Anna Fischerová

    Z personálnej biografie:

Doc. PhDr. Anna Fischerová, CSc.: Po obhájení kandidátskej dizertačnej práce Slovenská lyrizovaná próza v Ústave slovenskej literatúry SAV v roku 1968 knižne publikovala monografickú štúdiu s bibliografiou Margita Figuli (1970), monografiu Estetická výchova v spoločnej publikácii s T. Kuklinkovou a M. Zágoršekovou s názvom Estetika a estetická výchova (1980), ďalej Formovanie etetického a etického profilu mladej generácie (1983), preklad vedeckej práce A. F. Losev, V. P. Šestakov: Dejiny estetických kategórií (1978), preklad vysokoškolskej učebnice M. S. Kagan a kol.: Dejiny estetiky. Estetické myslenie druhej polovice 19. storočia (1982), preklad alternatívnej učebnice estetickej výchovy pre stredoškolákov Dušan Šindelár: Krása v nás a okolo nás (1988). Publikovala tiež Antológiu z dejín estetickej výchovy (1987, 1992) a a monografickú štúdiu Estetické minimum v kolektívnej publikácii Umenie v živote človeka (1989). Je autorkou mnohých vedeckých štúdií, učebných textov, odborných článkov a recenzií. Pravidelne sa zúčastňuje domácich i zahraničných vedeckých konferencií.                                                                   

      Za pedagogickú a vedeckú činnosť dostala bronzovú medailu Univerzity J. A. Komenského, zlatú medailu Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a bola menovaná za riadneho člena Akadémie humanitných vied Sankt Peterburgu.

ESTETIKA A ESTETICKÁ VÝCHOVA

Keďže Anna Fischerová sa vo svojich prácach venuje dvom veľkým okruhom a síce problematike kulturológii na jednej a problematike estetiky na druhej strane, rozhodla som sa bližšie venovať len jednému z nich a to problematike estetiky - konkrétne v jej práci Estetika a estetická výchova.

Doc. PhDr. Anna Fischerová, CSc. ju vydáva spoločne s dvojicou autoriek Kuklinková – Zagoršeková a napriek tomu, že jednotlivé časti knihy spracovali autorky samostatne, usilovali sa zjednotiť východiskovú kompozíciu tak, aby vznikla kniha koncepčne ucelená.

Práca má dve relatívne samostatné časti, ktoré by sa však nemali chápať oddelene.

Prvá časť nesie názov Estetika. Člení sa na deväť kapitol. Druhá má názov Estetická výchova, skladá sa z piatich kapitol a priamo sa viaže na princípy vyslovené v prvej časti.  Dopĺňa ju a pomáha overovať správnosť jej riešení.

V prvej kapitole približujú autorky čitateľovi predmet estetiky ako vedy, jej historický vývin a vzťah k estetickej výchove. Píšu, že ľudia si od pradávna všímali, že okrem užitočných vecí existujú aj isté, ťažko definovateľné javy, ktoré vedia vyvolať pôžitok, pocit uspokojenia, hoci neplnia nijakú bezprostrednú praktickú úlohu. Takéto „neužitočné“, ale príťažlivé predmety alebo javy začali nazývať estetickými. Už v staroveku, keď vznikla veda v podobe filozofie, sformovala sa v rámci nej osobitná oblasť teoretického myslenia o kráse. V európskom myslení potom už od 6. – 5. storočia pred n. l. vznikali a dodnes vznikajú rozličné estetické koncepcie a s nimi spojené teórie estetickej výchovy. V histórii sa tak vystriedali mnohé proti sebe bojujúce koncepcie a striedajú sa dodnes. Postupne sa ukázalo, že historicky sa mení jednak estetický predmet, teda to, čo sa esteticky prejavuje, čo sa ľuďom páči, a jednak predmet estetiky ako vednej disciplíny. Okrem toho mala estetika od začiatku svetonázorovú povahu a hrala dôležitú úlohu ako teoretický, ideologický nástroj v utváraní vzťahov medzi spoločenskými triedami a vrstvami.

V druhej kapitole sa venujú vývoju pojmu krása. Zaoberajú sa jej ontologickými, gnozeologickými a subjektivistickými koncepciami, snažia sa postihnúť tento pojem.

Tretia kapitola je venovaná estetickému osvojovaniu si skutočnosti a objektívnej stránke tohto osvojovania. Bližšie rozoberajú marxistický prístup k otázke estetického predmetu a špecifickej estetickej činnosti, ktorá, ako uvádzajú, „je osobitá, podľa Marxa prakticko – duchovná aktivita, zameraná na zámerné vytváranie osobitných, zdanlivo neužitočných hmotných produktov, estetických objektov.“[1] Tiež nám tu približujú tvorbu na základe istých, v tej ktorej dobe platných zákonov krásy.

Kapitola štvrtá sa na rozdiel od predchádzajúcej kapitoly nezaoberá objektívnou ale naopak subjektívnou stránkou estetického osvojovania si skutočnosti, tzv. estetickým vedomím. Venujú sa tu ako individuálnemu, tak aj spoločenskému aspektu estetického vedomia.                                                                                                                 

       V súvislosti s filozofickým aspektom vedomia píšu: „Vedomie odráža vlastnosti objektívneho sveta v ľudskom mozgu... subjekt nielen reaguje na vonkajší svet a odráža ho, ale sám doň vedome a aktívne zasahuje a pretvára ho podľa svojich potrieb. ...Individuálne vedomie sa vyvíja pod vplyvom spoločenského vedomia, ale ani spoločenské vedomie by nemohlo jestvovať bez individuálneho.“[2]                                                                               

       Estetické vedomie je jednou zo spoločenských foriem sebauvedomenia subjektu, je zdrojom procesu sebapoznávania a humanizácie človeka a podľa autoriek má preto neopísateľný spoločenský význam.                                                                                          

       Dôležitou kategóriou estetického vedomia je nepopierateľne estetický vkus. Ide o nevrodenú schopnosť, ktorá sa vyvíja v procese duchovno – praktickej aktivity človeka ako prejav úrovne jeho socializácie. Preto ho možno chápať nielen ako citovú reakciu, ale aj ako prejav intelektuálnej a kultúrnej úrovne rozvoja osobnosti.

V piatej kapitole sa autorky zaoberajú umením. Chápu ho ako špecifickú estetickú činnosť a osobitnú oblasť estetických hodnôt. Približujú nám predmarxistické a vtedajšie nemarxistické názory na estetickú pôsobivosť umenia, sféry estetickej činnosti a voľné umenie, ďalej osobitosti estetickej funkcie umenia a tiež umenie ako špecifickú tvorbu podľa zákonov krásy.

Šiesta kapitola pojednáva o tvorbe umeleckého diela a umeleckého obrazu. Autorky objasňujú tento proces cez vývin a význam tvorivých schopností človeka a následne tiež prostredníctvom objasnenia štruktúry umeleckého tvorivého procesu. Skúmajú vzťah autor – recipient, umelecké dielo – umelecký obraz.

Siedma kapitola je venovaná samotnému vnímaniu umeleckého diela. Estetické vnímanie umeleckého diela je „zložitý psychofyziologický a myšlienkový proces, vyžadujúci si od vnímateľa plné sústredenie a myšlienkové vypätie.“[3] Človeka totiž môže upútať i bez osobitnej prípravy nielen umelecké dielo, ale aj mimoumelecký jav, napr. svieža zeleň stromov po jarnom daždi, šumenie lesa v jarnom vetre, atd. Pocity, ktoré pri tom prežívame, sú síce zaraditeľné  do kategórie estetického vnímania, ale len na prvom stupni, na úrovni estetických emócií. Skutočné estetické vnímanie si vyžaduje prekročiť tento prvý stupeň smerom k aktívnemu hodnoteniu významu vnímaných estetických kvalít a prežívaných emócií, smerom k ich osvojovaniu a cieľavedomému využívaniu v spoločenskej aktivite jednotlivca.                                                                                                                              

         Cieľom vnímania umeleckých diel má byť všestranné osvojovanie hodnôt diela, pretože len na takejto úrovni môže umenie prispievať k poľudšteniu človeka, k humanizácii jeho zmyslov i celého jeho duševného života.                                                                     

            V ôsmej kapitole nazerajú autorky na umenie ako na špecifickú formu spoločenského vedomia, skúmajú teoretický i praktický význam problému spoločenskej podmienenosti a funkčnosti umenia. Rozoberajú tu umeleckú metódu, sloh a štýl a skúmajú ich vzťah k spoločenskému životu a tiež vzájomný vzťah estetickej a spoločenskej funkcie umenia.

            Deviata kapitola je venovaná problematike socialistického realizmu. Približuje nám jeho vznik, vývin a hlavné črty tvorivej metódy.                      

Desiata kapitola už spadá do druhej časti knihy, ktorá sa venuje samotnej estetickej výchove. Táto kapitola je zameraná na predmet, obsah a systém estetickej výchovy. Ako už sám názov estetická výchova napovedá ide o odbor, ktorý sa opiera o dve základné vedné oblasti: o estetiku a pedagogiku. To sú jej východiská. Estetická výchova čerpá z estetiky v prvom rade teoretické poznatky týkajúce sa jej predmetu. Pedagogika zase umožňuje estetickej výchove hľadať adekvátne metódy s metodiku výchovnej práce. Autorky nám v tejto kapitole približujú predmet a systém estetickej výchovy. Píšu, že „v marxistickej vede sa estetická výchova začala chápať ako výchova schopností cieľavedome prijímať, pociťovať, správne chápať a oceňovať krásu v každom jave, ktorý nás obklopuje – v prírode, spoločenskom živote, v práci, v umeleckých prejavoch.“[4]                                                          

        Pripomínajú, že estetická výchova má dve základné zložky – prax estetickej výchovy a jej teóriu. Skúmajú tiež vzťah medzi estetickou výchovou, umeleckou výchovou, výchovou umením a medzi výchovou vzťahu k umeniu.

V jedenástej kapitole rozoberajú podstatu, význam a ciele estetickej výchovy. Skúmajú problematiku spoločenskej podstaty estetickej výchovy v dielach klasikov marxizmu – leninizmu a následne v systéme komunistickej výchovy.

Kategórie estetickej výchovy sú predmetom dvanástej kapitoly a patria sem estetické vnímanie, estetický pôžitok, estetické potreby, poznatky, názory a záujem, estetická norma, estetický vkus a estetické hodnotenie.

Trinásta kapitola je zameraná na prostriedky estetickej výchovy. Autorky hovoria o štyroch prostriedkoch, vďaka ktorým je možné aplikovať estetickú výchovu do každodenného života. Sú nimi práca, prostredie (miesto kde človek žije, pracuje, oddychuje a stýka sa s ľuďmi a ktoré sa snaží stvárniť podľa zákonov krásy tak, aby zodpovedalo jeho potrebám, vkusu a estetickému cíteniu), ďalej herná činnosť (pod ktorú spadá hra a telesná výchova so športom) a umenie ako prostriedok estetickej výchovy.

V poslednej, štrnástej kapitole predkladajú Fischerová, Kuklinková a Zágoršeková systém druhov estetickej výchovy. Uvádzajú, že jedným z najdôležitejších kritérií pre vyčlenenie druhov estetickej výchovy je vek. Estetickú výchovu teda podľa veku „vychovávaných“ adresátov členia na tri druhy, na estetickú výchovu predškolského veku, estetickú výchovu v škole a estetickú výchovu dospelých.

Na Záver

Práca Estetika a estetická výchova je dielo, ktoré môže výborne poslúžiť ako odborníkom z praxe pri riadení a usmerňovaní estetickej sféry v spoločenskom živote a v estetickovýchovnej činnosti, tak i laickej verejnosti.                                                                  

      Anna  Fischerová (v spolupráci s Teodorou Kuklinkovou a Martou Zágoršekovou) nám približuje historický vývin predmetu estetiky ako vedy od počiatkov estetického myslenia v staroveku až po súčasné koncepcie. Objasňuje význam pojmu krása, približuje proces estetického osvojovania si skutočnosti a estetického vedomia, analyzuje význam pojmu umenie, sprevádza nás tvorbou umeleckého diela a jeho vnímaním, objasňuje formy, druhy a princípy estetickej výchovy.                                                                              

       Prístupne s dôrazom na systematickosť tak podáva základné a nevyhnutné poznatky z estetiky a estetickej výchovy.