Dvojaký život Veroniky je režisérskym počinom Krzysztofa Kieslowského, ktorého obnovená premiéra sa tento rok premieta na Slovensku v rámci akcie „Projekt 100“. Hlavnej úlohy sa zhostila Irene Jacob ako predstaviteľka oboch Veroník – poľskej i francúzskej. Za kamerou stál Slawomir Idziak, hudbu mal na starosti Zbigniew Preisener. O strih sa postaral Jacques Witta, scenár napísal Krzysztof Kieslowski. Film získal niekoľko prestížnych ocenení a nominácií.
Dvojaký život Veroniky
Ako už zo samotného názvu vyplýva, Dvojaký život Veroniky je film, ktorý sa pozerá na jednu postavu z dvoch rôznych uhlov pohľadu. Približuje nám dva príbehy, navonok dosť odlišné, no v konečnom dôsledku absolútne totožné. Hrdinkami oboch z nich sú mladé ženy – Veroniky.
Ako prvý je prezentovaný príbeh Veroniky žijúcej v Krakowe, ktorej obrovskou láskou je hudba. Žije len pre ňu, pohybuje sa v neustálom kolotoči skúšok a koncertov, čo sa jej stáva i osudným. Narodila sa totiž so srdcovou vadou, ktorá v spojitosti s jej životným štýlom začala naberať na sile. Veronika prekvapivo umiera a „prvý z príbehov“ sa končí pohrebom.
Nasleduje krátka zatmievačka, roztmievačka a opätovný pohľad na Veroniku, tento krát však mladú Francúzsku, ktorá sa po vyšetrení srdca (akoby v podvedomí poučená údelom svojho dvojčaťa) rozhodne skoncovať so svojou veľkou láskou – spevom. Venuje sa už len výučbe detí v škole, kde sa na jednom bábkovom predstavení (bábkoherec ukazuje Veronike bábku jej samej) stretáva s mužom, ktorý výrazne ovplyvní jej nasledovný život.
Počas celého filmu sa natíska špekulatívna otázka: „Čo keby...?“. Čo keby sa „prvá Veronika“ dokázala vzdať hudby, čo keby „tá druhá“ nezačala pátrať po mužovi, ktorý ju tak priťahoval? Myslím si, že Krzysztof Kieslowski poukazoval okrem iného aj na to, ako veľmi môžu naše životy ovplyvniť naše, na prvý pohľad také nepatrné rozhodnutia.
Obe Veroniky mali toho veľa spoločného. Vyrastali bez matky, vychovával ich iba otec, s ktorým mali obidve výnimočne dobrý vzťah, boli mimoriadne nadané a hudba v ich živote mala významné postavenie. Okrem toho používali rovnaké gestá, mali rady rovnaké predmety, obe trpeli srdcovou chorobou, boli si viac než fyzicky podobné a čo je asi najdôležitejšie, obidve cítili, že majú jedna druhú, že tu nie sú sami. Obe predstavovali výrazne psychologický typ postavy, ktorý väčšinu času prežíval sentimentálne úvahy o živote, o svojom šťastí a o svete vôbec.
Veroniky o sebe navzájom vedeli. Spočiatku to bolo poznanie len v rovine transcendentálnosti, neskôr ich k sebe zaviedla náhoda. Všetko sa to odohralo v Krakowe počas demonštrácie, ktorú si francúzska Veronika fotografovala tak náruživo, že takmer prepásla šancu utvrdiť sa v tom, že jej spriaznená duša naozaj blúdi svetom. Náhodou sa jej však podarilo zachytiť ju na fotke a tak v závere filmu rozmýšľa kto je tá záhadná žena z Poľska. Na rozdiel od nej poľská Veronika ju, fotografujúcu v autobuse, zbadá hneď v úvode svojho príbehu.
Z hľadiska filmovej kompozície na mňa pôsobil tento film naozaj prepracovaným dojmom a myslím si, že režisér jej prikladal rovnako dôležitú úlohu (miestami som nadobudla dojem, že dokonca až väčšiu) ako samotnému príbehu. Počas celého filmu boli vo veľkej miere prítomné psychologické prvky, s čím súvisel i takmer stále využívaný detail Veronikinej tváre, vďaka ktorému sme sa aspoň sčasti mohli vcítiť do jej pocitov, predstaviť si, čo asi cíti, o čom rozmýšľa. Pocitové polohy oboch Veroník sú badateľné aj vďaka využitému polodetailu, ktorý bol vo filme tiež prítomný. Okrem toho bol mnohokrát využitý veľký detail v podobe Veronikinej ruky, prsníka, v podobe predmetu na stole. Núti nás tak všimnúť si bežné, pre nás zdanlivo ničím výnimočné veci. Párkrát bol využitý aj polocelok, naopak zábery ako veľký celok a celok už boli sprítomnené pomenej. Azda najvýraznejšie sa prejavil polocelok v scéne, keď francúzska Veronika sedela počas bábkového predstavenia v hľadisku a aj napriek tomu, že ju obklopovalo niekoľko desiatok detí bola v zábere dominantná a neprehliadnuteľná.
Veľmi výrazne boli prezentované aj rakurzy. Prvýkrát sa takýto netradičný sklon kamery objavil počas nečakaného odhalenia sa exhibicionistu pred poľskou Veronikou, čím režisér poukázal na zvrátenosť jeho konania. Ďalšou takouto scénou bol koncert, počas ktorého Veronikino srdce vypovedalo službu a kde následne padá a umiera. Tento záber bol zaujímavý hlavne preto, že sme mohli vnímať okolitý svet z Veronikinho pohľadu. S rakurzami preto úzko súvisia aj pohyby kamerou, ktoré boli rovnako precízne prepracované. Zaujímavé bolo otáčanie sa autobusu, na základe ktorého som nadobudla dojem väčšej autenticity.
Z hľadiska interpunkčných znamienok bol najčastejšie využívaný tzv. šmyk kamery, no na konci príbehu poľskej Veroniky bola využitá aj zatmievačka, za ktorou nasledovala roztmievačka a následný pohľad na druhú Veroniku.
Vzťah medzi zvukom a obrazom bol zastúpený ako synchrónne (Veronikin spev, hluky počas demonštrácie) tak i asynchrónne (prirodzeným kontrapunktom je šum dažďa, húkačky počas demonštrácie, asociačným zase zvuky, ktoré Veronika počúva z kazety ako aj filmová hudba). Zvuk mal v tomto prípade výraznú atmosférotvornú funkciu.
Na Záver
Vo filme Dvojaký život Veroniky podáva Krzysztof Kieslowski originálne analýzy vnútorného sveta človeka, pohybuje sa v priestoroch snovosti a vysvetlenie akéhokoľvek konania postáv necháva čisto na fantáziu diváka. Z hľadiska filmovej kompozície je prepracovaný každučký detail a myslím, že sa tu dá hovoriť o akejsi kompozičnej dokonalosti.
Autor : Danka
Foto : wikipedia