Joseph Ratzinger: EURÓPA, Jej základy v súčasnosti a v budúcnosti

    Joseph Ratzinger bol zvolený za pápeža 19. 4. 2005. V tom istom roku vyšla i jeho kniha Európa – Jej základy v súčasnosti a v budúcnosti. Je to už jeho druhá kniha tematicky sa venujúca Európe a jej aktuálnym problémom. Pozostáva z troch kapitol a je tvorená jednotlivými prednáškami, ktoré Joseph Ratzinger odprezentoval v priebehu posledných rokov na tému Európy a jej morálnych vízií do budúcnosti.

V prvej kapitole nám autor približuje vznik, zadefinovanie hraníc a postupný vývoj kontinentu Európy ako ho poznáme dnes, pričom kladie dôraz na jej duchovné základy.

Druhá kapitola je venovaná vzťahu politiky a morálky, ktoré by podľa neho mali byť v budúcnosti čo najužšie prepojené.

Tretia kapitola pozostáva zo štyroch príhovorov odprezentovaných pápežom pri príležitosti šesťdesiateho výročia vylodenia spojencov vo Francúzsku. Nalieha tu na duchovné korene Európy, morálny základ politiky EÚ, potrebu lásky, spravodlivosti a zodpovednoti za mier nielen v Európe ale na celom svete.

Európa – Jej základy v súčasnosti a v budúcnosti

Hneď v úvode prvej kapitoly nastoľuje Joseph Ratzinger základné otázky, ktorými sa bude zaoberať v celej svojej knihe. Čo je to vlastne Európa? Kde je jej začiatok a kde koniec a ako sa postarať o zachovanie trvalého mieru, lásky a spravodlivosti pre jej obyvateľov?

Bežnými laickými občanmi je Európa vnímaná ako zemepisný pojem. V skutočnosti ju však nemožno vyjadriť iba zemepisne, pojem Európa je skôr historický a kultúrny a tak by sme ho mali aj chápať. Pretože „napríklad Sibír“, ako uvádza Joseph Ratzinger, „nepatrí do Európy, hoci v nej žijú aj Európania, ktorých spôsob myslenia a života je celkom európsky.“[1]

Historikom, ktorý ako prvý zemepisne vymedzil Európu bol Herodotos (484 – 425 pred Kr.).  Podľa neho „Peržania považujú Áziu a barbarské národy, ktoré v nej žijú za svoje vlastníctvo, zatiaľ čo tvrdia, že Európa a grécky svet je inou krajinou.“[2] Hranice Európy tých čias vyzerali samozrejme celkom inak ako dnes, Herodotos ich dokonca vôbec nespomína. Až vznikom Rímskej ríše a helenistických štátov už možno hovoriť o kontinente, ktorý je považovaný za základ dnešnej Európy.

S nástupom nadvlády Karola Veľkého nastupuje i nové chápanie pojmu Európa. Vyjadroval „vedomie kontinuity a novosti, ktorou sa prejavovalo nové zloženie štátov ako sila jasne zameraná na budúcnosť.“[3] Istý čas sa dokonca Európou označovalo celé kráľovstvo Karola Veľkého. Po skončení jeho panovania preto na istý čas upadol tento pojem do zabudnutia a na povrch sa znovu predral až v súvislosti s výbojmi Turkov, a to pravdepodobne  ako istá forma sebaidentifikácie utláčaných a prenasledovaných národov.

Definitívne sa názov Európy udomácnil v povedomí ľudu až v 18. storočí.

Dnešnú Európu, ako zdôrazňuje Joseph Ratzinger, však treba chápať ako výsledok vzájomného prelínania jej dvoch veľkých historických častí a to Západorímskej a Východorímskej ríše. Tie sa vzájomne odlišovali liturgiou, cirkevným zložením, písmom, či úradným jazykom. Spájalo ich však spoločné dedičstvo Biblie a antickej Cirkvi a rovnaké základné myšlienky práva a právnych nástrojov.

Napriek spoločnému cirkevnému dedičstvu boli v chápaní Cirkvi medzi Byzanciou a Rímom značné rozdiely. Kým v Byzancii dochádzalo k splývaniu svetskej vrchnosti s cirkevnou (cisár bol zároveň hlavou Cirkvi), v Ríme sa moc verejná a cirkevná jasne odlišovali (na jednej strane stál cisár, na strane druhej pápež). Tento Rímsky model spravovania moci postupne prechádza i na byzantské územie, odkiaľ sa misijne šíri medzi slovanské národy. A práve tu vidí Joseph Ratzinger, spoločne s existenciou ríše Karola Veľkého, základný pilier zrodu kontinentu dnešnej Európy. [4]

Dalo by sa povedať, že zánik Východorímskej ríše (1453) znamenal i koniec kultúry Byzancie. Nebolo tomu však tak v pravom slova zmysle, pretože vďaka mocenským, na Západ sa orientujúcim snahám Petra Veľkého sa kultúrne dedičstvo orientálnej Byzantskej ríše postupne začlenilo do kultúrneho prostredia Moskvy, splynulo s ním a pokračuje v ňom dodnes. Ako píše Joseph Ratzinger: „Toto premiestnenie byzantskej Európy na sever znamenalo, že aj hranice kontinentu sa veľkoryso posunuli na východ.“[5]

A tak ako sa byzantské kultúrne prostredie pretlačilo na Východ, tak sa západorímske kultúrne prostredie dostalo na Západ. Amerika je dnes vnímaná ako samostatný svetadiel stojaci v opozícii Európe, no jej korene majú európsky pôvod a až moderným európskym hnutím podnieteným Francúzskou revolúciou si vykreovala vlastný charakter.

Francúzska revolúcia mala pre Európu a jej dnešnú tvár rozhodujúci význam. Boh a jeho garancia strácajú na dôležitosti, štát sa chápe v čisto sekulárnom zmysle a je založený na racionalite a vôli jeho občanov. Vznikajú mnohé samostatné štáty, pokúšajúce sa uniesť teraz už svoje vlastné dejiny, čo im podľa Josepha Ratzingera v minulosti vôbec neprináležalo a za čím vidí i mnohé konflikty minulého storočia.[6]

Za dnešnou krízou kultúry vidí Ratzinger predovšetkým vzopretie sa nášmu cirkevnému dedičstvu, odpadnutie od náboženstva ku kultu vedy a techniky, národa a militarizmu. Hovorí, že „aj veľké náboženské tradície Ázie, predovšetkým ich mystická zložka vyjadrená v budhizme, sa dvíhajú ako duchovné mocnosti oproti Európe, ktorá popiera svoje náboženské a morálne základy.“[7]

Európska morálka umrela a teraz, práve v tomto momente, v týchto dňoch nastal čas hodnotových systémov iných svetov, predkolumbovskej Ameriky, islamu, či ázijskej mystiky. Inklináciou k týmto, pre našu európsku prapodstatu úplne cudzím filozofickým, duchovným a morálnym systémom si akoby kompenzujeme stratu systémov nám vlastných.

A preto by podľa autora mala byť opätovne zavedená tradícia, na ktorej sa podieľa náboženské posolstvo všetkých kultúr, ale predovšetkým to, čo zostalo zo západného kresťanstva.

Joseph Ratzinger ďalej rozoberá tri základné morálne elementy, ktoré je podľa neho v dnešnej dobe krízy európskej kultúry potrebné čím skôr formálne stanoviť a začať bezpodmienečne dodržiavať.

Predovšetkým ide o ľudské práva a ľudskú dôstojnosť. Hovorí o neľudských podmienkach a prístupe aké musia znášať väzni, vojaci, či obete vojenských a politických ťažení. Radikálne odmieta i akékoľvek medicínske pokusy s ľudskými jedincami, či už ide o klonovanie, interupcie, alebo rôzne iné genetické manipuácie.

Druhým elementom je posvätná inštitúcia manželstva. Vystupuje proti nemanželským spolužitiam partnerov, proti stále sa zjednodušujúcim procesom rozvodov i proti inštitucializácii zväzkov medzi homosexuálnymi pármi.

Treťou, pre neho veľmi dôležitou otázkou je otázka náboženská. Hovorí tu o úcte k tomu najposvätnejšiemu – o úcte k Bohu, a to i zo strany neveriacich pretože len tá je zárukou všadeprítomnej lásky a mieru vo svete.

Vďaka kontrastom medzi rôznymi menšími kultúrami jednotlivých európskych národov v minulosti často dochádzalo (a koniec koncov miestami ešte stále dochádza) k menším či väčším konfliktom.

Preto nie sú prekvapivé vtedajšie tendencie nájsť jednotiaci prvok medzi týmito národmi, ktorý by medzi nimi zaručil istú formu vzájomnej spolupatričnosti. Zakladajúci členovia európskeho spoločenstva považovali za základ takejto jednotiacej identity kresťanské dedičstvo.

Popri idey spolupatričnosti však existovala ešte jedna, rovnako (ak nie viac) dôležitá zámienka prečo vytvoriť jednotné európske spoločenstvo a to myšlienka nadvlády nad svetom v podobe ekonomickej veľmoci, ktorú doposiaľ predstavovali Amerika, Japonsko a Rusko.

Postupne však vystúpila do popredia práve táto druhá motivácia, dôraz sa začal klásť najmä na potreby ekonomické a politické pričom samotná potreba morálneho a duchovného zjednotenia bola vytlačená do úzadia. A ustupuje čím ďalej tým viac, na úkor zisku sa porušujú takmer všetky morálne zásady a tradície.

Joseph Ratzinger pripúšťa, že morálne a duchovné hodnoty idú ruka v ruke s ekonomickým snažením, a že sa vzájomne ovplyvňujú, pretože v dnešnej dobe to už byť inak ani nemôže, no zdôrazňuje tu nutnosť ich vzájomného podčiarkovania a dopĺňania sa.

Hlavná úloha politiky spočíva v neustálom zlepšovaní sveta. Je paradoxné, že v žiadnom politickom systéme na svete nesľubujú politici nič iné ako zmeny k lepšiemu. Joseph Ratzinger sa zamýšľa nad tým, že „v modernej spoločnosti dominuje hlboký zmysel pre nespokojnosť, a to práve tam, kde blahobyt a sloboda dosiahli dosiaľ nepoznanú mieru.“ Slovo konzervatívec nadobúda až hanlivý význam a prevláda neustála snaha meniť veci, poriadok a beh sveta.

Toto dáva do súvisu s kresťanstvom.

Na rozdiel od indickej koncepcie dharmy, či čínskej koncepcie taa, ktorých základným prvkom je vysnívaná predstava nemenného harmonicky plynúceho sveta založeného na etickom a spoločenskom poriadku, židovská a kresťanská tradícia hovorila od počiatku o Vykupiteľovi, Spasiteľovi, ktorý jedného dňa zmení nedobrý ráz sveta. Dalo by sa preto povedať, že v orientálnych náboženských systémoch idea dejín vôbec neexistuje, naopak v kresťanskom ponímaní sveta sa na ňu kladie značný dôraz.

S tým súvisí i vznik mnohých apokalyptických prúdov, či už kresťanských alebo nekresťanských. Apokalyptické a mesiášske nádeje by však nemali mať nijakú hlbšiu politické podmienenosť, mesiášstvo zásadne zmenila postava Ježiša, politika nemôže nastoľovať Božie kráľovstvo, jej úlohou je vytvoriť spravodlivé ľudské kráľovstvo a teda zabezpečiť trvalý mier a spravodlivosť na Zemi.

Úloha štátu je preto prostá – má sa zaoberať vonkajším i vnútorným mierom a občania (kresťania) majú rešpektovať jeho zákony a poslúchať, modliť sa a ctiť si svojho panovníka, aby bol zachovaný poriadok a mier.

Ďalej sa Ratzinger dotýka otázok pokroku, vedy a slobody. Všetky tri nám zlepšujú životné podmienky a neustále si vďaka nim zvyšujeme životné štandardy, avšak hranica oddeľujúca ešte morálne fázy týchto fenoménov nášho tisícročia od už nemorálnych je príliš tenká a prekračuje sa v stále väčšej miere. Preto ak chceme zabrániť morálnej tragédii, ktorá nám reálne hrozí je potrebné rekanonizovať postupne upadajúce morálne hodnoty kresťanského kultúrneho dedičstva.

Lenže ako je vôbec možné stanoviť právny systém, bez toho aby sa toto stanovenie prejavilo v konečnom dôsledku ako výsledok svojvôle mocných, ako kritérium tých čo majú moc a nie ako výraz spravodlivosti v službe všetkých a prečo by sme mali uskutočňovať dobro aj napriek vlastnému neprospechu? Bohužiaľ „nejestvuje univerzálna racionálna etická, alebo náboženská formula, na ktorej sa všetci môžu zhodnúť a o ktorú sa môže všetko oprieť. Preto aj takzvaná „svetová etika“ zostáva abstrakciou.“[8]

Joseph Ratzinger vidí ako východisko z tejto situácie synkretizáciu kresťanskej viery a laickej racionality keďže rozum a viera sú podľa jeho slov predurčené na vzájomné očisťovanie a ozdravovanie sa. Apeluje na potrebu vzkriesenia kresťanského duchovného dedičstva, pretože „iba ak necháme vstúpiť Boha do sveta, zem sa rozjasní a svet môže byť ľudskejší.“[9]

    Svoje úvahy uzatvára Joseph Ratzinger pojednaním o Božej láske, ktorá je podľa neho jedinou odpoveďou na spásu dnešnej morálne skazenej Európy, ba celého sveta. Ako hovorí „práve v tomto historickom momente Európa a svet potrebujú Božiu prítomnosť....súčasťou zodpovednosti nás kresťanov je to, aby tento Boh zostal vo svete a bol prítomný vo svete ako jediná sila, ktorá môže zachrániť človeka od sebazničenia.[10]

Pri budovaní novej ozdravenej Európy ako záruky práva a spravodlivosti platnej pre všetkých ľudí všetkých kultúr sa nemôžeme odvolávať na nejaké abstraktné dôvody nepoznajúce nič Božie, naopak tieto dôvody sa musia zakladať na dávnych kresťanských tradíciách, ich veľkých duchovných hodnotách a v neposlednom rade na našej zodpovednosti pre Bohom. Pretože Európa nemôže byť len spoločným ekonomickým útvarom, ale má byť spoločenstvom práva, miestom, kde láska, spravodlivosť a mier budú predstavovať základné piliere nášho bytia.

Autor : Slovenská-politika.sk

Foto : wikipedia