nesúce v sebe tieto prvky. Guru Nának sa snažil vytvoriť spoločenstvo, ktoré by pochopilo, že „neexistujú žiadni hinduisti a neexistujú žiadni moslimovia“[2], že Boh je len jeden a tak ho treba aj vnímať.
Podobné snahy boli v Indii už pred Nánakom, avšak až jemu sa podarilo dotiahnuť svoju snahu do úspešného konca, ktorým položil základný kameň nového svetového náboženstva – sikhizmu. Sikh je pandžábske slovo a znamená žiak. V jeho opozícii stojí guru, čiže učiteľ. Sikhami sa začali nazývať žiaci a nasledovníci gurua Nánaka.
Guru Nának sa narodil v malej pandžábskej dedinke Talávandí pri Láhaure (dnešný Pakistan). Jeho rodičia patrili do kasty hinduistických kšatrijov, otec pracoval ako štátny úradník. Nának dostal počas svojho detstva dobré vzdelanie, ako sedemročný začal chodiť do školy kde sa okrem rodnej pandžábštiny učil aj hindštinu a sanskrt. Potom ho rodičia poslali k moslimskému duchovnému, ktorý ho vzdelával po arabsky a perzsky. Učenie ho však nebavilo a aj napriek dobrému vzdelaniu sa nevedel uplatniť. Istý čas síce pôsobil ako správca u moslimského šľachtica, no táto práca ho nenapĺňala. Oženil sa, mal dve deti avšak po mystickej skúsenosti, ktorú mal ako dvadsaťdeväť ročný, sa rozhodol opustiť svoju rodinu a vydal sa na dráhu potulného askétu.
Ako hinduistický svätý muž nosil šafránovožltý habit a ako moslim ruženec a turban. Precestoval celý Pandžáb a podľa legiend údajne navštívil všetky najdôležitejšie pútnické miesta v Indii, Perzii, Arábii a na Cejlóne. Počas svojho pôsobenie mal mnoho žiakov, medzi ktorými boli ako hinduisti, tak i moslimovia. Hlásal rovnosť všetkých ľudí, trval na zavrhnutí kastovníctva (a to aj napriek tomu, že on sám pochádzal z pomerne vysoko postavenej kasty kšatrijov) a podporoval rovnosť žien, o ktorých sa údajne vyjadril: „Ako ju možno považovať za menejcennú, ju, ktorá plodí kráľov?“[3]. Zomrel ako šesťdesiatdeväť ročný v roku 1538.
Medzi sikhami koluje množstvo legiend týkajúcich sa Nánakovho života. V knihe Bozi, bráhmani, lidé sa uvádza ako raz Nának na svojej púti Pandžábom prišiel pod tamojšiu horu, na ktorej vrcholku mal svoju pustovňu istý moslimský svätec. Pri jeho príbytku vyvieral silný prameň vody, z ktorého sa chcel Nának napiť. Svätec mu to však nedovolil, Nának sa rozhneval a svojou zázračnou mocou priviedol vodu z vrcholku hory na jej úpätie, kde vyviera dodnes. Nato rozzúrený svätec hodil po Nánakovi balvanom, ten ho však zachytil zdvihnutou pravicou, pričom sa jeho dlaň zaryla hlboko do kameňa, ako by to bol len tvaroh.
Iná legenda hovorí o Nánakovom pochovávaní. Moslimskí a hinduistickí žiaci sa nemohli dohodnúť ako majú naložiť s mŕtvym telom svojho učiteľa. Moslimovia ho chceli pochovať, hinduisti spáliť. Vyriešil to za nich ale sám Nának. Keď totiž nadvihli plachtu, ktorou bolo zakryté jeho telo, našli pod ňou len hromádku kvetov. Tie si potom rozdelili na polovicu, hinduisti vybudovali nad nimi chrám, moslimovia hrobku. Avšak ani toto vraj nebolo podľa Nánakovej vôle, zanedlho totiž prišla povodeň, ktorá zmietla obe stavby z povrchu zemského.[4]
Po Nánakovej smrti prevzali úlohu náboženských vodcov a učiteľov sikhského spoločenstva (panthu) postupne ďalší deviati guruovia. Boli nimi:
2; Angad (1538 – 1552) – za svojho nástupcu ho určil sám guru Nának, zostavil posvätnú abecedu sikhov na základe pandžábskych písmen.
3; Amar Dás (1552 – 1574) – bol iniciátorom spoločného stravovania (založil chrámovú kuchyňu langar), zdôrazňoval rovnosť ľudí, od neho sa hodnosť guru stáva dedičnou.
4; Rám Dás (1574 – 1581) – je zakladateľom posvätného a pútnického miesta Amritsaru.
5; Ardžan (1581 – 1606) – prvý guru, ktorý sa narodil ako sikh, staviteľ Zlatého chrámu v Amritsare, zostavovateľ náboženských piesní a učenia guruov, z ktorých zostavil Ádi Granth, posvätnú knihu sikhov. Zomrel násilnou smrťou (čo malo za následok pretransformovanie sa mierumilovnej sikhskej komunity na spoločenstvo bojovníkov).
6; Har Góbind (1606 – 1644) – na radu svojho otca zostavil armádu, ktorá sa od tohto momentu rozrastala, sikhovia pestovali vojenské cnosti, ktoré z nich učinili skutočnú ozbrojenú moc a to najmä po poprave ôsmeho gurua Tega Bahádura v roku 1675.
7; Har Rái (1644 – 1661)
8; Har Krišan (1661 – 1664)
9; Teg Bahádur (1664 – 1675)
10; Gobind Singh (1675 – 1708) – zrušil všetky kastové rozdiely, prepracoval Vznešenú (alebo Prvú) knihu sikhov Granth a vyhlásil ju za gurua. Snažil sa o vytvorenie „pravej ríše“, v ktorej by sikhovia mali svoju vlastnú pôdu. Pred svojou smrťou sa vyhlásil za posledného gurua preniesol vedenie sikhského spoločenstva na bratstvo (Chálsa Panth – založené v roku 1699) a na posvätnú knihu (Guru Granth), pričom Guru Granth je dnes najdôležitejšou sikhskou autoritou. Góbind Singh bol zavraždený v roku 1708.
Obdobie pôsobenia prvých guruov je obdobím kedy na území Indie prekvitala vláda mughalského panovníka Akbara[5]. Jeho vzťahy so sikhským pánthom boli viac než dobré, čo sa však nedá povedať o jeho nasledovníkovi. Ten dal umučiť piateho gurua Arzdžana, čo vyvolalo v pánthe vlnu nespokojnosti.
Počas tohto obdobia sa výrazne zvýšil počet členov sikhského spoločenstva. Od druhej polovice 17. storočia sa k pôvodným sikhským obchodníkom začali postupne pridávať aj sikhovia z ožobračovanej kasty remeselníkov a roľníkov tzv. džátov. Tí sa časom stali jej dominantnou skupinou.
Zároveň dochádzalo k čoraz častejším sporom medzi sikhami a vládnucimi Mughalmi, čo viedlo k poprave deviateho gurua Tégha Bahádura. Nasledovalo radikálne pretransformovanie relatívne mierumilovného panthu na vojenské bratstvo chálsu, ktorá pod vedením syna umučeného gurua a zároveň gurua nového Góbinda Singha stála na čele nie len mnohých roľníckych povstaní ale aj výbojov proti vládnucim Mughalom. Tie pokračovali aj po smrti Góbinda Singha a chálsa tak predstavovala silného súpera upadajúcej Mughalskej ríše, ktorá bojovala o Pandžáb s prichádzajúcimi moslimskými nájazdníkmi z Afganistanu. Na prelome 18. a 19. storočia sa sikhským bojovníkom podarilo dobiť Láhaur, ktorý sa na istý čas stal centrom ich kráľovstva, avšak s príchodom britských vojsk ho opätovne stratili a územie Pandžábu bolo pričlenené k britskej indickej ríši. V 20. storočí bolo toto územie rozdelené medzi Indiu a Pakistan. Sikhovia sa usilovali o vytvorenie svojho Pandžábskeho štátu, alebo Chálistanu, čo viedlo k tomu, že začiatkom osemdesiatych rokov sa Pandžáb stal bojiskom medzi sikhami a indickými ozbrojenými silami, pričom prišli o život tisíce ľudí. Vytvoriť Chálistan sa im však nepodarilo.
Aj napriek tomu, že sa sikhizmus nemôže hrdiť dávnou náboženskou tradíciou si postupne získal veľké množstvo prívržencov a dnes je so svojimi 20 mil. veriacimi piatym najväčším náboženským systémom na svete. Jeho prívrženci žijú najmä na území indického spolkového štátu Pandžáb, ale sú tiež roztrúsení po území celej Indie a v mnohých ďalších častiach sveta ako je Veľká Británia, Kanada, USA, východná Afrika, či Malajzia.
Náboženské predstavy
Ústredným článkom sikhského učenia je viera v jediného Boha. Ten je podľa Nánaka spoločný pre všetkých ľudí, pre všetky náboženstvá na svete. Ľudia mu len dávajú rôzne mená dokonca i sám guru Nának ho nazýval mnohými menami „...okrem iného i menami niektorých hinduistických bohov a menami moslimského Alláha...“[6] a veril, že uctievaním a vierou v ktoréhokoľvek z nich je možné dosiahnuť poznanie pravej božskej podstaty.
Sikhský Boh je večný, všadeprítomný (nachádza sa najmä v srdciach ľudí), transcendentný, neopísateľný a všetko prevyšujúci Stvoriteľ. Je tvorcom všetkého a ľudský život sa považuje za najvyššiu a najvzácnejšiu formu existencie. Všetko na tomto svete sa riadi podľa jeho príkazov, predstáv, podľa jeho stvorenia.
Božský príkaz, alebo hukam môže za fungovanie ako celého vesmíru, tak i každodenného života všetkých ľudí. Zem je považovaná za dharmsálu, čo v preklade znamená miesto pre praktizovanie spravodlivosti. Boh stvoril ľudí na to, aby sa aktívne podieľali na tejto spravodlivosti
Prítomnosť Boha však človek vďaka svojej povahe nedokáže rozpoznať. Preto by sa mal obrátiť na učiteľa (gurua), ktorý mu môže priblížiť Božie meno (nám) a Božie slovo (sabad), čím mu pomôže dosiahnuť Harmóniu. Tá vedie k spaseniu ľudskej duše, k jej zjednoteniu s Božskou harmóniou a k následnému vyslobodeniu sa z kolobehu znovuzrodení.
Sikhovia veria v reinkarnáciu (avagaun) v rámci ľudského pokolenia. Boh dal každému človeku slobodnú vôľu rozhodnúť sa ako prežije a čomu zasvätí svoj život. To ako sa človek rozhodne potom ovplyvní ďalšiu existenciu jeho duše. Tá sa po smrti človeka buď pretransformuje do tela nového, alebo sa vymaní z kolobehu reinkarnácií a môže sa „pripojiť k spoločnosti svätcov pri ich večnom spievaní chvál na dvore Nesmrteľnej bytosti.“[7] Duša je teda podľa sikhov nesmrteľná a zmyslom života každého sikha by mala byť snaha o dosiahnutie duchovného vyslobodenia – mukti. To potom vedie k splynutiu s Najvyššou dušou (Parmátmanom).
Mircea Eliade uvádza: „K získaniu spásy je potrebné mať gurua, opakovať v mysli božské Meno, spievať hymny, združovať sa so svätými mužmi.“[8] Asketizmus a iné týranie tela, či ducha sikhizmus nevyžaduje, rovnako ako nevyžaduje praktizovanie žiadnych zložitých rituálov. Na popredné miesto sa kladie život v cnosti, zavrhnutie nerestí a hriechu. Cnostný život však ešte nie je zárukou spásy, Nának hlása „nevyhnutnosť vnútornej transformácie prostredníctvom počúvania hlasu Pravého gurua vo svojom srdci a meditovanie s láskou o Božom mene.“[9]
Učiteľ vedie svojich žiakov štyrmi štádiami, ktorými sú ochrana, znalosť, povinnosť a pravda. Je potrebné, aby sa veriaci zamerali na svojho gurua (gursikh) a nie na seba samých. Rovnako by sa mali vo svojom živote zamerať na dobrovoľnú a nezištnú pomoc, alebo službu druhým ľuďom, mali by byť čestní, spravodliví, mali by odolávať svetským pokušeniam akými sú túžba, hnev, žiadostivosť, pripútanosť a pýcha, alebo ego. Žitím podľa týchto príkazov dosiahne veriaci stav gursikha a stáva sa džívanmuktom. To znamená, že sa zároveň môže stať oslobodeným a teda dosiahnuť stav mukti už za života.
Chálsa a kódex disciplíny
Založenie chálsy (čiže Spoločenstva zasvätených) v roku 1699 sprevádzali intenzívne obradové udalosti. Guru Góbind Singh ako jej zakladateľ vtedy počas jarného trhu v Ánandpure vyzval sikhských veriacich aby položili život za vieru. „..na zhromaždení sikhov sa zjavil Góbind s vytaseným mečom a mávajúc ním žiadal hlavu jedného z prítomných. Po krátkom čase sa odhodlal jeden z kasty kaštrijov ponúknuť mu svoj život. Guru ho zobral do stanu odkiaľ bolo počuť úder a vidieť tečúcu krv. Singh sa opäť objavil pred zhromaždením a žiadal ďalšiu obeť. Znovu sa našiel dobrovoľník a táto scéna sa opakovala päť krát. Potom Góbind otvoril stan a vo vnútri bolo päť bezhlavých kôz a päť dobrovoľníkov oblečených v prekrásnych šatách.“[10] V zápätí ich dal guru v nasledujúcom iniciačnom obrade všetkých pokrstiť a on sám prijal krst od týchto „piatich milovaných“ (páňdž - piáré)[11]. Krst prebehol požitím iniciačného nápoja nesmrteľnosti amritu, ktorého sa piati milovaní napili zo spoločnej misky „...čo značilo ich vstup do bratstva chálsy, v ktorom niet kást.“[12]
Nasledovalo symbolické prijatie nového obradového mena Singh (lev). To dodnes dostávajú všetci mužskí členovia chálsy, ženy prijímajú meno Kaur (princezná).
Góbind Singh potom stanovil nové pravidlá a zákony chálsy, ktoré definitívne sformovali toto vojensko - náboženské spoločenstvo. Tieto zákony a pravidlá zahŕňajú päť typických a symbolických sikhských znakov, ktoré sú známe ako 5 k (páňdž kakké). Sikh sa nimi zaväzuje, že na znak príslušnosti k spoločenstvu bude pri sebe stále nosiť:
- kéš (nestrihané vlasy)
- kanghá (malý drevený hrebeň)
- kirpán (krátky zahnutý meč)
- kačh (spodné nohavice pod kolená)
- kará (oceľový náramok na pravom zápästí)[13]
Zároveň boli stanovené zákazy fajčenia, užívania tabaku, alkoholu a omamných látok. Sikh by nemal jesť hovädzie a bravčové mäso a mäso, ktoré sa chystá konzumovať musí byť získané zo zvieraťa, ktoré bolo zabité jednou ranou, čo najbezbolestnejším spôsobom.
Uctievanie
Sikhizmus neuznáva uctievanie modiel ani vieru v Božie vtelenie[14]. Posvätnosť sikhského písma - Ádi Granthu by teda mohla vyzerať dosť rozporuplne, ale keď vezmeme do úvahy, že toto písmo je vlastne vnímané ako posledný z radu sikhských guruov, je zrejmé, že tak ako boli za svojho života uctievaní desiati guruovia, tak je dnes v sikhskej náboženskej obci uctievaná Posvätná kniha, alebo jedenásty guru sikhov Ádi Granth.
Uctievanie v sikhizme znamená predovšetkým čítanie z tohto písma a odriekanie najdôležitejších hymnov a to najmä z Ádi Granthu. Okrem toho je určujúcou povinnosťou veriaceho každodenné modlenie a pravidelné zhromažďovanie sa komunity za účelom vypočutia si guruových chválospevov.
Pri individuálnom uctievaní je dôležité, aby mal rozjímajúci veriaci vôkol seba pokoj, pretože len tak je možné priblížiť sa meditáciou Bohu. Takéto uctievanie sikh zväčša vykonáva v tichu svojej domácnosti, pričom odrieka formulky z výberu hymnov, ktoré má doma starostlivo uložené na bezpečnom mieste, rovnako ako výtlačok Ádi Granthu. Tomu sa dostáva takej pocty, že zvyčajne býva uložený v samostatnej, jemu určenej miestnosti, na hornom poschodí domu. Táto izba je potom prísne strážená pred očami širšej neveriacej verejnosti. Okrem písma sa v sikhských domácnostiach nachádzajú aj štylizované náboženské obrazy gurua Nánaka, ktoré sú veľmi obľúbené.
Osobné uctievanie ďalej pozostáva z nasledovných, v sikhskom kódexe zaznamenaných, modelov odriekanie hymnov z Ádi Granthu a postupov rozjímania. V knihe Viery a vyznania sa toto uctievanie opisuje v nasledovných štyroch bodoch:
„1. Sikh by mal vstať zavčasu, okúpať sa a potom recitovať hymny Džapdží, Džap a desať savajjá.
2. Pri západe slnka by mal recitovať hymnus Rahirás.
3. Predtým, než si ľahne spať, by mal recitovať hymnus Sóhilá.
4. Na záver každého recitovania sa odrieka sikhská modlitba ardás (prosba).“[15]
Na rozdiel od individuálneho, kolektívne uctievanie sa vykonáva v sikhských chrámoch gurdvárach (brána ku guruovi) a rovnako ako pri osobnom tak i pri verejnom uctievaní sa do popredia kladie vzdávanie úcty Ádi Granthu.
Prvé gurdváry dal vystavať guru Har Gobind a to na miestach, ktoré nejakým spôsobom súviseli s predchádzajúcimi guruami. Počas ich pôsobenia bola miestom verejného stretávania sa všetkých sikhov tzv. dharmsála. Prvú dharmsálu vraj zriadil už guru Nának a mala byť symbolickým miestom „kde sa mala stretávať kongregácia (sangat) mužov a žien všetkých kást na komunitné uctievanie a spievanie hymnov (šabat kírtan), po ktorom nasledovalo spoločné jedlo (langar).“[16] Práve tieto tri inštitúcie (sangat, šabat kírtan a langar) boli typickým prvkami tradície sikhov.
Dnes stoja všetky gurdváry na historicky významných sikhských miestach. Každá z nich má pridelenú svoju vlastnú komisiu, ktorá sa stará o správne fungovanie svojej inštitúcie. Takmer každá z gurdvár bola vybudovaná miestnym spoločenstvom a dalo by sa povedať, že každá je viacmenej samostatnou správnou jednotkou, ktorá sa zodpovedá iba svojmu miestnemu sangatu.
Bohoslužby vykonávané v gurdvárach sa ale riadia spoločnými predpísanými pravidlami. Neoficiálnym dňom sikhských bohoslužieb je nedeľa. Tie sa začínajú vždy ráno odriekaním a spievaním hymnov z Ádi Granthu a končia sa recitovaním ardás. Ardás recituje granthí (človek na to povolaný), ostatní veriaci si túto recitáciu za státia so zopnutými rukami v tichosti vypočujú. Zaujímavé je, že po odriekaní ardásu sa náhodne vyberie jeden hymnus z Ádi Granthu a ten sa potom predčítava ako Boží príkaz na daný deň (hukam náma). Nakoniec sa všetci veriaci presunú do spoločnej jedálne, kde sa symbolicky, na znak rovnosti všetkých ľudí, rozdeľuje jedlo.
V sikhských chrámoch sa nenachádzajú žiadne obrazy ani sochy. Namiesto nich sa tam na čestnom mieste na vankúši pod baldachýnom vyníma Ádi Granth, ktorý je počas bohoslužby dokonca ovievaný rituálnym ovievadlom.
Veľmi dôležitou je aj koncepcia námsimranu, čiže meditácie o Božom mene. Vykonáva sa individuálne ale aj spoločne organizovaním námsimranových sedení. Nám znamená meno, simran meditáciu. Námsimran je symbolom večnej Božej pravdy. Veriaci pri ňom používajú ruženec, odriekajú slová Váhiguru a Satnám a predtým než v skoré ráno pristúpia k meditácii sa vždy okúpu.
Cez námsimran sa utužuje aj vzťah guru – veriaci sikh. Stať sa žiakom nejakého zo svätcov je pre veriaceho vždy veľkou cťou. Svätci dávajú svojim žiakom požehnania a pri iniciačnom rituáli odovzdáva svätec svojmu žiakovi posvätnú formulku Váhiguru, čím sa potvrdzuje vzťah guru – veriaci. Veriaci za to obetuje svojmu učiteľovi istú sumu peňazí. Recitovaním pridelenej formulky môže potom veriaci dosiahnuť zmarenie svojho ega.
Sviatky
Sikhské sviatky možno rozdeliť na do dvoch skupín.
Prvá skupina spočíva v pripomínaní si výročia narodenia a smrti jednotlivých guruov. Tieto sviatky sa označujú pojmom gurpurb. Gur je skráteným pomenovaním gurua a purb znamená posvätný alebo šťastný deň. Ide o sviatky, ktoré sa slávia tak, že „po mestách a dedinách kráča procesia nesúca Guru Granth Sáhib. Na dedinách položia písmo do ozdobených nosidiel (pálki). Procesiu vedie päť iniciovaných (amritdharí) sikhov s mečmi, ktorí symbolizujú „piatich milovaných“ zasvätených desiatym guruom roku 1699.“[17]
Na celom svete slávia sikhovia štyri hlavné gurpurby:
- 26. november – deň narodenia gurua Nánaka
- 5. január – deň narodenia gurua Góbinda Singha
- 16. jún – umučenie gurua Ardžana
- 24. november – umučenie gurua Tégha Bahádura
Druhá skupina sviatkov predstavuje skupinu zhromaždení a trhov a označuje sa pojmom méla. Väčšinou sú to sviatky, čiastočne, alebo celkom prevzaté z hinduizmu a najobľúbenejšími sú Baišakhí, Hólá Móhallá a Dívalí.
Baišakhí je sviatkom vzniknutia chálsy. Je to jeden z najvýznamnejších sikhských sviatkov, počas ktorého sa odohrávajú mnohé kultúrne a športové podujatia a v Amritsare sa koná trh zvierat. Oslavuje sa v prvý deň pandžábskeho mesiaca baišakh, je zároveň prvým dňom Nového roku a akýmsi zahájením jarnej žatvy. Jeho vrcholom je tradičný sikhský tanec bhangra, počas ktorého sa tanečníci odejú do pestrých pandžábskych šiat.
Hólá Móhallá je sviatkom, ktorý vznikol na základe pretransformovania hinduistického sviatku hólí. Zaviedol ho guru Góbind a urobil z neho sviatok s vojenským podtónom. Počas tohto sviatku sa tiež konajú trhy a karnevalové sprievody.
Dívalí je typický sviatok nielen hinduistov, ale aj celého indického obyvateľstva a je známy ako sviatok svetiel. Pre sikhov je to deň pripomínania si prepustenia gurua Har Góbinda zo zajatia mughalského panovníka Džahangíra. Jeho prepustenie a príchod do Amritsaru oslávili jeho prívrženci osvetlením celého mesta. Táto tradícia pretrváva dodnes. Sikhské domácnosti a gurdvári sa na počesť tohto sviatku vysvecujú rôznymi svetlami a sviečkami a robia sa ohňostroje. V gurdvárach sa vykonávajú špeciálne bohoslužby a vyvrcholením celého sviatku je akt pompézneho osvetľovania Zlatého chrámu.
Okrem týchto sviatkov, oslavujú sikhovia aj prvé dni každého nového mesiaca svojho kalendárneho roka. Tieto dni sa nazývajú sangrándy a považujú sa za najšťastnejšie dni v tom ktorom mesiaci. Sú im venované špeciálne bohoslužby v gurdvárach, pričom sa verejne vyhlasuje názov nového mesiaca. Recituje sa Bára máha, špeciálny „Hymnus dvanástich mesiacov“, ktorý zložil sám guru Ardžan. Bára máha sa skladá z dvanástich častí, pričom každá z nich pojednáva o nejakom zo štádií života a usmerňuje cestu duší členov sikhského náboženského spoločenstva. Zároveň vyzýva veriacich aby sa nasledujúci mesiac správali čestne podľa predpísaného kódexu.
Pútnické miesta
Najvýznamnejším a najnavštevovanejším pútnickým miestom sikhov je mesto Amristar (Jazero nektáru). Richard Waterstone ho popisuje nasledovne: „Ide o územie, ktoré v roku 1579 daroval štvrtému guruovi Rám Dásovi mughalský panovník Akbar. Amristar sa nachádza v severnej časti indického Pandžábu a sikhovia si v ňom a v jeho okolí zriadili svoje centrum. Už Rám Dás tu dal vybudovať veľkú vodnú nádrž „Jazero nektáru“ podľa ktorého sa dnes toto mesto volá. Rám Dásov nasledovník guru Ardžan dal na malom ostrovčeku uprostred nádrže vystavať pompézny Zlatý chrám (Harimandir), ktorý dal dvesto rokov po jeho smrti pozlátiť veľký sikhský vládca Raňdžit Singh.“[18]
Práve tento chrám je sikhskou pýchou a hlavným centrom ich spoločenstva. Je označovaný za Pánov dvor a je miestom kde môžu veriaci nájsť pokoj a stretnutie s Bohom.
Od rána do večera sa tu spievajú hymny zozbierané v písme gurmukhi, ktoré sem boli inštalované už Ardžanom, a ktoré sa, zakotvené v posvätnom písme Ádi Granthe, do chrámu opakovane kladú každé ráno.
Do vonkajšieho chrámového dvoru vedú štyri vchody, ktoré symbolizujú „univerzálnosť sikhskej pravdy, ktorá je otvorená všetkým.“[19]
Hneď vedľa Zlatého chrámu sa vyníma Akál tacht, sikhské komunitné a politické centrum. Okrem neho existujú ešte ďalšie štyri dôležité tachty (tróny) a množstvo ďalších chrámov. Zlatému chrámu, ako symbolu jednoty sikhského spoločenstva, sa však žiadny z nich nevyrovná.
Posvätné texty
Ako som už niekoľkokrát spomínala, posvätným a zároveň najváženejším spisom sikhov je kniha hymnov Ádi Granth (Prvá kniha). Jej autorom je piaty guru Ardžan, ktorý ju zostavil v roku 1604. V tom istom roku ju inštaloval v Zlatom chráme a pridelil jej status najväčšej svätosti a autority sikhov.
Zhruba o sto rokov neskôr, keď guru Góbind Singh ukončil líniu ľudských guruov, sa Ádi Granthu dostalo ešte väčšej pocty. Bola vyhlásená za „Sväté písmo guruov“ a jej samej bola udelená funkcia guru.
Sikhovia sú presvedčení, že „ten istý duch, ktorý postupne oduševnil desiatich guruov, je uchovaný v tomto písme.“[1] Preto o nej sikhovia s úctou hovoria ako o Šrí Guru Granth Sáhibovi, pričom slová Šrí a Sáhib sú honorifickými titulmi, ktoré poukazujú na váženosť knihy. Kniha sa ako guru uctieva každý deň a nachádza sa ako v gurdvárach tak i v sikhských domácnostiach. Jeho prítomnosť sa dokonca vyžaduje aj pri všetkých významných udalostiach v živote sikhov, akými sú napríklad svadba, pomenovávanie novorodenca, alebo rôzne iniciačné obrady.
Jazykom Šrí Guru Granth Sáhibu je zmes pandžábštiny a starej hindčiny a je zapísaný v Angadom vytvorenom písme gurmukhí („z guruových úst“)[2]. Dnes má 1430 strán. Obsahuje tvorbu jednotlivých sikhských guruov, pričom najpočetnejšie sú v nej zastúpené Ardžanove hymny, ktorý je autorom asi tretiny celého Ádi Granthu. Významná je napríklad Nánakova prvá skladba známa ako Múl Mantra, ktorá deklaruje základnú vieru sikhov: „Ik“ (jeden) „Oankár“ (Boh), alebo jeho posvätná modlitba Džapdží. Okrem toho sú v ňom zaznamenané aj diela niektorých významných hinduistických a moslimských stredovekých svätých mužov.
Sikhovia veria, že Ádi Granth je vytvorený samotným Bohom. Guru je považovaný za Boží hlas, je sprostredkovateľom Božej pravdy a skrz tvorbu guruov dáva Boh veriacim pocítiť svoju vôľu a prítomnosť. O obsahu Šrí Guru Granth Sáhiba sikhovia preto hovoria ako o bání (hlas), alebo gurbání (guruov predhovor) a veria, že cezeň sa spájajú s Bohom.
Druhou posvätnou knihou sikhov je Dasam Granth (Kniha Desiateho). Na základe skladieb Góbinda Singha a ďalších básnikov ju zostavil Maní Singh. Nachádza sa v dvoch historických gurdvárach, alebo tachtách Hazr Sáhib a Patna Sáhib a niektoré z nich sú súčasťou každodennej liturgie.
Populárne sú aj váran (balady) Bháiho Gurdása[3], ktoré sú akýmsi „kľúčom ku Ádi Granthu“ , a ktoré sú často odriekané kazateľmi v gurdvárach.
Sikhizmus má okrem toho mnoho ďalších kánonických, či nekánonických textov. Rahitnám je napríklad príručka, ktorá predpisujem členom chálsy pravidlá správania sa, džanamsákhí sú sprózované hagiografie gurua Nánaka. Rahit marjáda (Sprievodca sikhského spôsobu života) je súbor pravidiel, ktorými sa má riadiť život sikha a sikhskej náboženskej obce.
PÁRSIZMUS
Historický prehľad
Pársizmus je náboženstvo, ktorého korene siahajú do pradávnej minulosti. Je akýmsi pokračovateľom indoiránskeho náboženstva – zoroastrizmu, ktoré sa sformovalo okolo roku 1500 pred n. l. na území Perzie (dnešného Iránu), a ktoré patrí medzi najstaršie svetové vierovyznania.
Najvýraznejšou osobnosťou pársizmu je, ako to už býva, jeho zakladateľ Zarathuštra (grécky Zoroaster). Rok jeho pôsobenia je otázny. Donedávna sa totiž obdobie jeho života datovalo do roku 600 pred n. l. Filologický rozbor najstarších textov však ukazuje, že žil okolo roku 1200 pred n. l. na území východného Iránu. Je to veľmi zaujímavé zistenie, pretože tento fakt ho vlastne povyšuje na prvého proroka všetkých svetových náboženstiev vôbec.
Prameňov, ktoré by nám priblížili Zarathuštrov život je skutočne málo. Vieme o ňom preto len minimum. Je jasné, že spoločnosť, v ktorej žil bola založená na poľnohospodárskom spôsobe života. Zarathuštra tu bol kňazom, mal ženu a niekoľko detí.
V Slovníku náboženstiev sa uvádza, že „náboženstvo, ktoré bolo v tom čase v Iráne praktizované má mnohé rysy spoločné s védskou Indiou a to najmä krvavé obety zvierat a požívanie halucinogénne pôsobiaceho nápoja zvaného haoma. Zarathuštra obe tieto praktiky odmietal.“[4]
Keď mal tridsať rokov zažil sériu videní, vďaka ktorým začal šíriť učenie, ktoré mu bolo vnuknuté. Toto posolstvo bolo ľuďmi spočiatku odmietané, Zarathuštra bol dokonca prenasledovaný a donútený opustiť svoje bydlisko. Až po desiatich rokoch snahy sa mu podarilo získať prvého konvertitu, ktorým bol jeho synovec. Postupne Zarathuštrove učenie oslovovalo stále viac ľudí, zapáčilo sa i jednému z kráľov v severovýchodnej Perzii, ktorý ho povýšil na oficiálnu vieru svojho kráľovstva. V tom momente nabralo šírenie zoroastrizmu vďaka pohybu kmeňov a prostredníctvom bojov medzi nimi veľký spád, nadobúdalo obrovský vplyv nielen na území materskej Perzie, ale i v širšom okolí. Zanedlho získal zoroastrizmus status štátneho náboženstva obrovitej Perzskej ríše a, čo je najzaujímavejšie, „za Ježišových čias Parthovia urobili zo zoroastrizmu najmocnejšie náboženstvo vtedy známeho sveta“[5].
V roku 633 však na územie Perzie vtrhli Arabi, ktorých hlavným cieľom bolo potlačiť pôvodnú vieru domáceho obyvateľstva a nastoliť „jediné pravé náboženstvo“ – islam. Pre zoroastrijcov nastali kruté časy. Ak chceli zotrvať vo svojom vierovyznaní čakalo ich plno obmedzení, neskôr dokonca museli opustiť svoju krajinu. Boli utláčaní, napádaní a prenasledovaní moslimami. Niektorí sa preto utiekali do malých dedín na púšti kde žili v chudobe a zaostalosti, iní ušli do Pakistanu, alebo, a to v najväčšej miere, na územie severozápadnej Indie (do Sanjanu). Tu im miestny vládca pod podmienkou, že budú dodržiavať isté, ním stanovené podmienky, umožnil usadiť sa. Pársovia (toto pomenovanie dostali práve v Indii) sa preto usadili tu, v zemi kde mohli spokojne žiť vo svojej viere.
Situácia sa pre pársov ešte vylepšila s príchodom britských kolonizátorov, ktorý sa v 17. storočí snažili na západnom pobreží krajiny vybudovať z neúrodného a močaristého miesta miesto prosperujúce a strategické – mesto Bombay. Na uskutočnenie tohto plánu ale potrebovali množstvo ľudí a preto prisťahovalcom do týchto miest ponúkali mnohé výhody, najmä v podobe absolútnej náboženskej slobody a rovnosti pred zákonom. Nie je preto prekvapivé, že pársovia sa sem hrnuli vo veľkých množstvách, dokonca by sa dalo hovoriť o akomsi hromadnom sťahovaní. Pod anglickou nadvládou sa im obchodom a priemyselnou činnosťou podarilo dosiahnuť značný blahobyt a v 19. storočí bol už kozmopolitný Bombay centrom Pársov.
Dnes je vo svete už len veľmi málo párskych (a takisto aj iránskych[6]) zoroastrijcov, čísla hovoria o maximálne 115 tisícoch, pričom asi 65 000 ich žije v Indii.[7]
Náboženské predstavy
Pársizmus sa dnes so svojím „Pánom Múdrostí“ Ahura Mazdom zaraďuje medzi monoteistické náboženstvá. V minulosti však bolo Zarathuštrove učenie výrazne dualistické. Oproti Ahura Mazdovi (staroperzsky Ohrmazd) stál rovnako mocný zlý duch Angru Mainjua (staroperzsky Ahriman). Jeho moc ale postupom času stratila na sile a tak stojí dnes v popredí párskeho učenia najvyšší pán Ahura Mazda.
Náboženské predstavy pársov sú však stále založené na dualistickom ponímaní sveta a svetového poriadku. Ten vnímajú ako neustály boj síl Dobra a Zla, pričom Dobro je zastúpené Blahodárnym duchom Spenta Mainjuom a Zlo Ničivým duchom Angra Mainjom. Tieto dve bytosti sú synmi Ahura Mazdu, čo je v značnej miere rozporuplné, keďže Ahura Mazda je vnímaný ako princíp najväčšieho dobra, ktoré nemá so zlom absolútne nič spoločné. Preto je pársizmus vystavaný na princípe slobodnej vôle a Angra Maninju si zlo v podobe lži (drudž) volí sám. Naproti tomu Spenta Mainju splývajúci s postavou Ahura Mazdu si volí pravdu (aša), čo ho následne popoháňa k tvorbe dobrých myšlienok, slov a skutkov.
Ahura Mazda zastúpený Blahodárnym duchom sa v našom ľudskom vedomí prejavuje prostredníctvom siedmych božských bytostí (pôvodne ich bolo šesť – siedmym je sám Ohrmazd), nazývaných Ameša spenta („Nesmrteľní svätí“). Sú nimi Spravodlivosť (Aša - je princípom moci), Správne myslenie (Vohu manah – princíp vlády), Sila (Hšathra – princíp boja), Spása a Nesmrteľnosť (Haurvatat a Auretat – dvojitý princíp prozreteľnosti) a Pokora (Armaiti – princíp plodnosti). Tieto bytosti predstavujú množinu cností Ahura Mazdu a ich prejavom sú zároveň všetky dobré božie stvorenia: voda, oheň, zem, obloha, rastliny, zvieratá a človek. Okrem toho sú to požadované vlastnosti smrteľníkov, žijúcich podľa princípu pravdy, aše. Pravdivý človek (ašavan), ktorý dosiahne zvláštny stav (maga), je údajne schopný pripojiť sa k Nesmrteľným svätým a splynúť s Blahodárnym duchom.
Dejiny sveta sú pársami vnímané ako dejiny boja Ohrmazda a Ahrimana. Tvoria ich štyri etapy, pričom každá z nich trvá tritisíc rokov.
Angra Mainju chcel odjakživa napadnúť Ahura Mazdu i všetko ním stvorené. Ako prvé to boli nebeské bytosti, potom nemateriálny svet stvorený v prvej fáze v čisto duchovnej podobe, nasledovalo zhmotnenie a zviditeľnenie tohto sveta a následné stvorenie ľudstva.
Celé Ohrmazdove dielo sa vyznačovalo dobrom, pokojom, krásou – bolo predsa realizáciou „Múdreho pána“. Dôvodom stvorenia tohto nebeského a pozemského sveta bola práve nevyhnutnosť boja Ohrmazda s Ahrimanom. Ohrmazd stvoril svet, ľudí nevynímajúc, práve preto, aby mu pomohol odvracať útoky Zla a navždy ho aj poraziť. Lenže Ahriman bol dostatočne silný a podarilo sa mu zoslať na Zem utrpenie, bolesť, chorobu, biedu a smrť. Tým zažehnal ideu „raja na Zemi“ a okrem princípov dobra sa začali uplatňovať aj násilie, chaos a deštruktívne sily, ktoré sú prejavom Ničivého ducha Ahrimana, ktorými podľa zoroastrijskej legendy zneuctil všetky časti božieho diela. „...Usporiadané stvorenie postihol chaosom; okrúhlou, plochou zemou zatriasol, takže sa otvorili údolia a zdvihli sa vrchy; slnko vychýlil z ideálnej polohy, akú má napoludnie; oheň bol postihnutý dymom; na archetypického človeka[1] a býka zoslal utrpenie a smrť. ...Potom sa stal zázrak: zomierajúci muž a býk vypustili semeno; z býčieho semena vyrástol dobytok, z mužovho vzišla rastlina, ktorej listy narástli, oddelili sa a vytvorili prvý ľudský pár.“[2]
Ahriman sa následne pokúšal navždy vytratiť z pozemského sveta, avšak nečakane v ňom uviazol. Na zemi sa tak rozpútal všadeprítomný boj síl Dobra so silami Zla, ktorý bol v priebehu prvých tritisíc rokov po Ahrimanovom útoku na božie stvorenie vyrovnaný. Potom však nastala zmena. Ohrmazd zoslal na zem prokroka Zarathuštru, ktorý šírením svojho náboženstva pomaly, ale efektívne porážal zlé Ahrimanove sily. Po Zarathuštrovej smrti zostalo podľa legendy v istom jazierku uchované jeho semeno, ktorým v priebehu každého tisícročia budú oplodnené panny, kúpajúce sa v tejto posvätnej vode. Stane sa tak trikrát a pársizmus dostane troch spasiteľov, ktorí výrazne prispejú k víťazstvu nad Zlom. Posledný z nich (Sáosjant) v rozhodujúcej veľkej bitke porazí sily zlého Ahrimana, čím na svete opäť nastane stav dokonalej čistoty a harmónie.
Je ale potrebné pripomenúť, že súčasný materiálny svet sám o sebe nie je v žiadnom prípade vnímaný pársami ako zlý alebo skazený (aj napriek sprítomneniu zlých alebo skazených súcien). Je božím stvorením a preto je dobrý. To zlé čo sa v ňom vyskytne je len prejavom dočasného Ahrimanovho víťazstva.
Zarathuštrove náboženstvo vytvorilo priestor aj pre existenciu mnohých božských (Asurovia), či démonických (Daevovia) bytostí, ktoré sú spoločným názvom označované ako Jazata. V knihe Mytológie starověku sa ako najvplyvnejší spomedzi božských bytostí uvádza boh pravdy Mitra. Má tisíc uší a desaťtisíc očí, spája sa s bohom slnka, je považovaný za darcu života a sily, udržovateľa poriadku a v boji proti zlu má taktiež funkciu zástupcu Ahura Mazdu. Spolu s jeho dvomi spoločníkmi (Sraoša a Rašna) plní Mirta aj funkciu sudcu duší mŕtvych pri moste Činvat. Ďalšími bohmi sú boh víťazstva – Verethranga, boh vetra, alebo búrky Vaju, ktorý oplýva ako životodarným tak i ničivým charakterom. Ďalej je to boh dažďa Tistrja, bohyňa plodnosti a posvätných vôd Anahita, univerzálny boh Zurván a boh zabezpečujúci dlhý život a zažehnávajúci smrť Haoma (je zaujímavé, že jeho povýšenie na božstvo má korene v uctievaní opojnej rastliny haomy).[3]
Párska etika
Tak ako si Ohrmazd zvolil vo svojom živote dobro (pravdu) a ako si Ahriman zvolil zlo (lož), tak i ľudia sa majú rozhodnúť medzi týmito dvomi princípmi. Každý človek má možnosť osobnej voľby, na základe ktorej bude potom hodnotený a posudzovaný po smrti.
Pársovia svoj život zasvätili konaniu dobra (čím prispievajú k očiste sveta od démonov). Táto činnosť je v ich každodennom živote prvoradá a preto sa pársizmus hodnotí ako vysoko morálne náboženstvo. „..Má do činenia s dobrým bohom, dobrým stvorením a dobrotou ľudstva. Jeho stúpenci ho často označujú termínom „dobré náboženstvo“. Nemá nijakú doktrínu o prvotnom hriechu ani o človeku, ktorý zomiera, aby všetkých spasil. Každý je zodpovedný za svoju časť vo vesmírnom boji a za svoj osud.“[4]
Pársovia vo svojom živote odmietajú Násilie, Chamtivosť a Lož, ctia si božie materiálne i duchovné stvorenie a v rámci párskej morálky sa snažia prežiť svoje životy v šťastí, harmónii a spokojnosti. Tie sú totižto výsledkom Dobra, človek by nemal byť utrápený, či smutný, mal by sa tešiť zo života, pretože na to bol Ohrmazdom stvorený. Párska viera si nevyžaduje žiadnu askézu, žiadne odriekanie, alebo obmedzovanie sa. Verí sa totiž, že bieda odháňa božské. Pársizmus neuznáva celibát, ľudia by sa mali brať, mať deti, mali by sa však vyhýbať smilstvu. Párs je napríklad podnecovaný aj k čestnému získavaniu bohatstva, o ktoré by sa v znamení konania dobra mal následne podeliť s ostatnými ľuďmi. Charita a dobročinnosť je považovaná za jednu z najvýznamnejších cností človeka a kto ju koná je po smrti vysoko hodnotený a náležite odmenený.
Mne osobne je takýto spôsob ponímania života veľmi sympatický, pretože čím je človek vo svojom bytí šťastnejší, tým pokojnejšie a vyrovnanejšie pôsobí na svoje okolie, koná dobro, šíri svoju radosť všade navôkol, vytvára šťastie vo svete (ušta) a tým pádom víťazí Ohrmazd.
Princíp zápasu Ohrmazda s Ahrimanom je však prítomný v každej sfére párskeho života. Všetko odumreté, špinavé, mŕtve, či hnijúce je prejavom dočasného víťazstva síl zla. Preto sa párski veriaci snažia takéto formy znečistenia vždy urýchlene odstrániť a zničiť ich.
Za zlé sú považované odstrihnuté nechty i vlasy (ich strihanie a následné odstraňovanie je spojené s prísnymi rituálnymi zásadami - môže sa to vykonávať len v kúpeľni a ostrihané nechty, či vlasy musia byť následne spláchnuté v záchode, napokon musí byť táto činnosť zakončená celkovou očistou tela v podobe kúpeľa), hnijúce potraviny, prach povysávaný vysávačom, smeti a špina vôbec, akákoľvek ranka, tečúca krv, taktiež neupravenosť je prejavom Zlého. „Ortodoxný zoroastrijec nikdy nebude piť z cudzieho neumytého pohára, alebo jesť cudzím príborom, lebo sa to považuje za špinavé a rituálne nečisté. Podobne ortodoxný zoroastrijec sa nikdy neokúpe vo vani, lebo to sa chápe ako váľanie sa vo vlastnej špine.[5]
Takéto vnímanie prejavov okolitého sveta vyústilo do enormnej dôležitosti osobnej čistoty každého pársa, párskej domácnosti, či spoločných priestorov párskeho spoločenstva.
Popri tom sa verí, že znečistenie opantáva i všetkých sedem Ohrmazdových stvorení a síce vodu, oblohu, zem, oheň, rastliny, zvieratá a človeka. Všetci pravoverní pársovia sú preto zarytými ekológmi, čím bojujú proti Ahrimanovej snahe ovládnuť svet.
Individuálna eschatológia
Cesta, akú si človek zvolí vo svojom svetskom živote, ho po smrti zavedie náležitým smerom buď do neba, alebo do pekla. Pársovia, ktorí celý svoj život prežili v duchu náboženského kódexu a zasvätili svoje životy konaniu dobra, pravdy a boja proti Zlému, sa v procese prvotného súdu dostanú do neba. Naopak tí, ktorých životy boli odžité v znamení Zla budú odsúdení a poputujú do pekla.
Eliade v Dějinách náboženského myšlení vykresľuje spôsob putovania a súdenia duší. Prvotný súd je súdom duchovnej stránky človeka a nastáva tri dni po oddelení duše od tela. Tá putuje na miesto Mosta rozdelení Činvat, pričom keď naň dorazí je už rozhodnuté, či jej ďalšie kroky povedú na miesto svetla a šťastia, alebo tmy a hrôzy. Duša každého mŕtveho sa stretáva so svojim vlastným Ja, ktoré je akýmsi obrazom jej života na zemi.
Dobrým pársom sa preto zjavuje v podobe krásnej mladej panny, ktorá velebí dušu za to, že ju učinila takou aká je. Následne prekročí most Činvat (ktorý sa pod nohami Spravodlivých rozširuje) a prekoná tri nebeské sféry: hviezdy, zodpovedajúce dobrým myšlienkam; mesiac, zodpovedajúci dobrým rečiam a slnko zodpovedajúce dobrým skutkom; až napokon dosahuje Kráľovstvo nekonečných svetiel - raj.
Naproti tomu duše zlých pársov sa stretávajú so svojím Ja, ktoré má podobe starej ohyzdnej ženy a keď sa pokúsia prejsť mostom Činvat (zužujúcom sa pod bezbožnými nohami) padajú, prechádzajúc tromi peklami zlých myšlienok, slov a činov, dole do pekla. Tam končia v prítomnosti Ahrimana a iných zlých démonov.[6]
Peklo je však v párskom myslení ponímané ako čosi dočasné, má funkciu len akéhosi „nápravného zariadenia zlých duší“. Duša je v ňom trestaná za zlé skutky, ktoré páchala vo svetskom živote, pričom jej trest je založený práve na týchto jej činoch. „... Takže krutý vládca, ktorý mučí alebo trápi hladom svoj ľud, sám v pekle podstúpi mučenie a trápenie hladom.“[7] Každá duša má ale nádej na spasenie, ktoré je silným religióznym prvkom.
Dôvodom existencie pekla je náprava duše, ktorá žila v rozpore so svojou pravou povahou. Tú však nemožno nikdy úplne zničiť, pretože bola stvorená Ohrmazdom a to, že si vďaka slobodnej vôli zvolila cestu zla, bola len jej dočasná chyba. Na úrovni pekla je preto táto chyba odčinená a po pretransformovaní jej dočasnej zlej povahy môže nastať druhý súd.
Druhý súd je súdom tela. Je spojený s príchodom tretieho spasiteľa Sáosjanta, so vzkriesením všetkých duší a s predstavou obnovenia „raja na zemi“. Sáosjant v poslednej veľkej bitke Dobra so Zlom porazí Ahrimana, čím je definitívne zažehnaná prítomnosť Zla vo svete. Mŕtve telá sa spoja so svojimi dušami a nastane posledný súd. Ten je rovnaký pre duše prebývajúce v nebi i pre duše naprávajúce sa v pekle. Spočíva v trojdňovej skúške roztaveným olovom, ktorá je finálnym trestom pre zavrhnuté duše, pričom dušiam spaseným nespôsobuje vôbec žiadne utrpenie. Nasleduje vzkriesenie tiel tých duší, ktoré obstáli v skúške. Sáosjant im pripraví nápoj nesmrteľnosti - biely hóm (haoma), čím im navždy zaručí nikdy sa nekončiaci šťastný život vo večnom raji.
Uctievanie
Ako som už spomínala v úvode, doba, v ktorej pôsobil Zarathuštra bola typická svojimi zvieracími obetami, orgiastickými rituálmi a nestriedmym požívaním omamnej látky haomy. Na jednej strane sa traduje, že Zarathuštra proti nim ostro vystúpil, a že od akýchkoľvek podobných tradícií sa dištancoval. Na strane druhej sú obety zvierat a obrad haomy často spomínané v textoch Avesty. Nie je preto isté, že Zarathuštra odsúdil všetky, no je viac než pravdepodobné, že vystúpil najmä proti orgiastickým rituálom zahŕňajúcim početné krvavé obety a nestriedme požívanie haomy.
Zvieracie obety a kult haomy boli ale vo veľkej miere praktizované ako počas Zarathuštrovho života tak aj dlho po ňom. Postupom času však strácali na význame a do popredia sa dostával iný uctievaný a rituálny prvok – oheň (atar).
Oheň uctievali už nomádsky predkovia pársov a dnes je chápaný ako prostriedok čistoty a svätosti, pričom je symbolom a synom Ahura Mazdu. Kedysi bol oheň zakladaný a uctievaný pod šírim nebom, kočovný charakter zoroastrijských kmeňov im nedovolil stavať chrámy, sochy alebo akékoľvek iné rituálne objekty.
Prvýkrát sa párske dejiny stretávajú s chrámom v 4. storočí pred n. l. V tom čase ho dal vystavať jeden z achajmenovských panovníkov a ako taký zotrval dodnes. Hromadne sa chrámy, pod vplyvom ostatných náboženstiev, však začali stavať až v 19. storočí. Dovtedy sa párski veriaci modlili výlučne doma vo svojich príbytkoch, kde mali večne horiaci oheň, ktorý si udržiavali a strážili. Fakt, že tento posvätný oheň nemohol byť vystavený nijakým znesväcujúcim vplyvom, ako napríklad slnečným lúčom alebo očiam neveriaceho (čo bolo v domoch, kde mali neveriace služobníctvo dosť značným problémom) viedol k presvedčeniu, že posvätnosť ohňa môže byť uchovaná a zabezpečená len medzi stráženými stenami chrámu.
Pársovia majú tri druhy ohňových chrámov. Sú nimi:
1; Ataš Dadgah, ktorým je obyčajný dom, určený na modlenie,
2; Ataš Adaran, ktorý sa nachádza v lokalite bydliska minimálne desiatich párskych rodín a
3; Ataš Behram, čo znamená „kráľ ohňa“. Týchto chrámov je dnes iba desať na celom svete.
V každom z týchto chrámov je vo veľkej nádobe neprestajne udržiavaný posvätný oheň a platia tu rovnaké rituálne pravidlá. Do chrámu nesmie vkročiť noha neveriaceho, oheň je pred lúčmi slnka ukrytý v modlitebnej miestnosti bez okien, kde nie je vôbec žiadna výzdoba, ani žiadne iné svetlá. Pozornosť pársov sa tak môže sústrediť výlučne na čistý plameň ohňa, ktorý môže byť vysoký až dva metre.
Každý párs sa pred vstupom do chrámu očistí a to ako duchovne, tak aj fyzicky. Duchovná očista spočíva v krátkej modlitbe, fyzická v omytí tela. Po takomto krátkom rituálnom geste vojde veriaci do chrámu, kde pokľakne, skloní hlavu až sa dotkne čelom zeme, zoberie si medzi prsty štipku popola a pomaže si ňou čelo. Predtým však ešte zanechá ohňu obetu v podobe dreva a nakoniec sa sám v tichosti pomodlí k Bohu.
Pri kontakte kňazov s ohňom musí byť tiež zachovaná rituálna čistota. Kňaz musí mať na ústach a na nose rúšku, aby svojim dychom neznesvätil a neznečistil oheň. Pri každodennom obrade posväcovania ohňa recitujú kňazi celú Jasnu, čo zvyčajne trvá dve až tri hodiny.
Popri ohňových obradoch je druhým najdôležitejším párskym rituálom ešte stále obetovanie haomy. Tento obrad spočíva v tom, že rastlinu rozdrvia a šťava, ktorá pri tom vznikne je považovaná za nápoj nesmrteľnosti. Jeho aktérmi sú dvaja kňazi, ktorí za drvenia haomy recitujú texty Jasny z Avesty.
Niektoré tradičné párske domácnosti majú vo svojich príbytkoch stále horiacu olejovú lampu. Tá má v dome vyhradené čestné miesto, vedľa nej sa nachádza modlitebná knižka, fotografie mŕtvych predkov a kadidlo. Vôňa má pre čistotných pársov veľmi veľký význam, pretože je prisudzovaná dielu Ahura Mazdu. Dva krát denne sa preto chodí so zapáleným kadidlom po všetkých izbách domu, čo má zabezpečiť požehnanie celej domácnosti a všetkých jej členov.
Významné obdobia v živote každého pársa (narodenie, puberta, svadba, či smrť) sú sprevádzané množstvom rituálov. Prelomové sú takzvané rituály prechodu, a to zasvätenia dieťaťa do párskej viery, rituály vykonávané pri sobáši a pohrebné rituály.
Navjote, alebo obrad zasvätenia párskeho dieťaťa do viery sa koná keď má dieťa od sedem do deväť rokov. Je ním prijaté do „bojovej skupiny“ proti zlu. Dostane pri ňom bielu bavlnenú košeľu (má mu pripomínať posvätné texty) a posvätnú šnúru z jahňacej vlny (je symbolom párskeho náboženstva), ktorá mu je pri tejto príležitosti za spievania modlitieb trikrát obmotaná okolo drieku až sa napokon uviaže na dva uzly (jeden je vpredu, druhý vzadu). Tieto dve posvätné devocionálie sú potom symbolom duchovnej ochrany a veriaci ich nosí po celý svoj život. Majú veľmi významnú úlohu pri každodenných rituáloch.
Počas svadobného rituálu vyzývajú dvaja kňazi novomanželov k harmonickému a šťastnému životu, ktorý by mali spoločne zasvätiť konaniu dobra a pravdy. Počas odriekania požehnania zároveň prosia Ahura Mazdu aby ich obdaril synmi a vnúčatami. Svadba sama o sebe je považovaná za niečo radostné, niečo čo je prianím samotného Ahura Mazdu.
Veľmi špecifické sú párske rituály spojené s úmrtím (smrť je považovaná za najväčšie víťazstvo Ahrimana) a hlavne pohrebným aktom. Po smrti je telo mŕtveho umyté, oblečené a prepravené na miesto, ktoré sa nazýva Veža mlčania. Po vonkajších schodoch ho na ňu vynesú nosiči, položia ho na plochu ohradenú vyšším múrom a rýchlo odídu. Po chvíli sa na telo vrhnú supy, ktoré ho behom niekoľkých minút ohlodajú. Kým supy neodletia smútiaci pozostalí odriekajú modlitby (plač a nárek je však v pársizme potláčaný, pretože je považovaný za triumf Ahrimana). Z mŕtvoly zanedlho zostanú len kosti, ktoré sa nechajú pár dní vybieliť na slnku. Potom sa pozbierajú a rituálne sa uložia do jedného spoločného hrobu. Tento spôsob pochovávania je jedným z najhygienickejších a najekologickejších a je založený na predstave, že žiadne zo stvorení Ohrmazda (teda zem, vzduch, oheň ani vodu) nemožno poškvrniť mŕtvym a teda nečistým telom. Potom kňaz ešte tri dni vykonáva ceremónie za zomrelého, čo súvisí s, už spomínanou koncepciou putovania duše k mostu Činvat. Taktiež pozostalí by sa mali starať o dušu mŕtveho intenzívnym vykonávaním obradov a to najmä počas prvého roka po smrti svojho blízkeho.
Popri obradoch prechodu sú veľmi dôležitým prvkom rituály súvisiace s párskym vnímaním čistoty a očisťovania tela, a to ako telesného tak i duchovného. Konajú sa pred iniciačnými obradmi, sobášmi, štyridsať dní po narodení dieťaťa, alebo po kontakte s mŕtvolou. Tvoria ich tri úrovne.
Prvá spočíva v rozviazaní a následnom zaviazaní posvätnej šnúry, čo sa, popri odriekaní modlitieb, vykonáva päť krát za deň. Veriaci tým obnovuje sľub byť dobrým v myšlienkach, slovách i činoch.
Druhá úroveň pozostáva zo žuvania troch listov granátového jablka (ktoré sú zárukou duchovnej nesmrteľnosti), z troch dúškov svätej libácie (ktorá očisťuje telo i dušu) a napokon z rituálneho kúpeľa. V priebehu celého tohto procesu sa prítomný kňaz modlí za veriaceho.
Tretia úroveň sa týka kňazov, trvá deväť dní a nocí a odohráva sa v areáli ohňového chrámu. Je založená na asketizme.
Kvôli ochrane duchovného i fyzického sveta vykonávajú pársovia Jasnový rituál. Za recitácie sedemdesiatich dvoch kapitol Jasny sa vzývajú božské bytosti – jazatovia, pričom sa požehnáva chlieb a vykonáva sa libácia. Veriaci prosia božské bytosti, aby bojovali proti silám Zla. Zároveň sa týmto rituálom oslavuje ohlasované víťazstvo Ahura Mazdu nad Ahrimanom.
Sviatky
Ostatné rituály sú vykonávané počas párskych sviatkov. V minulosti bol najdôležitejším sviatočným dňom tohto náboženstva Nový rok. Stotožňoval každoročnú obrodu sveta, no Zarathuštra ho odmietol a ohlasoval jedinú a konečnú premenu sveta, ktorá sa udeje vôľou Ahura Mazdu.
Dnes sa Nový rok slávi už len bežne a nepripisuje sa mu toľká dôležitosť ako kedysi. Jeho oslavy sprevádzajú bohoslužby a hodovanie, rovnako ako oslavy ďalších piatich kalendárnych sviatkov (väčšinou súvisia s oboma slnovratmi a rovnodennosťami) a spolu sa nazývajú Ghambary.
Farvardega je sviatok zasvätený dušiam mŕtvych. Počas neho nosia pársovia do chrámov santalové drevo a do domov smútku kvety.
Pársovia taktiež slávia jednotlivé udalosti zo života Zarathuštru, alebo iných významných bytostí. Nazývajú sa Džašany.
Posvätné texty
Najvýznamnejším textom párskej viery, ktorý je zároveň hlavným prameňom informácií o zoroastrijskom náboženstve a mytológii je jednoznačne Avesta (Napomenutia). Ide o starobylú posvätnú zbierku kánonických písiem pozostávajúcu z nasledovných častí:
1. Jasna (Obeť) – je najdôležitejším spisom Avesty, obsahuje liturgické texty, ktoré kňazi odriekajú počas obradov, skladá sa zo 72 kapitol, ktoré boli napísané v tzv. gáthskom dialekte. Sú nimi:
- gáthy (hymny) - ich autorom je sám Zarathuštra, pochádzajú asi z 10. storočia pred n. l. (kap. 28-34, 43-46, 47-50, 51, 53)
- Jasna Haptanhaiti -„Jasna siedmych kapitol“ - (kap. 35-41)
- modlitby Jenhé Hátam, Ašem Vohu, Jatha Ahú Vairjó (kap. 27)
2. Jašt – chválospevy a hymny na božstvá
3. Vendidad – najmä liturgické texty obsahujúce očistné obrady, tresty pre hriešnikov a praktiky odpudzovania démonov, taktiež obsahuje mytologické príbehy
4. Visprat - obsahuje krátke kultické modlitby
5. Njájišn a Gáh - modlitby a litánie
6. Hádócht Nask - Kniha písiem
7. Aogemadaéčá - obsahuje inštrukcie k prechodu na oný svet
8. Nírángistán - kultúrne pravidlá
Avesta bola s najväčšou pravdepodobnosťou kodifikovaná už medzi 3. a 7. storočím n. l. Jej najstaršie zachytené texty pochádzajú z 10 storočia pred n. l. (predtým sa však šírili ústne a sú pravdepodobne oveľa staršie), najmladšie pochádzajú z 13. storočia.
Do dnešnej doby sa bohužiaľ zachovala už len štvrtina celého obsahu dávnej Avesty, zvyšok sa pravdepodobne stratil počas islamských perzekúcií. Jej texty sú napísané najmä v avestčine, s výnimkou Jasny, ktorá je v gáthštine.
Popri Aveste sú ďalšími významnými literárnymi pamiatkami najmä Bundahišn, alebo Zandágáhíh a Dénkart. Obe sú napísané v pahlavčine (čiže strednej perzštine), čo bol v čase ich vzniku (predpokladá sa, že vznikli po dobytí Iránu moslimami) miestny jazyk v juhozápadnom Iráne. Bundahišn pojednáva o kozmológii, je akousi zoroastrijskou Genesis, Dénkart je encyklopédiou náboženského zamerania.
Ďalšími knihami v pahlavčine spísanými v 9. až 10. storočí sú Dátestán - i déník kňaza Manuščihra, Výbory kňaza Zatsprama, múdroslovný text Dátestán - i ménóké chrat, apologetický text Škand gumáník vičár (Systematické ničenie všetkých pochybností) a Kniha (Námak) kňaza putujúceho do záhrobia Artáka Viráza.
Novšie párske texty sú napísané v perštine, gudžaráštine, sanskrte a dokonca i v angličtine. Obľúbený je napríklad veľký národný iránsky epos Šahnáme (Kniha kráľov) pochádzajúci z 10. storočia. Jeho autorom je Firdhausí.
Zhrnutie
Ľudia na celom svete sa odjakživa utiekali k najrôznejším náboženským predstavám, ktorými si vysvetľovali okolnosti vonkajšieho sveta, ktoré im pomáhali vyrovnať sa s problémami a ktoré boli v ich ťažkých a miestami fádnych životoch vždy akousi svetlou stránkou pomáhajúcou im prežiť.
Nebolo to inak ani v Indii, ktorá je, čo sa duchovného dedičstva týka, jednou z najbohatších krajín sveta. Svedčia o tom i nábožensko filozofické systémy džinizmus, sikhizmus a pársizmus, ktorých náboženské predstavy ovplyvnili, ovplyvňujú a pravdepodobne aj vždy ovplyvňovať budú početné skupiny veriacich Indov, ale i malé hŕstky ľudí žijúce vo všetkých kútoch sveta.
Musím povedať, že štúdium týchto náboženských systémom ma mimoriadne oslovilo. Či už preto, že pre mňa ako Európanku zaváňali exotikou, alebo pre ich premyslenosť a prepracovanosť do najmenších detailov som v nich našla mnohé pravdy a veľakrát sa mi prístup veriacich k životu, živým tvorom a k ľudstvu vôbec zdal oveľa sympatickejší ako ten náš.
Rada by som zdôraznila hlavne džinistický princíp ahinsy, ktorý mi bol naozaj veľmi sympatický. Fakt, že džinisti si vážia každého živého tvora a že si neustále uvedomujú, že tak ako cítime my ľudia, cítia aj všetky ostatné stvorenia je podľa mňa viac než pozoruhodný. Možno práve preto je pre mňa džinizmus najsympatickejším spomedzi všetkých svetových náboženstiev.
Taktiež ma oslovilo ich kozmologické poňatie sveta a s tým spojené náboženské predstavy, či formy uctievania.
Veľmi pôsobivým je tiež pársizmus a jeho korene siahajúce do dávnej minulosti. Oheň ako symbol Boha, ako symbol čistoty, moci, pravdy, víťazstva, či posvätnosti bol niečím čo ľudstvo uctievalo od počiatku sveta. Oheň je niečím magickým, niečím pred čím mám ja osobne veľký rešpekt a tak ho chápu aj pársovia. Uctievanie ohňa je podľa môjho názoru jedným z najkrajších foriem uctievania vôbec.
Ekologický spôsob pochovávania, viera založená na predstave neustáleho a všadeprítomného boja dobra so zlom a už spomínané uctievanie ohňa podľa mňa robí z pársizmu veľmi špecifické a výnimočné vierovyznanie.
Sikhizmus je posledné z trojice menších indických náboženstiev. Aj napriek tomu, že je omnoho mladšie ako jeho dvaja predchodcovia má bohatú historickú tradíciu. Jeho vznik, vývin a formovanie bolo sprevádzané početnými nepokojmi. Vznikla tak chálsa a z čisto náboženského hnutia sa tým stalo hnutie nábožensko vojenského charakteru.
Každé z týchto náboženstiev je svojské, každé je výnimočné a špecifické a práve táto rôznorodosť ich robí zaujímavými. Sú síce označované za „menšie“ avšak koncepciou svojich náboženských predstáv, spôsobmi uctievania, hodnotou náboženských textov, krásou chrámov, či pôsobivosťou pútnickych miest sa podľa môjho názoru môžu hrdo radiť k najväčším náboženským systémom sveta.
Autor : Politicke-spektrum.sk
Foto : wikipedia